Štvrtá nedeľa "cez rok"

Chrániť sa hriechu hnevu.

AI
Hnev. Jedno slovo a mnoho jeho prejavov. Mnohí vedia povedať, že hnev je zlý radca. Iní z vlastnej skúsenosti najprv počítajú a ďalší pri hneve začnú z hlboka dýchať. Sú ľudia, ktorí poznajú svoj sklon hnevať sa a často sa za seba i okolie modlia, aby sa ovládali a nedali pohoršenie. Skúsenosť s hnevom iných obrala o čas, keď sa s niekým nerozprávali, nestretávali, keď pod vplyvom hnevu sebe aj iným spôsobili škodu nielen na duši, ale aj na tele a iných hodnotách. Hnev zatvára oči človeku, aby nevidel dobro. V hneve ešte nikto neobjavil pravé šťastie, ale v ovládaní hnevu už mnohí spoznali šťastie. Nie jedno srdce človeka zlyhalo v hneve a pre hnev.

Grécky mudrc Euklides, keď sa raz prechádzal so svojimi žiakmi, uvidel bohatého Gréka, ktorý v hneve zúrivo bil svojho otroka. Úder za úderom dopadal na úbožiaka, ktorý napokon bezvládne klesol na zem. Euklides vtedy ukázal na toho bohatého Gréka a nahlas povedal: „Hľa, otrok bije otroka!“ A povedal pravdu! Lebo každá náruživosť robí z človeka otroka, no najväčšieho otroka robí z človeka jeho nezriadený hnev.

KE
Aká bola reakcia rodákov Ježiša v Nazaretskej synagóge, keď sa Ježiš predstavil ako Mesiáš? Sv. Lukáš píše: „Keď to počuli, všetkých v synagóge zachvátil hnev. Vstali, vyhnali ho z mesta a viedli až na zráz vrchu... a odtiaľ ho chceli zhodiť“ (Lk 4,28-29).

DI
Kto by nepoznal Augustínov výrok o nespokojnom srdci, ktoré sa uspokojí až vtedy, keď príjme Boha. Nepokoj srdca sa prejavuje vo chvíli vzdialenia sa od Boha. Paschal zas tvrdí, že sú dve skupiny ľudí: tí, ktorí našli Boha a celým srdcom Bohu slúžia a tí, ktorí Boha ešte nenašli a celým srdcom Boha ešte hľadajú.
Srdce Krista bije radosťou keď v Nazaretskej synagóge rodákom vykladá text proroka Izaiáša. Rodáci neprijímajú Ježiša ako proroka. Keď Ježiš prichádzal, očakávali mnoho. Dostáva sa im ešte viac a predsa opačne sa správajú. Očakávali zázrak ako v Káne, očakávali Ježišove reči ako v Kafarnaume. Ježiš im oznamuje a prejavuje viac a oni sa netešia, nemajú radosť, že ich rodák je Mesiáš, a o ich hneve a správaní sa bude rozprávať do konca sveta. Hnev z Nazaretskej synagógy bude sprevádzať Ježiša až po Kalváriu a potom až do konca sveta stúpencov Ježiša. Láska Ježišova je silnejšia ako všetky hnevy. Ježiš prišiel zmieriť človeka s Bohom a uistiť, že keď človek oľutuje svoj hnev, bude obdarovaný božou láskou. Hnev sa často objavuje v dejinách spásy. Ľudia urážajú Boha hnevom a pre hnev sa Boh odvracia od človeka.

