Štvrtá nedeľa "cez rok"

Byť svedkom Ježiša.

AI
Aké máme skúsenosti zo svedectvom viery? Nestalo sa vám, že aj „kresťania“ sa hanbia vyznať vieru? Nemajú vážny dôvod k utajovaniu viery, ale aj oni sa boja povedať: „Prepáč som veriaci. Alebo v mojej prítomnosti tak nehovor alebo nekonaj...“. Ale sú aj opačné, krásne a povzbudivé príklady.

Rozprával mi muž o svojom spolupracovníkovi. Jedného dňa ho tento spolupracovník navštívil. Pri reči sa ho spýtal: „Počuli ste už niekedy evanjelium?“ „Nie,“ odpovedal, „ale videl som ho. Poznám človeka, ktorý bol postrachom celého okolia. Bol alkoholik, drogoval bol nebezpečný ako divoká šelma. Ale vplyvom evanjelia sa úplne zmenil. Teraz je láskavý a dobrý a alkoholu sa celom vzdal.“

Tento spolupracovník videl moc a silu evanjelia, ktorá sa prejavila na človeku, ktorého poznal. To ho pohnalo k tomu, aby prišiel ku kňazovi a osobne sa s evanjeliom zoznámil. Najprv evanjelium "videl" a potom prišiel, aby ho počul.

KE
Ježiša v dnešnom evanjeliu rodáci neprijali a z jeho úst vyšli slová: „Akiste mi pripomeniete slová: Lekár, lieč sám seba! Počuli sme, čo všetko sa stalo v Kafarnaume; urob to aj tu, vo svojej vlasti“ (Lk 4,23).

DI
Pán Ježiš prichádza k svojim a svoji ho poznajú: „veď je to Jozefov syn“. Ale akí sú to svoji a aké je ich poznanie. Spoznávajú v ňom, samozrejme, svojho krajana – a ako taký, nie je pre nich zaujímavý a neprejavujú mu ani uznanie. Poznajú ho ako svojho rodáka – ale nie ako Mesiáša. A práve ako taký, sa im chce predstaviť, keď číta mesiášsky úryvok z proroka Izaiáša. Prorok jasne poukazuje na neho – ale oni to neprijímajú ani mysľou, ani srdcom.
Tento Mesiáš sa osmeľuje hlásať im slová nemilej pravdy. Ako možno ich porovnávať s pohanmi a malomocnými! A teda, akoby ho poznali, ale neuznávajú ho – tak ho ani nepoznajú. Zotrvávajú príliš pevne vo svojom mylnom presvedčení, sú príliš silne pripútaní k svojím falošným, egoistickým mienkam o Mesiášovi.

PAR
Keď pozeráme na príklad tých Nazaretčanov, môžeme pochopiť, čo to znamená poznať Krista. Znamená to vyjsť z tmy, z tmy omylu, klamu, neúprimnosti. Poznať Krista znamená oslobodiť sa od svojho egoizmu, lakomstva, pýchy, zmyselnosti, pohodlnosti. Znamená to dovoliť povedať si pravdu – predovšetkým pravdu o nás samých. Znamená to prijať pravdu – hoci aj nepríjemnú, ťažkú, nepohodlnú. Takýchto právd nás neušetrí Pán Ježiš, napriek tomu, že sme pre neho svoji – a práve preto, že sme svoji.
Keď sa Kristus stal človekom, našiel medzi nami svoju vlasť. Nech teda bude v tejto vlasti vzácnym prorokom, aj keď nám zjavuje náročné pravdy, veď za tieto pravdy, za naše oslobodenie z tmy, obetuje svoj život.
Nikto nie je prorokom vo svojej vlasti. Príslovie sa dá zneužiť. Môže totiž ospravedlniť moju pohodlnosť, bezcharakternosť, ktorá rozmazáva moju najhlbšiu identitu a ja sa nechcem dostať ani náhodou do konfliktu s vlastnou rodinou. Rezignujem, že ma aj tak neprijímu a načo sa budem namáhať? Alebo, veď ich nemusím zbytočne provokovať. Navonok budem vyzerať v ich očiach ako normálny človek a preto nebudem dávať najavo správaním, postojmi názormi, že som veriaci človek. Načo dávať najavo, že mám určité zásady, že sa spolieham na Ježiša. Príslovie môže paradoxne odôvodniť aj opačný postoj. Pokiaľ druhí nechcú prijať moje evanjeliu, napríklad necitlivo vnucované, potom je to, samozrejme, nie ich chyba, ale moja. Koniec koncov to už Ježiš predpovedal a on sám dopadol tak isto – fiaskom, teda nič nové pod slnkom. Je to iba príslovie a nie „železné pravidlo“! Neplatí absolútne! Môžeme to vidieť aj na príklade Matky Pána Ježiša. Ona prijímala Ježišovo slovo, teda prijímala svojho Syna ako proroka.
Čo z toho vyplýva pre mňa? Snáď to, že sa príliš bojím byť prorokom medzi svojimi? Nechcem naraziť, vyzerať divne, stratiť sympatie? Som potom kvasom, soľou...? Svetlom pre druhých? Mám skryť svetlo pod mericu, či nádobu? Nie je to pre mňa, ale aj pre tých druhých škoda?

