Dvadsiata deviata nedeľa "cez rok"

Nehovor Bohu len to, čo ty chceš, ale dovoľ Bohu, aby ti aj On niečo povedal.

AI
Zažili ste už silu modlitby? Veriaci človek dobre vie o potrebe modliť sa a tiež si je vedomý aké ohromné veci sa dajú modlitbou vyprosiť. Isto ste už počuli od vášho kamaráta, známeho, že vám povedal: „Budem sa za teba modliť.“ Čo Vám vtedy prešlo mysľou? Možno že aj toto: „čo sa za mňa modlíš, poď mi radšej pomôcť, modli sa za seba“. Prečo to hovorím? Dnes akosi menej času venujeme modlitbe, ba čo viac akosi sa z nášho povedomia vytráca zmysel modlitby. Pred chvíľou sme počuli, že:

KE
„Pán Ježiš rozprával učeníkom podobenstvo, ako sa treba stále modliť a neochabovať“ (Lk 18,1).

DI
Toto podobenstvo, ktoré nasledujú po Ježišovej eschatologickej reči v 17 kapitole, sa vyskytujú len u Lukáša a Ježiš ho povedal len učeníkom.
Ide o podobenstvo o vdove a nespravodlivom sudcovi. Je dômyselne umiestnené, bezprostredne na reč, v ktorej Ježiš nenecháva nikoho na pochybách. Pointa tohto podobenstva je, že „sa treba ustavične modliť a neochabovať.“ Poslucháči tohto Božieho slova sa ľahko stotožňujú s vdovou, ktorej sa urobila krivda a spravodlivá odplata neprichádza a so stratou nádeje a odvahy sa akoby stávajú tými, ktorí na chvíľku uveria, ale v dobe pokušenia odpadajú.
Podobenstvo o bezbožnom sudcovi ukazuje Boha ako autoritu, ktorá reaguje na prosby, preto nemajú veriaci dôvod pochybovať o Božej pomoci, keď vrúcne „dňom i nocou k nemu volajú“. Boh dopomôže cirkvi k jej právu, zastane sa jej. Syn človeka by však mal pri svojom príchode nájsť cirkev, ako sa modlí a ako svedčí o svojej viere. Teda nájsť cirkev ako sa modlí, to znamená, že Ježiš má nás nájsť ako sa modlíme pri poslednom príchode. Kedy to bude? Nevieme. Preto aj nás sv. Pavol vyzýva neprestajne sa modlite.
Pre také plnšie vysvetlenie si ozrejmíme zopár pojmov. Výraz „Boha sa nebál“: znamená mať bázeň pred Bohom, to je začiatok múdrosti a taktiež žalmy spravidla označujú za zbožných tých, „ktorí sa boja Pána“. Čiže nejde o strach, ale o bázeň pred Bohom.
„Bola v tom meste aj vdova“ (Lk 18,3): Voľba tejto postavy automaticky stupňuje tlak na sudcu. Ako v každom patriarchálnom ekonomickom systéme založenom na poľnohospodárstve i v Izraeli boli určené vrstvy ľudí veľmi zraniteľných: siroty, cudzinci a vdovy. Ktorýkoľvek „bohabojný“ právnik sa musel cítiť viazaný Tórou ku zvláštnej starostlivosti o vdovu. Zastať sa vdov, sa u prorokov stáva akoby tesnopisným znakom pre vernosť zmluve. V protiklade k tým, ktorí tento zväzok nedodržujú, je Boh takým sudcom, ktorý sa ponáhľa vdove na pomoc.
Ale vráťme sa k prvej vete dnešného evanjelia, kde Pán Ježiš vyzýva svojich učeníkov k modlitbe. Možno sa pýtate, čo znamená „stále sa modliť?“ Podobenstvo samo vysvetľuje že „stále“ sa netýka nejakej techniky „ustavičnej modlitby“ či mystickej metódy, ale že ide o sústavnosť a vytrvalosť v modlitbe. V evanjeliu podľa Lukáša a v Sk je kladený dôraz nielen na Ježišovu vlastnú modlitbu, ale i na modlitbu učeníkov. A neochabovať: Sloveso „enkakein“ znamená „poľavovať, niečo neospravedlniteľne vynechávať“. V NZ má predovšetkým význam „vzdávať niečo“ kvôli skleslosti.

