Dvadsiata druhá nedeľa "cez rok"

Potrebujem si uvedomiť vzťah k pýche a pokore.

Medzi poslancami v malom mestečku pri určovaní názvu ulice sa vytvorila jednomyseľná zhoda. Jednalo sa o ulicu, ktorá vedie k cintorínu. Dnes má názov Ulica rovnosti.
Aj keď sa dá jeden pohreb od druhého z rôznych kritérií odlíšiť, názov ulice prezrádza pravdu. Každý človek sa sám postaví pred Boha. Pokiaľ však žijeme, treba sa na toto stretnutie s Bohom pripraviť.

Sám Ježiš nás pripravuje na stretnutie s ním ako Sudcom vážnou radou: „Kto sa povyšuje, bude ponížený, a kto sa ponižuje, bude povýšený“ (Lk 14,11).

Evanjelista sv. Lukáš opísal udalosť z domu popredného farizeja, kde na hostinu je pozvaný aj Ježiš. Prítomní ho pozorujú a aj Ježiš pozoruje správanie pozvaných, ako si vyberajú popredné miesta. V podobenstve Ježiš zaatakuje pýchu. Pýcha je to, čo sa najviac protiví Bohu, ale i ľuďom. Pyšné správanie je príčinou mnohých nešťastí v osobnom i spoločenskom živote, ale je aj nešťastím pre večný život. „Boh pyšným odporuje, ale pokorným dáva milosť“ (1 Pt 5,5). Židia poznali príslovie: Boh „milosť udeľuje pokorným“ (Prís 3,34). Pýcha je dôvodom rozkladu osobnosti. Pyšný človek sa uzatvára do vlastného “ja“ ako slimák do ulity. Pyšný na všetko pozerá cez vlastnú «prizmu», a zaujíma pozíciu na obranu vlastného “ja“. Pýcha atakuje iných v obave pred ohrozením vlastného “ja“. Nachádza sa v stálom napätí, nepokoji a konflikte so sebou samým, ľuďmi i Bohom a to je nešťastie.
Pýcha bola pádom najkrajších anjelov, diabla a jeho spoločníkov. Pýcha spôsobila pád prarodičov. Pýcha spôsobila bratovraždu. Pýcha je príčinou pomätenia jazykov v Babylone. Pýcha privolala na svet potopu. Pýcha je začiatok každého pádu, hriechu, zla, nevery...
Keď Ježiš atakuje pýchu, zároveň vyvyšuje hodnotu pokory. Pokora sa stáva fundamentom spásy.
Ježiš v podobenstve nepodáva normu dobrého spoločenského správania sa, prípadne normu ľudskej múdrosti. Slová z podobenstva o správaní sa podľa ľudskej múdrosti Ježiš použije na to, aby poukázal na večný život. Hostina, o ktorej Ježiš hovorí, je eschatologická. Naša vlasť je v nebesiach. Všetci sme pozvaní na hostinu v Božom kráľovstve. Ježiš preto poukazuje, že tu nejde o vzťah človeka k človeku, ale o vzťah medzi človekom a Bohom, a to dáva podobenstvu inú podstatu. Preto Ježišove slová: „Kto sa povyšuje, bude ponížený, a kto sa ponižuje, bude povýšený“ (Lk 14,11), poukazujú na význam a potrebu uvedomiť si a zaujať postoj k pýche a pokore, čo rozhoduje o odmene a treste vo večnosti. Pravej pokore učí Ježiš: „Učte sa odo mňa, lebo som tichý a pokorný srdcom“ (Mt 11,29). Jedine Ježiš takto môže vyhlásiť o sebe. Kto ho môže usvedčiť z hriechu (porov. Jn 8,46)? On, ktorý má božskú prirodzenosť, nepridŕža sa svojej rovnosti s Bohom, prijal prirodzenosť sluhu, stal sa nám podobný, uponížil sa, prijal potupnú smrť kríža... (porov. Flp 2,6-8). Ježiš umyl nohy učeníkom a on jediný mohol dať príkaz nasledovať ho.
Pokora je stav odpútať sa od seba, slúžiť z lásky bratom a sestrám, nie z vypočítavosti, túžby po chvále, poctách, uznaní, ale vedome a dobrovoľne nasledovať Krista, plniť vôľu Božiu.
Pokora je dar, ktorý dáva Boh každému a s ktorým máme spolupracovať. Ježiš tomu učí v druhej časti podobenstva: „Keď dávaš obed alebo večeru, nevolaj svojich..., aby nepozvali aj oni teba a mal by si odplatu“ (Lk 14,12). Ježiš učí, aby sme si všimli tých, čo sa „nemajú čím odplatiť“ (Lk 14,14). Prejav lásky je viac ako čokoľvek iné. Láska si vyžaduje pokoru, nežiť pre seba (porov. 1 Kor 13,1-13). Ježiš varuje pred správaním, o ktorom povedal: „Už dostali svoju odmenu“ (Mt 6,2). Pravá pokora spočíva v tom, že pre Krista máme sa zriecť všetkého, čo nepatrí jemu. A chcieť vždy len to, čo od nás čaká Ježiš. Boh je pokora a to je jedna z najšťastnejších definícií Boha. Podobenstvom Ježiš učí, aby sme sa stali pokorní pred Bohom, aj pred blížnymi. Nie je to automatické. Kto chce vystaviť čím vyššiu budovu svätosti, tým hlbšie musí vyhĺbiť základy pokory. Pokora je soľ svätosti.