MY
Všetko, čo od nás Ježiš žiada, je vydať svedectvo o pravde v tomto svete, v prostredí, v ktorom žijeme a pracujeme. Teda jednoducho, odolávať falošným prúdom súčasnosti, ukazujúc na vlastnom živote, že sa dá žiť aj inak, krajšie a dokonalejšie. To prinúti mnohých z nášho okolia pýtať sa na zmysel nášho života. A my im budeme môcť zvestovať Ježiša Krista a jeho náuku, ktorá dvíha človeka z otroctva hriechu k dôstojnosti Božích synov a dcér. Mnohí odmietnu príklad nášho života i samotné zvestovanie Evanjelia. No pre mnohých to bude impulzom, aby prehodnotili svoj život.

Pekne o tom svedčí konvertita Thomas Merton, keď si vo svojej knihe „Hora siedmich stupňov“ spomína na rodinu, u ktorej bol raz cez prázdniny. Upútala ho ich dobrotivosť a ich pozornosť. Akí boli vyrovnaní! A pritom akí jednoduchí! „Každý si ich vážil,“ hovorí Merton. „Boli svätí v tej najúčinnejšej forme - boli posvätení tým, že viedli obyčajný život nadprirodzeným spôsobom. Boli posvätení skrytosťou svojho života, obyčajnou zručnosťou, všednými prácami. Ale toto všetko bolo z milosti zjednotené vo vzťahu k Bohu, vo viere a láske. Byť u nich, to bol pre mňa poklad. Boli to chvíle, na ktoré nikdy nezabudnem. Na nič ma nedonucovali - a preto som ich mal rád. Bol som tam často v lesoch s chlapcom - synovcom tejto rodiny. Kde-tu som vypustil z úst poznámku, ako som to bol zvyknutý na internáte. Chlapec si to všimol a opýtal sa ma, kde som si zvykol na taký spôsob reči. Cítil som sa zahanbený - ale ľúbilo sa mi, s akou vľúdnosťou prejavil svoj názor a zdalo sa mi, že hneď na to zabudol... .
Návštevy u rodiny Privatových - to bola pre mňa milosť! Nepoznal som zdroj ich vyrovnaného života. Boli veriaci. Len raz sme hovorili o náboženstve. Namietal som. Neodporovali mi nijakými argumentmi. Chcel som, aby argumentovali - ale oni argumentmi pohŕdali. Bolo pre mňa nepríjemné, otrasné a ponižujúce cítiť ich pokoj, tichosť a silu. Ako stáli ticho oproti mne s nevyslovenou obžalobou, že som ochudobnený o vieru, že neprijímam v živote podstatné. Zdalo sa mi, že by každú dišputu považovali len za stratu času, za prázdne slová, za príležitosť, aby som sa vynášal. Nedali mi príležitosť na dišputu! Nechali ma v pochybnostiach. Mňa to zhrýzalo! Nikdy som nestretol ľudí, pre ktorých by viera bola v živote taká vážna záležitosť! A ako ma mali radi! Koľko vďačím týmto skvelým ľuďom? Raz to azda spoznám a budem môcť zaďakovať!“

Môžu takto hovoriť aj tí, čo sa stretávajú so mnou? Skúsme na túto otázku odpovedať väčšou horlivosťou vo svojom duchovnom živote i väčšou vernosťou Kristovi vo všetkých veľkých a malých situáciách nášho života, aby sme v tomto svete svedčili o Bohu. Takto – mnohokrát celkom nenápadne – ukážeme správnu cestu tým, ktorí sa dali strhnúť falošnými prúdmi tejto doby.

ADE
Naše svedectvá s vydávaním o viere môžu byť rôzne. Je potrebné, aby sme sa najprv pozreli pozorne na svoj život. Nechcime od druhých, čo nerobíme my.

Otec hovorí: „Syn pil, aj ma udrel...“. Raz som na neho kričal: „To ťa učili na náboženstve a v kostole?“ Odpovedal mi: „Ty mlč! Teba som nikdy nevidel byť kresťanom.“ V ten deň som si vstúpil do svedomia a zmenil som svoj život.“

Jeden od druhého a jeden pre druhého potrebujeme žiť svedectvo viery.

Amen.