PAR
Kedy sa môžeme modliť? Jednoducho povedané modliť sa môžeme vždy, všade a ľahko. Keďže modlitba je rozhovor s Bohom ktorý je všade prítomný a môžeme ho vidieť v každom detaile i diele navôkol nás. A tak sa stačí zamyslieť a v duchu alebo nahlas začať hovoriť. Ako začať? Rovnako ako s niekým známym. Ahoj, už si ani nespomínam, kedy sme sa naposledy rozprávali... Môžeme sa Bohu posťažovať, ale aj ho o niečo poprosiť. Rovnako ho môžeme oslavovať alebo mu ďakovať. Boh je priateľ, ktorý sa s nami rozpráva. Len my musíme prísť na to, ako k nám hovorí. Ranná modlitba: Každé ráno začnime deň modlitbou k Pánu Bohu, v ktorej mu obetujme celý deň, lebo On sám povedal USTAVIČNE SA MODLITE! A tak my keď mu v rannej modlitbe odovzdáme seba, celý deň i všetky činy, bude to na slávu Božiu ako modlitba. A po modlitbe vlastnými slovami ráno sa môžeme pomodliť aj Otče náš, Zdravas Mária a Sláva Otcu...Večerná modlitba: Večer je najlepšie modliť sa podobne ako ráno, ale s tým rozdielom, že večer si robíme taký akýsi súhrn dňa, aby sme mu za to poďakovali a taktiež sa aj spoznávali. Ľudia často robia závažne chyby. A potom sa čudujeme, ako sme to mohli spraviť. Nepoznanie sa nás môže zaskočiť a ublížiť nie len nám, ale aj našim blízkym a tak si večer spytujme svedomie...Skúsme sa drahí moji modliť: každé ráno i večer si prečítajme kúsok z písma. V kostole sa modlíme s davom tak, že odpovedáme zborovo kňazovi, a zapájame sa do piesní. Taktiež sa môžeme modliť vlastnými slovami po sv. prijímaní. Modlitba je rozhovor, nie len hovorím, ale aj počúvam, čo mi hovorí Boh. Modlitbu môžeme nazvať aj rozhovor s Bohom a tým rozhovorom si budujeme vzťah, čiže je to prejav lásky voči Bohu. Najlepšia definícia modlitby by bolo asi: myslieť na Boha s láskou. Modlitba môže byť spoločná alebo osobná, formulovaná vlastnými slovami, nahlas alebo v duchu, liturgická alebo súkromná. Keď prosím, nesmiem zabúdať, že Boh je nielen mojim otcom, ale aj Otcom nás všetkých. Ak teda prosím čosi, čo by mi mohlo nejako uškodiť, alebo čo je na škodu iným, nemôžem sa čudovať, že Boh mi to vo svojej láske a prozreteľnej predvídavosti nesplní. V modlitbe mám hovoriť Bohu úprimne, zo srdca, čo myslím, cítim, prežívam a pýtať sa ho, čo si o tom myslí Ježiš.
Pri modlitbe nemám len prosiť, ale aj mu ďakovať, chváliť ho, oslavovať, odprosovať. Veľmi dôležitou je rozjímavá modlitba, v ktorej sa snažím zapozerať na Ježiša, jeho slová a skutky, porovnávať s nimi svoj život. Spoznávam pritom, v čom sa potrebujem zmeniť, aby som sa viac podobal Jemu. Modlitba má byť každodennou samozrejmosťou. Nie iba vtedy, keď prídu skúšky, problémy, či choroby, ale modliť sa, aj keď je všetko „OK“, aj keď sa mi darí. Dôležitá je tak súkromná, osobná modlitba, ako aj spoločná modlitba. Zvlášť účinnou je spoločenská liturgická modlitba a obeta Svätej omše, pri ktorej sa spolu s nami modlí, hovorí k nám a obetuje sa za nás Otcovi Ježiš Kristus. Vzorom modlitby je modlitba Otče náš. Je v nej zastúpená tri krát prosba zameraná na Boha a štyri krát prosba zameraná na nás. Ako vy vnímate modlitbu? Sme tu kresťania katolíci, ktorí veľmi dobre vieme, že sa máme modliť a vieme, prečo sa máme a ku komu sa máme modliť. A ako to s našou modlitbou vlastne je? Modlíme sa vôbec? A ak sa modlíme, tak aká je naša modlitba? Je sústredená, viem čo hovorím? Uvedomujem si, že každá modlitba je rozhovor s Bohom? Uvedomujeme si, že Pán Boh nám dal ústa na to, aby sme sa modlili a robili dobro? Ako často zneužívame dar reči na zlé skutky. Na zlo ohovárania. Nielenže hovoríme o druhom v jeho neprítomnosti, ktorí sa nemôže brániť, ale my k tomu ešte pridáme toľko lží, toľko nechutných rečí, klamstiev, jedným slovom povedané - osočujeme. A na čo to všetko? Ako sa vraví, robíme len peklo medzi ľuďmi a na čo to? Načo? A čo už je veľa je to, že v kostole spíname ruky, ruženec, modlíme sa a odídeme z kostola a presne tie ústa, ktoré sa modlili, alebo skôr odriekali modlitby, tak presne tie ústa spokojne dokážu ohovárať, „vyzdvihovať“ chyby druhých.