Ľudia nechápu pokoru, a predsa však inštinktívne chápu pokorného, skromného, prostého, nezištného. Pokora ozdobuje. Tým viac je to aktuálnejšie, pretože nás k tomu vyzýva sám Ježiš. Na vstup do Božieho kráľovstva je nevyhnutná poníženosť, ktorej treba správne rozumieť. Je na nás osvojiť si slová: „Z Božej milosti som tým, čím som, a jeho milosť nebola vo mne márna“ (1 Kor 15,10).

Vysoké pohoria, končiare, štíty, ktoré si vyžadujú odvahu, vytrvalosť, silu ich prekonať, možno prirovnať k práci človeka, kresťana na sebe v čnosti pokory.

Byť kresťanom nie je len záležitosť toho čo bolo, ale najmä toho, čo je teraz a v budúcnosti na zemi, v pozemskom živote. Nikdy nezabudnúť prežívať prítomný okamih ako dar od Boha. Kresťanstvo je ťažká cesta. Komu pokora nie je neznámou, uvedomuje si slová: „Kto nás odlúči od Kristovej lásky? Azda súženie, úzkosť alebo prenasledovanie...“ (Rim 8,35)? Vysvetlenie týchto slov dnes dáva Cirkev. Tomáš Kempenský v Nasledovaní Krista píše: „Krehkí sme všetci, ale ty nikoho nepokladaj za krehkejšieho, ako si ty sám.“ A sv. Filip sa denne modlieval: „Pane, niet takého hriechu, ktorého by som sa nedopustil, keby si odtiahol odo mňa svoju ruku.“ Pokora urobila svätých milými v očiach Boha. Pokora Panny Márie je stále aktuálnou školou každej doby a každého človeka, tým viac kresťana, ktorý uveril v jej Syna. Nestrácajú na časovosti slová z Magnifikatu: Boh „rozptýlil tých, čo v srdci pyšne zmýšľajú“ (Lk 1-51).
Pýcha je hriech, ktorý sa protiví Bohu a ľuďom. Pýcha robí ľuďom život na zemi peklom. Niet sa čo čudovať, že Cirkev kladie pýchu na prvé miesto medzi hlavnými hriechmi. Pyšný človek nedokáže milovať ani seba, nie tak ešte blížneho alebo Boha. Ak si pyšný myslí, že miluje aspoň sám seba, aj vtedy si spôsobuje vážnu ujmu. Pýcha je príčinou mnohých chorôb. Pokora lieči dušu i telo. Možno viac, ako sa na prvé zamyslenie môže zdať. Pýcha brzdí napredovanie, ale pokora dáva vzlet. Pyšný si namýšľa o sebe veľa: čo je, čo znamená, čo dokázal, ale o pokornom to hovorí Boh, aký je v jeho očiach veľký.
Pýcha je najväčšou prekážkou svätosti. Pýcha je reťaz, ktorá nás spája s našimi nedostatkami. Príslovie hovorí: „Kde prichádza pýcha, odtiaľ odchádza šťastie“. A iné: „Pýcha, peklom dýcha“.
Je správne túžiť po pokore, pracovať na svojej pokore. Pokorný Kristus je zárukou pravého šťastia. Život pokorného kresťana je obohatením nielen jeho samého, ale je aj požehnaním okolia, kde žije.

Už v staroegyptských papyrusoch sa píše: Keď faraón Ezostys v roku 1400 pred Kristom dal zapriahnuť do voza štyroch premožených vládcov, všimol si, ako sa jeden z nich zadíval na koleso. A keď sa ho udivený faraón pýtal na príčinu, dostal odpoveď: „Ako rýchlo horná časť kolesa klesá dole.“

Môžeme to vyjadriť aj takto: Pýcha nemôže zvíťaziť. Pokora vždy zvíťazí. Boh udelil milosť pokornému lotrovi na kríži. Odpustil žene hriešnici, dal milosť sluhovi pokorného stotníka. Každý z nás má rovnakú možnosť.

Amen.