Hnev je náruživosť, ktorá podľa sv. Tomáša Akvinského „hýbe dušou, aby škodila blížnemu“. Prejavuje sa zmenou farby tváre, krikom, nadávkami, urážkami a násilnými skutkami. Sv. Jakub hovorí o nebezpečenstve hnevu: „Vedzte, bratia moji milovaní: každý človek má byť rýchly, keď treba počúvať, ale pomalý do reči a pomalý do hnevu, lebo človek v hneve nekoná, čo je spravodlivé pred Bohom“ (Jak 1,19-20).
Katolícka morálka učí, že pri hneve je potrebné rozlišovať dve veci. Nezriadené rozrušenie mysle, čo je obyčajne ľahký hriech. A nezriadenú túžbu po pomste, čo je vo veľkej veci ťažký hriech. Nezriadená pomsta má tieto známky: pomsta tomu, kto si ju nezasluhuje, prestúpenie mieru a nekoná sa pre spravodlivosť, ale z nenávisti voči osobe.
Od hriešneho hnevu treba rozlišovať rozhorčenie mysle nad krivdou. Je prejavom bolesti nad prestupovaním Božieho zákona. V tom zmysle treba chápať aj slová žalmu: „Zachvejte sa, ale nehrešte“ (Ž 4,5). V evanjeliu čítame o hneve Ježiša, keď vyháňal kupcov z chrámu.
Keby veľké rozrušenie mysle nad urážkou bolo nebezpečím, že sa poruší bratská láska, treba sa držať slov sv. Pavla: „Hnevajte sa, ale nehrešte! Slnko nech nezapadá nad vaším hnevom“ (Ef 4,26).

PAR
Hnev má rôzne prejavy. Je rozdiel medzi hnevom a zúrivosťou. Zúrivosť je skrat a často niečo ešte horšie. V zúrivosti človek stráca úsudok a dopúšťa sa hrozných vecí. Hnev je kontrolovaný aktívny negatívny postoj. Človek nielen vie čo robí, ale tiež aj to, prečo to robí.
Keď sa na niekoho hneváte, je veľmi ľahké a často aj rýchle, že čosi škaredé poviete. Nemusí to skončiť slovom, ale aj fyzickým napadnutím. V kázni na hore Ježiš prirovnáva hnev k vražde! „Počuli ste, že otcom bolo povedané: „Nezabiješ!“ Kto by teda zabil, pôjde pred súd. No ja vám hovorím: Pred súd pôjde každý, kto sa na svojho brata hnevá“ (Mt 5,21-22). Ide o hnev aktívne zameraný proti konkrétnej osobe a jedná sa o hriešnu emóciu.
Pri slovách sv. Pavla: „Hnevajte sa, ale nehrešte! Slnko nech nezapadá nad vaším hnevom“ (Ef 4,26), máme niečo podniknúť, aby sme urovnali spor čo najskôr.
Pri hneve treba pamätať sa sebaovládanie. Niekto na vás vulgárne pokrikuje, krivdí vám, príbuzným? Nezúrme. Odíďme a modlime sa, aby sme nepodľahli pokušeniu. Je správne vedieť sa zastať ponižovaných, ale pokojne a rozhodne. Ako kresťania, nemôžeme ignorovať hriech. Robí sa krivda, uráža sa čistota, česť, siahá sa na dobré meno, zdravie... Nesmieme mlčať, ale nesmieme nikoho a pre pravdu, spravodlivosť urážať. Je potrebné využiť všetko dobré, zákony, postavenie, poslanie, aby sme proti zlu, hriechu zakročili. Potom je všetko v poriadku.
Hnevajme sa, pokiaľ je to nevyhnutné, ale nezúrme! Tým nič nevyriešime, nikomu nepomôžeme a ešte tým ubližujeme aj sebe. Hnev sa často prejavuje na tele i duši človeka.

MY
Iste obdivujeme ľudí, ktorí dokážu citlivo a s humorom uvolniť moment hroziaceho stretu či hádky. Už zabrániť kriku, zvýšeniu hlasu, nepekným gestám je veľká vec.

Poznám človeka, ktorý sa tak vie ovládať, aby sa nerozhneval, a tak pôsobí na okolie, že sa ľudia nerozhnevajú ani vtedy, keď je to potrebné. Veď prejav hnevu, nie hriešneho, môže v určitých situáciách znamenať aj to, že nám na niekom a niečom záleží, že máme o niečo a niekoho strach a nechceme, aby zle dopadol, dopadlo to. Múdrosť však musí držať tieto vlastnosti na uzde.

