Šiesta nedeľa "cez rok"

Človek sa stane blahoslaveným, len ak prijme svoju nedostatočnosť.

AI
„Nie človek, nie blížny, nie chudobný, nie súcitný, nie najlepší. Boh zomrel, teda chceme, aby žil nadčlovek.“ Túto vetu vyslovil filozof Nietzsche známy nielen odmietaním Boha, ale aj klasickej morálky. Boha považoval len za výtvor prestrašeného človeka. Klasickú morálku chápal ako výtvor biednych. Chcel, aby nie pokora, súcit, ale sila, odvaha, či až akási bezcitnosť boli čnosťami človeka. Jeho filozofia sa však stala nepopulárnou najmä po výčinoch nacizmu. Bola totiž považovaná za základ nacistickej filozofie.

KE
V evanjeliu sme počuli presný opak. „Blahoslavení chudobní, ... hladní, plačúci, prenasledovaní...“ (porov. Lk 6,20-22).

DI
Ako vidíme slová filozofa Nietzscheho a slová Ježiša sú v presnom opaku. A hoci po prečítaní diel Nietzscheho by sme ich alebo aspoň časti z nich isto odmietli. Predsa však aj Ježišove slová sa nám môžu zdať zvláštne, neprijateľné alebo neuskutočniteľné.
Čo myslí Ježiš vtedy, keď blahorečí biednych? Ak sa nám zdajú byť zvláštne alebo ťažko uskutočniteľné Ježišove blahoslavenstvá, tak to najskôr preto, že ich plne nechápeme.
Pri pozornom počúvaní a porovnaní blahoslavenstiev ako ich uvádzajú Matúš a Lukáš zistíme, že tu ide o čosi hlbšie ako o materiálnu núdzu. Ježiš hovorí blahoslavení – „chudobní v duchu, smädní po spravodlivosti, prenasledovaní pre spravodlivosť a pre Syna človeka“. Teda nie tí, ktorí nemajú nič, sú blahoslavení, ale tí, ktorí sa neopierajú len o materiálne bohatstvá.
Ak si ďalej porovnáme blahoslavenstvá a výroky beda, všimneme si, že vyjadrujú súvis.
Prečo sú však biedni nazývaní blahoslavenými? A prečo tí, ktorí majú všetko, sa nazývajú biednymi? Najskôr to je preto, že človek nikdy nebude dokonalý. Dokonalým je len Boh. Ak chcem byť dokonalý alebo aspoň dokonalejší ako teraz, musím sa približovať k prameňu dokonalosti – k Bohu.
Bohatstvo, pozemské šťastie a istoty či sláva, sú priam relatívne. Nikdy človeka nenaplnia. A ak ma nenaplnia, ak mi neponúknu dostatočnú istotu, potom pri spoliehaní sa na ne mi hrozí, že sa zrútim spolu s nimi.

