Dvadsiata ôsma nedeľa "cez rok"

Aký mám vzťah k vďačnosti?

Neberme otázky ako provokáciu: Na čo zvykneme myslieť, keď sa ráno prebudíme? Na čo myslíme, keď unavení sa ukladáme na odpočinok? Koľkokrát si počas dňa spomenieme na vďačnosť?
O našej dobe za zvykne hovoriť, že je chorá. Myslíme na spôsob a hodnotu života. Život je krajší, zdravší, plodnejší, keď nesie pečať vďačnosti.

Spisovateľka Michalská spomína, ako si viac uvedomila význam vďačnosti pre svoj život. Vracala sa zo stretnutia, ktoré ju sklamalo prázdnotou, plytkosťou ľudí, ich života, pohľadom na veci, udalosti v ňom. Zamyslená stretla mladého človeka na invalidnom vozíku. Bolo to pred kostolom. Veľmi ťažko zdvíhal svoju chorú ruku, aby sa prežehnal. Pohyb, ktorý urobil s veľkou námahou, nepripomínalo prežehnanie sa. Tvár však prezrádzala stav najväčšieho sústredenia a modlitby, ako len mohol vo svojej chorobe urobiť. Bola som tým šokovaná!
Chorý, mne zdravej, pripomenul vďačnosť k Bohu i blížnym.“

Ako často zabúdame byť vďační! Za nový deň. Mnohí sa nového dňa nedožili. A ja som sa zobudil do nového dňa zdravý, v príjemnom prostredí... Počas dňa zvykli sme sa na veci, udalostí a ľudí pozerať ako niečo samozrejmé. A večer nemáme čas povedať Bohu jedno ďakujem. A stačí málo, a spomenieme si, že je za čo, za koho... A zaspávame aj s dušou chorou, poznačenou hriechom.

K vďačnosti, k zamysleniu nad jej významom pre náš osobný i spoločenský život nás oslovuje Ježiš, keď každému z nás chce povedať: „Vstaň a choď, tvoja viera ťa uzdravila“ (Lk 17,19).

Týmito slovami odmieňa Ježiš Samaritána, ktorý ako jediný z desiatich malomocných, ktorí ho prosili, „Ježišu, učiteľ, zmiluj sa nad nami“ (Lk 17,13), sa vrátil, plniac Ježišov príkaz: „choďte, ukážte sa kňazom“ (Lk 17,14) a spoznal, že je uzdravený. Evanjelista Lukáš o vďačnosti Samaritána píše: „Veľkým hlasom velebil Boha. Padol na tvár Ježišovi k nohám a ďakoval mu“ (Lk 17,15-16).
Nešťastie vie ľudí spojiť. Medzi desiatimi malomocnými Židmi je jediný Samaritán. Zdravý Žid sa so zdravým Samaritánom nestýkal a nerozprával. Uzdravením chorých tiel Ježiš chcel poukázať na uzdravenie duší. Uzdravením Ježiš odsúdil nevďačnosť a správaním Samaritána poukazuje na čnosť vďačnosti. Nepochopili, že vďačnosť za uzdravenie by ich spojila ešte viac a mocnejšie. Len Samaritán pochopil, že uzdravenie je nezaslúžený dar, za ktorý sa patrí poďakovať. Deväť Židov uzdravenie pochopí ako niečo, na čo majú ako Židia právo a uspokoja sa s tým, že splnia príkaz a ukážu sa kňazom, ako predpísal Mojžiš.

Ježišove otázky: „Neočistilo sa ich desať? A tí deviati sú kde? Nenašiel sa nik okrem tohto cudzinca, čo by sa bol vrátil a vzdal Bohu slávu“ (Lk 17,17-18)? , sú výzvou pre náš život.
Ježiš sa nežaluje pred Pilátom či Herodesom na nevďačnosť ľudí, ani keď trpí a zomiera. Bôľ však naplnil Ježiša nad nevďačnosťou deviatich uzdravených z malomocenstva. Ježiša naplnil smútok, keď zaplakal nad Jeruzalemom. Nemusí zaplakať i nad našou nevďačnosťou?
Malomocenstvo je stav človeka, ktorý sme si zapríčinili osobne, prípadne podľahli sme filozofii doby, prostredia. Malomocenstvom voláme hriech. Hriech oberá o šťastie. Ničí nás. Vyháňa, odsudzuje, robí vydedencami. Možno taký stav, život nazvať šťastným?
Malomocní, ktorí sa stretávajú s Ježišom na ceste do Jeruzalema, volajú na Ježiša: “Učiteľ!“ Cirkev učí o Ježišovi aj nás, že je ten, ktorý nielen môže, ale aj chce, aby sme boli šťastní. Praje si, aby sme navzájom prejavovali lásku aj vďačnosťou a tak boli šťastní.
Štvrtý príkaz Desatora hovorí nielen o tom, aby rodičia pre šťastie svojich detí urobili, čo im káže Boh, ale aj deti voči svojim rodičom majú prejavovať vďačnosť, a to aj vtedy, keď rodičia zostarnú, ochorejú, keď sa im trasú ruky, keď sa pošpinia, keď sú pripútaní na posteľ.
Hlavný príkaz lásky nehovorí len o láske k Bohu, ale aj k blížnemu. Koľko sa nám darovali učitelia, priatelia, lekári, a my máme zabudnúť na vďačnosť? Nevďačnosť raní. Nevďačnosť spôsobuje veľkú bolesť. Netrpia len ľudia, ale v nich trpí aj Ježiš za náš nevďak. Vieme prosiť, ale vieme aj byť vďační? Postaráme sa o to, aby nám iní boli vďační a my zabúdame na vďaku voči Bohu i voči blížnym. Keď chceme poznať veľkosť človeka, všimnime si jeho vďačnosť. Príslovie hovorí: „Vďačný človek píše vďaku do mramoru a krivdy do piesku“.
To, že vďačnosť je čnosť skutočne šľachetná, môže napovedať legenda:

Pútnik na svojej ceste prechádzal okolo skladišťa, v ktorom diabol uchovával zrná hriechu, ktoré zasieva do sŕdc ľudí. Bolo tam mnoho vriec s rôznym označením: «zrná pýchy, lakomstva, smilstva, závisti, obžerstva, hnevu, lenivosti», ale aj s inými názvami. Pútnik v rozhovore s diablom sa dozvedel, že nie do všetkých sŕdc sa mu tieto zrná ľahko zasievajú. Diabol sa sťažoval, že zrná hriechu sa ťažko sejú do sŕdc ľudí, ktorí sú šľachetní a vďační.

Nie je to aj naša skúsenosť? Buďme vďační!

Je čas vedieť povedať ďakujem. Čo všetko máme a dostávame? Je čas preukázať Bohu i blížnym svoju vďačnosť. Popri prosebnej modlitbe nech má miesto i modlitba vďaky. Každý deň máme za čo ďakovať. Je správne, že chceme všetko pokladať za dar, milosť, ktoré volajú po vďačnosti. Vtedy vďačnosť sa stáva najúčinnejšou prosbou o nové dary a milosti.
Nechceme patriť medzi ľudí, ktorí nevedia, nedokážu povedať ďakujem. O takých ľuďoch sa zvykne povedať, že sú nevďační. Vďačnosť prejaviť úsmevom, slovom, podanou rukou je často viac ako nejakým darom. A čo prejavená vďačnosť modlitbou? Kresťan vie, čo je jeho povinnosť. Prejavená vďačnosť povie o človeku viac, ako si niekto myslí. Rodičia sa tešia, keď počujú o svojich deťoch, že sú nielen slušné, ale vedia sa i poďakovať. Učiteľovi je pri srdci dobre, keď študent vie povedať: ďakujem. A vie to potešiť každého človeka. Človek, ktorý vie poďakovať druhému človeku, a tiež Bohu, vie prežívať zvláštnu radosť vo svojom živote. Nevďačný človek sám sebe spôsobuje mnohé bolesti, smútok, sklamanie, prehry, škodu. Vďačný človek sa vie tešiť z maličkostí, bežných a všedných vecí, stretnutí. Cíti, že ho dokážu obohatiť. Vďačnosť je pre život slnkom, ktoré preniká cez zamračenú oblohu, život v unáhlenej, bezcitnej spoločnosti. Každý z nás potrebuje pomoc od druhého človeka. Denne stretávame biednejších a slabších od seba. Naša pomoc, správanie, vďačnosť ich môže spraviť radostnejšími, pokojnejšími, zdravšími a bude viac vďačnejších ľudí.

Nevďačnosť deviatich z evanjelia pripomína matka, ktorá píše do redakcie:
„Dvanásť rokov som bola slúžkou v rodine svojho syna inžiniera. Bývala som v kuchyni, v inej izbe nebolo pre mňa miesta. Prvá som vstávala, chystala raňajky, robila nákupy, prala, umývala a to do nočných hodín. Posledná som chodila spať. Minulý rok som mala 71 rokov. Ochorela som. Musela som ležať. Syn už nechodil do kuchyne. Povedal, že nemá zvyk tam chodiť. Nevesta prišla, dávala však najavo svoju zlosť búchaním. Trpela som ticho. V noci som plačom tíšila svoju bolesť. Jeden deň mi syn povedal, že mi po protekcii vybavil miesto v starobinci a že bude za mňa platiť. O niekoľko dní telefonoval z práce, aby som sa pripravila. Odviezol ma autom do domova dôchodcov. Ešte raz ma potom navštívil a poznamenal, že má veľa práce. Niekoľkokrát ma navštívila vnučka. Nechodím k synovi. Nevládzem a nemám ako. Nemám nikoho. Mala som jediného syna a ten nestojí o matku v jej starobe.“

Aby sme mohli žiť, potrebujeme jeden druhého. Máme na to právo. Boh to chce. Odmietnuť vďačnosť je neľudské, nekresťanské. Môže Boh požehnať ľudí, čo odmietajú prejaviť vďačnosť? Je čas žiť vďačnosť. Plňme vôľu Božiu ako Samaritán z evanjelia.

Ráno po prebudení vedieť povedať Bohu ďakujem za nočný odpočinok, je najlepším začiatkom nového dňa, pretože vieme, že všetko máme od Boha. Sme povinní Bohu ďakovať aj vtedy, keď iní ďakovať zabúdajú. Boh vie o našich potrebách. Urobme vážne rozhodnutie k vďačnosti. Konkrétne si zoberme pred seba: v čom a ako žiť vďačnosť. Prvý krok spravme už pri obetovaní počas tejto svätej omše.

Amen.