Alebo iné prirovnanie:

Hnev je ako strážny pes. Ak prešiel poriadnym výcvikom, dokáže nás ochrániť, náš majetok, alebo môže byť ako vodiaci pes „očami“ pre nevidiaceho. Bez riadneho výcviku môže byť divokým, zlým psom a môže pohrýzť práve tak zlodeja i majiteľa.

Náš hnev musí byť vycvičeným psom a nie zúrivou šelmou, ktorej je lepšie sa z diaľky vyhnúť. Nebuďme pokrytcami v oblasti hnevu, že sa nevieme rozhnevať, ale buďme kresťanmi, ktorí na sebe v oblasti hnevu pracujú. Vieme, že pokiaľ žijeme v ľudskom tele, máme dávať pozor na praktickú radu: sv. Pavla: „Hnevajte sa, ale nehrešte! Slnko nech nezapadá nad vaším hnevom“ (Ef 4,26).

Jeden mladý mních žil v spoločenstve s ostatnými v tichom ústraní v istom monastyre. Bol však stále nespokojný a veľmi skoro sa rozčúlil pre akúkoľvek maličkosť. Raz si povedal: „Chcem byť sám. Keď nebudem mať okolo seba nijakých spolubratov, nebudem mať ani príčiny nahnevať sa, nájdem pokoj a takto odstránim svoj hnev.“ Poprosil ihumena monastyra a ten mu dovolil usídliť sa v jednej opustenej jaskyni...
Istého dňa, nedobre postavil nádobu s vodou na oheň a tá sa prevrátila, voda sa vyliala do ohniska... Opakovalo sa to tri krát. Vtedy mních v návale svojho hnevu vzal nádobu a hodil ju o stenu. Hlinená nádoba sa nenávratne rozbila. Keď prišiel k sebe, porozumel, že ho opäť ovládol démon hnevu a povedal si: „Nie moji bratia, ale ja sám som príčinou svojho hnevu. Žil som tu sám a aj tak som bol premožený pokušením hnevu. Vrátim sa radšej do spoločenstva mníchov, pretože som pochopil, že všade je potrebná námaha a rozvaha - a predovšetkým: k tomu aby sme ovládli svoj hnev potrebujeme pomoc Božiu.“

Ovládať hnev si vyžaduje mať nad sebou pevnú ruku, lásku k Bohu...pracovať na sebe nikdy nie je dostačujúce.

Zo života egyptských pustovníkov sa rozpráva táto epizóda. Jeden mladík sa pridal k starým pustovníkom. Dokiaľ si nezvykol na samotu púšte, bolo mu zavše otupno. Prišiel za starým pustovníkom a prosil ho: „Otče, je mi otupno, chcel by som sa trochu rozptýliť, zahrať sa na chvíľu.“ Starec odpovedal: „Dávno som zabudol na všetky hry. Azda niečo vymyslíš?“
„Áno, otče,“ odvetil radostne mladík. „Zahrajme sa na "hádku". Položím drievko medzi nás a budeme sa o neho "hádať".“ Sadli si oproti seba, položili drievko a starý pustovník začal: „Toto je moje drievko!“ „Nie!“ zaprotestoval mladík. „To je moje drievko!“ Pustovník pokojne pozeral na mladíka, posunul drievko k nemu a povedal: „Keď je tvoje, tak si ho vezmi.“ A bolo po "hádke".

Je čas pracovať na sebe. Nesmieme unáhlene konať ako rodáci Ježiša v Nazarete. My vieme, že Ježiš nás prišiel spasiť. Vyžaduje od nás, aby sme s Jeho milosťami spolupracovali.

ADE
Hnev. Otrok hnevu je otrokom seba. Prinášajme obete za hriech hnevu. Odprosujme za zlo spôsobené hnevom. Modlime sa, aby sme boli nástrojom pokoja. Zvolávajme pokoj ako dar na naše podujatie, ľudí, s ktorými žijeme.

Amen.