Dvadsiata deviata nedeľa "cez rok"

Nie je nič ťažšie, ako modliť sa, a nie je nič ľahšie, ako modliť sa.

Na oddelenie intenzívnej starostlivosti priviezli babičku. Stále pohybovala perami. Po niekoľkých hodinách sestra priložila ucho k perám babičky. Hoci s babičkou sa nedalo komunikovať, neodpovedala na otázky personálu, zdravotná sestra počula tiché slová modlitby. Babička sa modlila. Kto ju poznal, vedel a mnohí z jej okolia si to medzi sebou aj nahlas povedali: Ako to dokáže uniesť vo svojom živote táto žena? Keď nosila pod srdcom piate dieťa, muža jej v lese zabil strom. V tom roku vyhoreli. Už vtedy sa starala o svokra, ktorý bol pripútaný na posteľ. A táto žena sa nikomu nesťažovala. Našla si čas aj na svätú omšu, aspoň jednu-dve v robotné dni týždňa. Deti boli čisté, slušné, dala ich do škôl... Keď sa povydávali a poženili, starala sa o vnúčatá. Veľa toho nenahovorila, ale v jej rukách často videli ruženec. Nik jej v živote nepovedal škaredé slovo. S nikým sa nehnevala. Nikto jej nedokázal nič odoprieť, keď o niečo poprosila. Na tretí deň na oddelení intenzívnej starostlivosti tak ticho ako žila, ticho aj zomrela, len prestala pohybovať perami.
Modlitba. Čo sa skrýva za týmto slovom? Čo všetko vieme o modlitbe? A čo naša modlitba? Aj dnes aktuálne otázky.

Evanjelista sv. Lukáš napísal: „Ježiš povedal učeníkom podobenstvo, ako sa treba stále modliť a neochabovať“ (Lk 18,1).

Text evanjelia hovorí o posledných veciach sveta, na ktoré je potrebné sa pripraviť, a to modlitbou. Mýlili by sme sa, keby sme tvrdili, že sa máme len modliť od rána do večera a byť stále na kolenách. To však neznamená, že v našom živote by nemala mať miesto pravidelná, zbožná, sústredená, vytrvalá modlitba rôzneho druhu, obsahu, na každom mieste, kde žijeme. Náš život má byť skutočne dôverným rozhovorom s Bohom. Modlitba učí láske k Bohu, blížnemu i k sebe samým. Postava sudcu z evanjelia nie je pohan, ale Žid nepraktizujúci vieru, ktorý žije tak, ako keby nikdy nemal po smrti predstúpiť pred svojho Boha Sudcu. Nezaujímali ho ani spravodlivosť, ani verejná mienka, vynáša nespravodlivé rozsudky, nezaujíma sa o utláčaných. Druhá postava z evanjelia, vdova, predstavuje biedu, bezradnosť, je osamotená a vykorisťovaná. Vdova je však vytrvalá a neústupná. Sudcovi nedá pokoja, kým ho neprejde trpezlivosť. Sudca aj keď nie v záujme spravodlivosti, ale aby mal od vdovy pokoj, ujíma sa jej sporu.
Podobenstvo je naším poučením. Keď nespravodlivý človek vyhovie dotieravej vdove, o čo viac spravodlivý a dobrý Boh presadí spravodlivú vec svojich verných voči ich nepriateľom. Ježišovi učeníci na tomto svete budú obeťami nespravodlivosti zo strany detí tohoto sveta. Veriaci budú znášať ťažkosti na tomto svete, ale keď vytrvajú pri plnení svojich povinností, verne pri Bohu až do konca, Kristus pri svojom druhom príchode sa stane im odmenou. To neznamená, že po jednej modlitbe Boh bude zasahovať. Modlitba má byť preto konaná vo viere, nádeji a s láskou. Neslobodno sa dať znechutiť. Naša modlitba má byť protestom proti zlu. Čas druhého príchodu Krista na svet je neznámy, a preto tí, čo uverili v jeho lásku, majú vytrvať vo svojej modlitbe, neprestajne sa modliť. Dostáva sa nám poučenia, aby sme nestrácali trpezlivosť pri modlitbe. Ježiš nám naznačuje, aby sme vytrvali. Boh nám nedal dar modlitby preto, aby na každú našu modlitbu odpovedal hneď zázrakom. Aj keď hneď neodpovedá, Boh nemlčí. Modlitba je aj prejav našej viery. Netreba pri nej mnoho rečniť. Boh pozná naše potreby skôr, ako by sme ich vyslovili. Boh je predsa láska.

