Dvadsiata ôsma nedeľa "cez rok"

Učme svoje deti vďačnosti.

Na príbehu aj deti pochopia veľkosť malých vecí.
Príbeh hovorí o mravčekovi, ktorý sa topil vo vode potôčika. Holubica to zbadala. Vzala steblo trávy a držiac ho v zobáčiku, priblížila sa k mravčekovi. Ten sa naň vyškriabal a zachránil sa. Po čase niesol mravček zrnko. Zbadal poľovníka, ako sa chystá zastreliť holubicu. Rýchlo pustil zrnko, vyškriabal sa po poľovníckej čižme a uštipol ho do nohy. Poľovník skočil od bolesti, netrafil a holubica bola zachránená.
Každý môže byť druhému nápomocný, ale jeden druhému máme byť vďační za preukázané dobrodenia, lásku, pomoc... Ako dobre sa vo farských oznamoch číta, alebo pri oznamoch počúva, že veriaci pamätajú na vďaku a dávajú na sväté omše s úmyslom poďakovať sa... Nenapadlo aj vás zabudnúť na nevďak a viac si všímať vďačnosť? Vďačnosť je vraj najlepší liek, najkrajšia ruža, najsilnejšia zbraň a čo ešte...

Ježiš Samaritánovi, ktorý ako jediný z desiatich uzdravených sa prišiel Ježišovi poďakovať, povedal: „Vstaň a choď, tvoja viera ťa uzdravila“ (Lk 17,19).

O správaní Pána Ježiša evanjeliá rozprávajú, že kade chodil, dobre robil a nepotrpel si na ľudskej chvále, oslave. Robil to ticho, bez efektov, ktoré by mu mali priniesť ľudskú popularitu. Po rozmnožení chlebov a rýb, keď ho zástup chcel urobiť kráľom, utiahol sa sám do ticha a samoty. O dávaní almužny povedal: „Keď dávaš almužnu, nech nevie tvoja ľavá ruka, čo robí pravá, aby tvoja almužna zostala skrytá. A tvoj Otec ťa odmení, lebo on vidí aj v skrytosti“ (Mt 6,3-4). Ježiš učí: kto dá dar, nech si nepočína tak, že bude čakať, že ten druhý mu to vráti. Ježiš nechce, aby medzi nami platila zásada revanžovať sa. Na správaní Samaritána nás učí vďačnosti.

Viaceré miesta v Písme nám pripomínajú vďačnosť. Efezanom pripomína apoštol sv. Pavol, aby sa chránili každého hriechu, ako sa patrí na svätých a radšej vzdávali vďaky (porov. Ef 5,4). Kolosanom prikazuje: „A buďte vďační“ (Kol 3,15)! Sv. Pavol nielen prikazuje, ale môžeme ho spoznať ako človeka vďaky. Veriacim do Ríma píše: „Pozdravujte Prisku a Akvilu... oni nastavili vlastné šije za môj život. Im som nielen ja zaviazaný vďakou“ (Rim 16,3-4).
Je možné si položiť otázku: V čom spočíva vďačnosť? Zaiste to nie je len chvíľková citová záležitosť, keď nám niekto preukázal službu, pomoc, lásku či pozornosť, akési dobro. Je to vnútorná sila, ktorá sa prejavuje vonkajšími znakmi. Vďačnosť je prejav dobra, vnútra človeka. Je to odpoveď vnútorných postojov prejavených vonkajšími znakmi.
Na túto skutočnosť poukazuje Ježiš pri stretnutí s desiatimi malomocnými, ktorých uzdraví. Je pravdou, že k uzdraveniu došlo na ceste, ďalej od neho, pretože im povedal: „Choďte, ukážte sa kňazom“ (Lk 17,14). Nezobral ich stranou, nedotkol sa chorých miest, nemodlil sa nad nimi... Možno niektorý z nich preto aj šomral, ale dali sa na cestu ku kňazom, pretože podľa Mojžišovho zákona z Knihy Levitikus (porov. Lv 13,11) vedeli, že jedine kňaz mohol vyhlásiť niekoho za čistého, čiže uzdraveného a mohol sa vrátiť do predošlého spôsobu života. Možno po tom, čo o Ježišovi počuli, že je divotvorca, uposlúchli a šli. Evanjelista sv. Lukáš poznamenal: „Ako šli, boli očistení“ (Lk 17,14). Prečo ich Ježiš neuzdravil hneď? Chcel, aby sami mali na uzdravení podiel, aby mu uverili. Odišli od neho, čiže uverili, ale ich ďalšie správanie stáva sa mementom až do konca čias. Bohu naša vďačnosť nič nepridá na veľkosti, sláve, moci a podobne. Apoštol sv. Pavol nám v Druhom liste Korinťanom pripomína: „Ale vďaka Bohu, ktorý nám vždy dáva víťazstvo v Kristovi a naším prostredníctvom zjavuje na každom mieste vôňu jeho poznania“ (2 Kor 2,14). V spojení s Kristom získavame ešte viac, keď plníme jeho vôľu. Samaritán spoznal, že je uzdravený. Vracia sa späť ku Kristovi, aby sa poďakoval za uzdravenie tela. Ježišove slová: „Vstaň a choď, tvoja viera ťa uzdravila“ (Lk 17,19), hovoria aj o uzdravení duše alebo vzraste viery.