PAR
Pozrime sa na starozákonný ľud. Izraelský národ žil často v biede. Keď boli Izraeliti utláčaní v Egypte, volali k Bohu a On ich vyslobodil prostredníctvom svojho služobníka Mojžiša. Keď ich ohrozovali nepriateľské okolité národy, posielal im sudcov či kráľov, prostredníctvom ktorých ich chránil. Keď sa dostali do babylonského zajatia pre svoje hriechy, obrátili sa a volali k Bohu o milosrdenstvo. A Boh sa nad nimi zľutoval. Poznáme však aj smutné chvíle tohto ľudu. Sú to chvíle, keď boli prenasledovaní, utláčaní od okolitých národov... Proroci však v takýchto chvíľach hlásali, že to trpia pre nedostatok viery v Boha.
Nemôžme sa teda čudovať, že sa v Starom zákone na mnohých miestach stretáme s prosbami o zmilovanie a s prosbami o pomoc. Nie raz, napríklad v knihe Žalmov, znie prosba; „Zmiluj sa Bože nado mnou“. V týchto prosbách sa človek obracia k Bohu, lebo sa cíti biedny, chudobný, s plačom sa obracia k Bohu. Či nie práve ústami Ježiša odpovedá týmto ľuďom „blahoslavení chudobní, plačúci, prenasledovaní...“
Keď si človek uvedomuje svoju biedu, potešuje ho Boh. Nehovorí mu pritom, že to dokáže zvládnuť, nech sa len snaží. Ani ho neutešuje tým, že mu ukazuje malichernosť životnej situácie, v ktorej sa nachádza. Ak sa ho Boh ujíma, tak mu ukazuje, že On ho drží, že On je jeho zárukou...
Na skúsenosti starozákonného ľudu môžeme lepšie pochopiť, že človek je biedny a nedokonalý. Priblížme si túto nedostatočnosť príkladom z fyzického sveta. Otázka: Môžem lietať? Orol zletí z vysokej skaly a vznáša sa vo vzduchu. Lenže ak ja zoskočím zo skaly, tak sa zabijem. Nemám krídla, aké má orol. Mám však rozum a čo nemám zo svojej prirodzenosti, môžem svojím rozumom doplniť. Prijať fakt, že nemám krídla, je pokorou, ktorá ma chráni pred pádom a pomáha mi rásť - nachádzať východisko. Pýcha je naopak neprijatím pravdy o sebe. Najčastejšie si myslíme, že pýcha je preceňovanie svojich schopností. Pýcha sa však prejavuje aj podceňovaním a mnohými inými rafinovanými spôsobmi. Ona vždy klame. Ak by teda klamala v oblasti lietania, privedie ma k smrti. Iste človek má dosť rozumu, aby pochopil, že lietať nemôže. Sú však situácie, keď človek si tak skoro klamstvo pýchy neuvedomí. Vtedy je v nebezpečenstve, že oklamaný diablom sa zrúti.
Ak Ježiš hovorí beda, upozorňuje práve na fakt klamstva diabla a svojej pýchy. Človek klamaný týmito dvoma sa spolieha na bohatstvo, pozemské šťastie a istoty či na ocenenie ľudí. Keď by však o ne prišiel, nevie, čo ďalej. Sami hovoríme, že pýcha predchádza pád. A toto je najväčšie šťastie diabla.
Pokorný človek sa však nespolieha na pochybné istoty, ktoré mu poskytuje tento svet. Uvedomuje si biedu nielen okolo seba, ale najmä svoju vlastnú biedu, nedostatočnosť. Uvedomovanie si týchto nedokonalostí ho vedie k prosbe „Zmiluj sa Bože nado mnou, lebo som biedny“. Tohto človeka nazýva Ježiš blahoslaveným. A on ním skutočne je, lebo Boh je nekonečný, On sa zrútiť nemôže. Ak sa človek oprie o túto Istotu, ani on sa zrútiť nemôže, lebo je pevne uchytený.

MY
Niečo nám môže napovedať príbeh:

Po púšti ide muž doprevádzaný diablom. Rozprávajú sa, keď v diaľke uzrú iného muža, ktorý sa zohol a čosi zdvihol. „Asi niečo našiel“, hovorí muž. „Áno, našiel“, s rehotom súhlasil diabol. „Ty vieš, čo našiel, pravda? Čo keby si mi to tak povedal“ – vyzvedal sa muž. „Našiel takýto maličký kúsok pravdy“ - informoval ho diabol. „A ako ťa dobre poznám, ty teraz pôjdeš za ním a vezmeš mu ju?“ „Ale kdeže, ja mu ju ponechám“ – opäť sa diabol zarehotal. „Ako?“ – neverí muž. „Ja mu ju nechám, lebo on si myslí, že našiel celú pravdu“ – znela posledná diablova veta.

Príbeh je vymyslený, no chce nám povedať, že diabol je rád, ak nepoznáme celú pravdu, len jej kúsok. Vie, že polopravda je často horšia, ako klamstvo. Už len preto, že sa ju ťažšie odhaľuje. Ak postavíme na polopravde hrozí nám, že sa zrútime, padneme. Ak sme na začiatku hovorili o filozofovi, ktorý odmietol blahoslavenstvá, ale povýšil ľudí silných, odvážnych atď., vidíme, že nežil v klamstve. Aj odvaha je totiž čnosť. Nemôžem však povýšiť len jednu čnosť, ktorú si vyberiem ja bez ohľadu na ostatné. Musím prijať to, že Boh mi dal dary, ale aj to, že som obmedzený vo svojich fyzických, ale aj rozumových schopnostiach. Pritom všetkom musím svoju nedostatočnosť nahrádzať Božou pomocou. Vtedy budem blahoslavený.

ADE
Pred nami je nový týždeň so siedmimi dňami, z ktorých každý má 24 hodín. Celý tento týždeň je darom Božím. Ak teda mám ja venovať Bohu nejakých 10 minút každý večer, je to tak veľa? Snažme sa každý deň týchto 10 večerných minút prežiť v skúmaní toho, ako ja uskutočňujem Ježišove blahoslavenstvá.
Skúmajme, či som chudobný v duchu, alebo sa spolieham na časné veci. Či si bezstarostne užívam život alebo so slzami v očiach prosím pomoc nielen pre seba, ale aj pre tých, ktorí na Boha zabúdajú a tak sa rútia do záhuby.
Pýtajme sa samých seba ako na vlastnom živote svedčím o blahoslavenstvách a prosme, aby Boh utvoril moje srdce podľa Jeho vôle.

Amen.