MY
Možno na takú ilustráciu

Vám chcem uviesť jeden príbeh z denníka kapitána ponorky, napísaného počas druhej svetovej vojny: Deň sa začínal pokojne. More bolo tiché, po nepriateľovi ani stopy. Odrazu zazvonil poplachový zvonček. Veliteľ dával rozkaz ponoriť sa. „Nepriateľ na dohľad!“ krátko nato začnú padať prvé hlbinné bomby. Sedíme v pohotovosti v miestnosti mužstva. S vážnymi a bledými tvárami čakáme na prvý zásah. Každý vie, že by to bol náš koniec. Počúvame dunenie detonácií. Loď rýchlo pláva pod vodou. Dlhý Hein oproti mne odrazu vytiahne ruženec z vrecka. Modlí sa. Je to po prvý raz, čo sa niektorý z nás pred ostatnými modlí... a nikto sa nesmeje! „Ty, Hein, daj mi jeden desiatok, ja som katolík.“ Bolo to zvláštne: svalnatá mužská ruka sa načahuje za desiatkom ruženca. Odtrhne mu ho a podá. Vonku ďalej zúri boj. „Daj aj mne desiatok!“ „Aj mne!“ Hein už má len jeden desiatok a kríži v ruke. Päť mužov sa modlí.... a nikto sa im neposmieva. „Ty daj mi krížik, ja som evanjelik.“ Hein mu dá krížik. Na pár minút sme zabudli, že vonku zúri boj. Asi po hodine sa nám podarilo nepriateľovi uniknúť.

Kto zažil úprimnú modlitbu odovzdania do božej vôle, ten bude sa modliť podobne aj druhý raz. Mal by sa?! Mal. Nezabudnime.

ADE
Sila modlitby. Nikto sa z týchto mužov, ktorí boli v ponorke nehanbil a ani nesmial z toho, že sa modlia. A my? Keď sa len niekto prežehná pred kostolom alebo okolo kríža, tak mu povieme: „Čo sa robíš takým svätuškárom, aj tak si lajdák“. Toto povie katolík katolíkovi, miesto toho, žeby sa aj on prežehnal. Skúsme sa drahí moji na záver pomodliť. Nemodlime sa len prosebnou modlitbou, ale skúsme do našej modlitby zapojiť štyri prvky a to: odprosenie, oslava, poďakovanie a prosba.
Všemohúci a večný Bože. Ty poznáš naše vnútro. Ty vidíš do nášho srdca a vieš čo v ňom je a čo v ňom chýba. Len ty vieš aký je môj postoj k modlitbe. Chcem ťa aj dnes pri tejto svätej omši odprosiť za moju ľahostajnosť k rozhovoru s tebou, za krátkosť času, ktorý som ti venoval. Chcem ťa odprosiť za moje konanie, ktoré nebolo v súlade s tvojou svätou vôľou, Daj mi Pane silu ťa oslavovať. Aby som sa radoval z toho, že som tvoj. Budem ťa oslavovať pre tvoje veľké milosrdenstvo, ktoré máš voči mne, ale nielen voči mne, ale voči nám všetkým, ktorí sa s dôverou utiekame k Tebe. Ježiš bez Teba, bez tvojho Ducha Svätého neviem ako sa mám modliť, neviem ako Ti mám ďakovať. Ty si pre mňa svoj život dal. Pre mňa Ježiš, aby si ma vykúpil. A v neposlednom rade ťa chcem môj Bože prosiť. Prosiť za seba, ale aj za celé ľudstvo. Maj so mnou, s nami trpezlivosť a prichádzaj mi často na pomoc, lebo bez Teba Pane nič nezmôžem. Buď so mnou v mojich skúškach a ponáhľaj sa mi na pomoc.

Amen.