A práve vďačnosť za vzrast viery, uzdravenie vo viere si zasluhuje našu väčšiu pozornosť. Venovať pozornosť svojej viere. Byť vďačný Bohu za dar viery.
Johsshon Gnanabaraman vo svojej meditácii nad touto udalosťou o uzdravení desiatich malomocných sa takto zamýšľa. Opýtal sa desiatich mužov, prečo sa nevrátili k Ježišovi a nepoďakovali sa za uzdravenie. A tú sú odpovede:
Prvého: Nie som nevďačnej povahy, ale najprv som sa chcel ukázať svoje rodine a priateľom, že som zdravý. Potom som sa chcel poďakovať Ježišovi, ale on medzitým odišiel.
Druhého: Samozrejme, že som sa chcel poďakovať Ježišovi, ale nie súčasne s tým Samaritánom, lebo ja som veriaci Izraelita. Než som však stačil nájsť posla, Ježiš odišiel.
Tretieho: Nie iba slovami som sa chcel poďakovať, ale chcel som priniesť aj dar, ale som chudobný a nenašiel som nič hodné.
Štvrtého: Mal som úmysel poďakovať sa. Keď som sa však ukázal kňazom, ešte som si nebol istý, či je moje uzdravenie trvalé. Teraz to viem, ale Ježiš odišiel.
Piateho: Takmer som sa vrátil spolu so Samaritánom, aby som sa poďakoval, ale boli okolo neho mnohí a musel by som pred nimi vyznať, že som bol malomocný a on že ma uzdravil. Hanbil som sa, preto som sa nevrátil.
Šiesteho: Vlastne som to chcel. Spomenul som si, že Ježiš pomohol aj iným a nečakal za to vďaku, teda ani ja som sa nevrátil.
Siedmeho: Nie som nevďačný. Od veľkej radosti som zabudol. Keď som si na to spomenul, Ježiš bol preč.
Ôsmeho: Na svete je mnoho malomocných. Iste môj poctivý, mravný, vzorný život Ježiša pohol k tomu, že ma uzdravil. Prečo by som mal ešte ďakovať?
Deviateho: Viem sa poďakovať. Chcel som sa poďakovať, ale väčšina nešla, nešiel som ani ja. Držím s väčšinou.
A opýtal sa aj Samaritána. A odpoveď? „Bez dýchania nemôžem žiť. Nemohol som sa vrátiť domov, kým som sa Ježišovi nepoďakoval.

Ktorá odpoveď je nám najbližšia? Vzťah k vďačnosti, postoje, názory na vďačnosť a najmä denná prax hovoria nielen o tom, akí sme ľudia, ale aj akí kresťania katolíci. Pýtajme sa sami seba: Nezaslúži si Boh našu vďaku? Že za čo? Za dar života, zdravie i chorobu, prácu, za ruky, oči, sluch, srdce, rodinu, deti, dovolenku... Ale aj nadprirodzené dary, za dar vykúpenia, za dary, ktoré dostávame skrze sviatosti, svätú omšu, modlitbu, skutky kresťanského milosrdenstva.
Francúzskemu kráľovi Ľudovítovi XIV. sa pripisujú slová, ktoré v prvom momente pri počutí prekvapia: „Keď volávaš niekoho do úradu, robíš si sto nespokojencov a jedného nevďačníka.“ Sto nespokojencov, to je pochopiteľné. Aj oni túžia, želajú si, prajú úrad, ale jeden nevďačník? Je v tom čosi. Môžeme sa s tým stretnúť aj vo svojom živote; niekomu pomôžeš, je ti na začiatku vďačný, ale čoskoro začína opak. Nestáva sa, že sa plnia slova príslovia: „Za dobrotu – na žobrotu?“

