Štvrtá nedeľa "cez rok"

Uvedomiť si potrebu prijať Ježiša do nášho života

AI
Myslím, že každý z nás dostal od Boha dar fantázie, predstavivosti. Nuž pozývam vás teraz, drahí bratia a sestry, využiť túto schopnosť.
Predstavte si situáciu: Sedíte doma so svojimi najbližšími pri večeri, unavení po celodennej námahe. Túto večernú idylku zrazu preruší zvuk telefónu. Zdvihnete slúchadlo a ozve sa vám tajomne znejúci hlas. ,,Tu je Ježiš Kristus, zajtra by som vás chcel navštíviť“. Najprv to beriete ako nie veľmi vydarený žart, no postupne vás záhadný tón hlasu, vznešený spôsob vyjadrovania, nezvyklá slovná zásoba presvedčí, že to skutočne Ježiš vás chce navštíviť. Nasleduje krátka rodinná porada a poriadny zhon. Hučí vysávač, škrípe mechanická metla, rozvoniava pečúci sa koláč. Možno rýchlo utriete prach na Biblii, či nalejete vodu do sväteničky pri dverách. Nebolo by snáď zlé požičať si od susedov väčší a krajší kríž, či obraz jeho Matky. Len aby sa vznešený hosť dobre cítil. Snáď takto by vyzeralo prijatie Ježiša u vás doma.
Pred chvíľou sme počuli o jednej návšteve Ježiša, kde sa mu však nedostalo vrelého prijatia.

KE
Ba vyostrilo sa to až tak, že ,,vstali, vyhnali ho z mesta a viedli na zráz vrchu, na ktorom bolo mesto postavené a chceli ho zhodiť“ (Lk 4,28-29).

DI
Pán Ježiš prišiel medzi svojich rodákov do synagógy v Nazarete. Aj tu chce ohlásiť radostnú zvesť. A pretože túži, aby jeho slová skutočne prenikli do sŕdc rodákov, starostlivo vyberá slová s obdivuhodnou precíznosťou. Snaží sa posolstvo podať tak, aby bolo lákavé, aby zachytilo, oslovilo, chutilo. Podobá sa kuchárovi, ktorý s veľkým citom korení jedlo, alebo cukrárovi, ktorý trpezlivo zdobí tortu. Používa iba milé slová (Porov. Lk 4,22). Všetci mu prisviedčajú, divia sa. Spočiatku sa teda zdá, že jeho slová majú úspech. No len chvíľku. Ľudia začínajú pochybovať: ,,Vari to nie je Jozefov syn?“ (Lk 4,23) Syn obyčajného robotníka, človek zo spodnej vrstvy? Poznáme predsa jeho matku, jeho príbuzných. Je to človek bez rabínskej školy. Takýto nás bude poúčať, tento tesár? Trpezlivý Ježiš skúša znova, ide mu predsa o spásu ich duší, veď miluje svojich rodákov. A láska je vynaliezavá, nevzdáva sa. Hľadá stále nové cesty, spôsoby. Milé slová nezabrali. Skúša ináč. Trošku ostrejšie, odvolá sa na Starý zákon. Na prorokov zvučných mien Eliáša, Elizea. Snáď toto pohne ich srdcami. Možno príklady zo Starého zákona nimi otrasú. Veď ho majú v úcte. Nie! Naopak. Tváre poslucháčov sa radikálne menia. Možno v nich čítať odboj, hnev, nenávisť, agresiu, odmietnutie... V synagóge začína vládnuť dusná atmosféra. Všemohúci stojí bezmocný pred zatvrdnutým ľudským srdcom. Pri stvorení totiž dal Boh Adamovi do vienka dar slobody. A toto rešpektuje u všetkých jeho deťoch. Nikdy sa nevláme do ľudského srdca násilím. Pôsobí milosťou, prihovára sa milými slovami, niekedy i vážnejšími. Klope, hovorí cez blížnych. Hoci nezvykne volať na pevné linky ľudských obydlí, ani na mobil, nepošle SMS, nenapíše mail, že nás chce navštíviť. Predsa však volá na linku našich sŕdc. ,,Zapísal si naše číslo do svojho telefónneho zoznamu,“ povedal raz obrazne vtedy ešte kardinál Ratzinger. A sám Ježiš pripomína: ,,Hľa stojím pri dverách a klopem. Kto počúvne môj hlas a otvorí, k tomu vojdem a budem s ním večerať a on so mnou“ (Zjv 3,20-2). Každý sám sa musí rozhodnúť, či zdvihne telefón, či ho pozve dovnútra, či mu otvorí, alebo sa zachová ako poslucháči v synagóge a odmietne ho. Tu nás nikto nikdy nezastúpi.