Podobenstvo o sudcovi a vdove je výzvou pre Božie deti, veriacich, aby sa naučili žiť v dôvere Boha. Aj keď mnohé veci prijímame od Boha ako samozrejmosť, je potrebné si aspoň z času na čas uvedomiť: Kto je Boh a kto sme my? Čo je naším poslaním na zemi? Kde je náš cieľ? Ako využívame prostriedky na získanie cieľa svojho života? Právom sa od nás vyžaduje, aby náš život bol v súlade s jeho slovami. Naše životné skutky nesmú protirečiť jeho zákonom. Keď chápeme, že medzi nami má vládnuť vernosť, ak chceme pred ľuďmi obstáť, tak je samozrejmé, že Boh od nás vyžaduje rovnako vytrvalosť v dobrom, vernosť pri zachovávaní a plnení jeho príkazov a slov. Je správne, keď toto podobenstvo v nás vyvoláva reakciu k sebaspytovaniu svedomia. Ježiš kladie v závere podobenstva otázku: Modlitba a každý skutok nemajú byť vykonané z našej strany bezducho. Náš život mal by niesť pečať viery. Viem čo robím, prečo to robím. Tak slová i skutky, ktorými sa prejavujeme navonok, hovoria o našej láske, nádeji a viere voči Bohu. A to aj vtedy, či si to niekto z nášho okolia všíma alebo nie.

Keď priviezli Jána s infarktom do nemocnice, hneď poprosil o návštevu kňaza. Lekárka dala súhlas. Ján ticho poznamenal: „Roky sa modlím za šťastnú hodinu smrti.“ Kňaz prišiel a vyslúžil mu sviatosti. Chlapi na izbe sa usmievali. „Bojí sa smrti. My sme tiež po infarktoch a hneď sa nespovedáme,“ poznamenal starší muž na izbe tak, aby to počul aj kňaz. Ten sa usmial, ale i vážne poznamenal: „Len aby som tu zajtra nebol pri vás a aby ešte nebolo neskoro!“ Keď ráno sestra vstúpila do izby a zastala pri posteli Jána, posmeškári zvážneli. Ján bol mŕtvy. A niet sa čo čudovať, že ten starší muž už ráno poprosil sestru, aby aj jemu zavolala kňaza. Prišiel a ani jeden neodmietol jeho službu. Jeden pri rozprávaní tejto udalosti poznamenal: „Denne sa odvtedy modlím za šťastnú hodinu smrti.“

Je pravdou, že dnes mnohí sa nemodlia. Alebo sa nemodlíme. Málo sa modlíme. Kvalita modlitby upadá. A predsa, modlitba patrí do nášho života aspoň tak, ako dýchame. Vieme, že telo potrebuje kyslík a duša by nemala nepotrebovať modlitbu? Nepochybujeme o správnej ľudskej životospráve a životosprávu duše by sme mali podceniť? Pohľad do zrkadla či do dlaní by nemal v nás vyvolávať hnev, že starneme, ale naopak, myšlienku, že blížime sa k Bohu. A tak spytovanie svedomia je pohľad na tvár našej duše a dlane rúk. Je správne, že okrem práce sa vedia spojiť k modlitbe. Kto z nás má odvahu povedať, že budem sa modliť neskôr? Kto bol už vážne chorý, kto cíti ťažký kríž staroby, vieme, že vtedy je modlitba veľmi ťažká, ťažšia ako dnes, keď sme zdraví a máme mnoho plánov, snov, niečo dokázať. Je správne, keď myslíme na stretnutie s Bohom Sudcom a primerane k tomu si zariaďujeme veci vo svojom živote.

Poznám muža, ktorý prišiel o ruky. Nemá ruky, a predsa sa nimi modlí ruženec. On cíti svoje prsty a v nich zrniečka. On vtedy, keď ešte mal ruky, ruženec v nich často držal. Keď prišiel o ruky, nerúhal sa, ale ďakoval Bohu, že ho ešte ponechal žiť. Musia sa o neho starať, ale nikto mu ešte nepovedal z jeho najdrahších, že nič nerobí, že je darmožráč. Žena vie, čo vedia i deti, vnúčatá i ostatní, že on sa za nich modlí. Oni sa modlia s ním. On je pre nich vzor pokoja, radosti zo života.

A my vieme, že zhon, napätie musí byť v živote. Aj povinnosti musíme mať. Ale je správne, keď nezabúdame na slová Pána Ježiša: „Ale nájde Syn človeka vieru na zemi, keď príde“ (Lk 18,8)? Keď si počíname ako muži z dnešných príbehov, tak je všetko v poriadku.

A babička snáď na oddelení intenzívnej starostlivosti nevedela o tom, čo sa okolo nej dialo. Modlila sa. Robila to celý život a Boh ju nesklamal. Iste ju nesklamal ani vtedy, keď posledný raz vydýchla. Modlitba dobýja nebo.

Amen.