Je správne, že si dnes uvedomujeme vďačnosť voči tým, ktorí nám svojou láskou, rôznou službou a pomocou, často vynaložením veľkého úsilia, námah, osobného zriekania na úkor nielen svojho voľného času, ale aj na úkor svojho zdravia dali hodnoty, za ktoré si právom, opodstatnene zaslúžia prejav vďaky.
Stará pani učiteľka oslavovala osemdesiatiny. Jej životom boli deti. Pre ne sa nevydala, zabudla na svoje šťastie či sa ho zriekla... Niekoľko desiatok rokov utierala nosčeky i slzičky prváčikom. Mnohí na ňu zabudli. Akú radosť mala, keď jej prišli poblahoželať už starí otcovia a mamy, jej bývalé deti, žiaci.
Vžime sa do situácie, čo cíti starší človek počas vianočných sviatkov, keď má byť sám? Akú radosť, ako ďakuje, keď si ho susedia vo vchode, z ulice všimnú, hoci nie sú rodina a pozvú ho k štedrovečernému stolu.
Žije sa radostnejšie, keď vieme byť navzájom voči sebe vďační za malé prejavy služby, pomoci, ochoty... Vieme, že nestratíme tým veľa času, nestojí to až takú námahu a spôsobí to druhým radosť, spríjemní život.
Rodičia, ktorí venujú pri výchove detí pozornosť vďačnosti, sebe aj im pripravujú krásnu budúcnosť.
Mnohovravným príkladom je nám z prvého čítania Druhej knihy kráľov Náman, ktorého z malomocenstva uzdravil Elizeus. Keď Elizeus nechce prijať dar, Náman povie: „Dovoľ mne, svojmu služobníkovi, vziať si z tejto zeme“ (2 Kr 5,17). Táto zem mu bude pripomínať lásku. Tak chce prejaviť svoju vďačnosť.

Memento pre našu vďačnosť voči Bohu. Naša osobná zaangažovať v modlitbe, pristupovaní ku sviatostiam, ďakovaní, odprosovaní, je vďačnosťou k Bohu. Vďačnosť kresťana voči Bohu by mala byť tak samozrejmá, ako to, že dýchame. Ak sme zabudli alebo podcenili svoju vďaku, je čas teraz veci napraviť.
Bohabojný človek prišiel pred Petra.
“Kde chceš ísť?“ „No predsa do neba.“ „To by každý, ale tu je bodový systém.“ „Na to som ani nepomyslel. Koľko je potrebných bodov k získaniu neba?“ „Asi tisíc.“ Človek bol tým zaskočený, ale Peter začal: „Čo si dobre robil na zemi?“ „Každý deň som bol na svätej omši. To čosi znamená.“ „Áno, jeden bod.“ Chlapom to zatriaslo. „Bol som členom sv. ruženca a denne som sa modlil svoj desiatok i celý ruženec.“ Peter opäť: „Druhý bod.“ Chlapovi vystúpil na čelo pot. „Bol som členom Spolku sv. Vojtecha.“ „Tretí bod.“ „Chodil som pomáhať pri speve.“ „ Štvrtý bod.“ „Denne som sa modlil.“ „Piaty bod.“ „Tu mi už len Božia milosť pomôže, v ňu som veril, preto som sa denne snažil byť Bohu vďačný.“ „Veríš tomu, že Bohu sa páči tvoja vďačnosť?“ „Áno!“ Peter sa usmieva: „Tak si získal dosť bodov a môžeš ísť k tomu, ku ktorému si cítil vďačnosť, k Bohu.“

Vďačnosť sa vypláca. Toto nie je len konštatovanie, ale ľudská skúsenosť a raz sa presvedčíme, že aj dôležitým kľúčom do neba.

Amen.