PAR
To Ježiš pri mojich dverách stojí a mne hovorí: ,,Hľa stojím pri dverách tvojho srdca!“ Berme tieto slová veľmi osobne! On je už raz taký, nevojde násilím. Srdcia nám tak utvoril, že sa dajú otvoriť len zvnútra. Pakľúče a iné ,,výdobytky“ zlodejskej techniky zásadne nepoužíva. Možno si teraz poviete, no dobre, ale ako to máme toho Ježiša pozvať, čo to znamená pustiť ho do srdca? Srdce je stredobodom človeka. Pustiť ho dnu, znamená urobiť ho najhlbším centrom života, naším kráľom, vrhnúť sa do jeho náručia, podriadiť sa jeho svätej vôli, zachovávať jeho učenie. Nebúri sa vám vnútro pri týchto slovách? Podriadiť, zachovávať jeho učenie, také nemoderné a nepríjemné slová, prežitok. Veď my túžime po slobode, originalite, chceme si žiť svoj život, nechceme, aby nám niekto diktoval čo robiť a čo nie! Naozaj to nie je malicherná námietka. A bolo by aj nebezpečné a riskantné riadiť sa cudzou vôľou, keby ten, ktorého vôli sa máme podriadiť nevolal sa Láska, keby nás nemiloval viac, ako sme my vôbec schopní milovať seba, keby nevedel lepšie ako my, čo nám najlepšie osoží. Zem Golgoty zmáčaná krvou Bohočloveka, hlasne volá k ľuďom všetkých čias, že Ježiš nás nesklame. Pusťme ho do srdca, vrhnime sa s dôverou do jeho náručia, zvoľme si ho za kráľa! Je to cesta ako dosiahnuť pravú slobodu a šťastie. A je to nie jedna z ciest, ale jediná. Rozprávajme sa s ním v modlitbe, hľadajme aký plán má s nami. Napríklad môžeme sa počas dňa pýtať. Pane, akoby si sa správal ku kolegovi, ktorý má od rána zlú náladu, k priateľovi, ktorý ma zranil a je mi ťažko čo i len usmiať sa na neho? Čo by si robil, keby si bol na mojom mieste? A nezabudnime, každým hriechom sa mu otáčame chrbtom, zraňujeme priateľstvo s ním, vyháňame ho von. Napravme to napríklad ľútosťou, či kvalitnou svätou spoveďou.

MY
A teraz mám dobrú správu zvlášť pre vás milé deti! Rozpoviem vám jednu rozprávku.

Žil raz mladý pavúk. Jedno krásne slnečné ráno sa spustil na silnom vlákne zo stromu dole. Pod stromom bol ker a tam si spravil sieť. Keďže študoval na stavebnom učilišti, kde úspešne získal výučný list, sieť bola vystavená pomerne pekne a účelne. Raz po výdatnej večeri, keď si pochutnal na najjemnejších muších stehienkach, vybral sa poopravovať svoju sieť. Pritom si všimol vlákno, ktoré smerovalo hore. V duchu si zamrmlal: ,,Toto, je tu zbytočné. Dnes takéto vlákna smerujúce hore sú už zastaralé. Zavadzia mi, obmedzuje ma v slobodnom pohybe a je neestetické...“ A milý pavúčik ho prehryzol. Vzápätí sa celá sieť zrútila na zem. Chudák pavúk zabudol, že to bolo hlavné vlákno, na ktoré pri budovaní zavesil sieť.

Je to len rozprávka a pre naivných možno aj naivná. No nesie v sebe hlbokú pravdu. Dnes, keď sa zvelebuje skreslená sloboda, nezávislosť a popierajú sa večne platiace zákony, môže sa nám zdať viera, poslušnosť Božím príkazom, podriadenosť Božej vôli, ako niečo nemoderné, ako to, čo patrí do stredoveku, do múzea. Ako niečo, čo je už prekonané. A tak stojíme pred podobným pokušením ako Nazaretčania v synagóge. Vyhodiť Ježiša za dvere nášho srdca, odmietnuť ho, však znamená preťať vlákno, na ktorom je zavesená sieť nášho života. Nuž využime správne dar slobody. Ústami svojho služobníka Mojžiša nám Boh povedal: ,,Hľa, dnes som predložil pred teba život i šťastie a smrť i nešťastie. Predložil som vám život i smrť, požehnanie i kliatbu. Vyvoľ si život, aby si ostal nažive, keď budeš milovať Pána svojho Boha a poslušne a verne sa k nemu vinúť“ (Porov. Dt 30,15-20). Nuž vyvoľme si život, pusťme Ježiša do nášho srdca, poslušne a verne sa viňme k nemu! Nevyžeňme ho za brány našich miest a dedín.

ADE
Pane, ty trpezlivo klopeš na dvere nášho srdca, preto, že nás miluješ. Nie sme ti ľahostajní a chceš, aby sme žili naplno. A to sa dá dokázať jedine s tebou. Nuž, prosíme ťa: Príď k nám, buď naším hosťom. ,,Príď, Pane Ježišu!“ (Zjv 22, 15-21) Marana tha! Chceme byť s tebou modlitbou a prijímaním sviatostí v dennodennom kontakte. Túžime viac poznávať tvoju náuku, v ktorej sa nám prihováraš milými slovami. Pane, a teraz ti musíme ešte niečo úprimne povedať: Už viac ťa nechceme odmietať, my odteraz odmietame odmietnuť ťa!

Amen.