Dvadsiata šiesta nedeľa "cez rok"

Majme záujem jeden o druhého v oblasti duchovnej i hmotnej.

27. septembra 1660 nadránom zomrel kňaz Vincent de Paul. Spisovateľ Viliam Hunerman v životopise o ňom napísal, že iste ho Pán Ježiš privítal slovami: „Bol som hladný a dal si mi jesť; bol som smädný a dal si mi piť; ako hosť som prišiel, a pritúlil si ma; nahý som bol, a priodel si ma; v žalári som bol, a prišiel si ku mne; Pretože čokoľvek si jednému z mojich najmenších bratov urobil, mne si to urobil.“ Do Svätého Lazára, kde bol vystretý, prichádzali biskupi i kňazi, ľudia od francúzskeho kráľa a jeho dvora, milosrdné sestry, ženy z charity a celá armáda chudobných, starcov, sirôt, chorých i prepustených trestancov. Lúčili sa so svojím dobrodincom.
13. augusta 1729 pápež Klement XI. vyhlásil Vincenta de Paul za doborodincu ľudstva a blahoslaveného a 16. júna 1737 Klement XII. na sviatok Najsvätejšej Trojice v Lateránskej bazilike za svätého. Ani dnes jeho meno nezapadá prachom histórie. Meno tohoto muža i dnes žije v jeho duchovných synoch – vincentínoch, lazaristoch, ale aj v Dcérach kresťanskej lásky – vincentkách, ako aj v niekoľkých desiatkach iných reholí, hnutí, spoločenstiev, organizácií a najmä charity.

Ako kontrastne sa počúvajú tieto slová o sv. Vincentovi v porovnaní so slovami, ktoré Abrahám hovorí boháčovi v dnešnom evanjeliu: „Ak nepočúvajú Mojžiša a Prorokov, neuveria, ani keby niekto z mŕtvych vstal“ (Lk 16,31).

Toto známe podobenstvo o bohatom človeku a žobrákovi menom Lazár zaznačil len evanjelista sv. Lukáš. Evanjelista vo svojom evanjeliu neuvádza mená, ale v tomto prípade robí výnimku. Meno Lazár v hebrejčine znamená “Boh pomáha“. Takto meno vysvetľuje všetko a charakterizuje žobráka. Dôležitá je aj poznámka o psoch. V Písme a dnes ešte aj v islame pes sa chápe ako nečisté zviera, a preto sa psom pohŕdalo. Nešťastie žobráka evanjelista zvýrazňuje aj tým, že nevládal od seba odohnať tieto nečisté zvieratá, ba čo viac, keď mu tieto zvieratá lízali vredy, spôsobovali mu úľavu. Tohoto človeka si nevšíma iný syn Abraháma, brat Lazára, boháč. Je zaujímavé, že v podobenstve sa nevyslovuje boháčovo meno, len sa spomínajú šaty a jedlo, čo sa chápalo ako znamenie bohatstva.
Toto podobenstvo má dôležitý význam. Podľa Semitov Boh určil, kto bude bohatý a kto chudobný. A v tomto podobenstve Ježiš rieši problém bohatstva a chudoby vo vzťahu k večnému životu. Farizeji učili, že bohatstvo je výrazom zvláštnej priazne Boha a jeho milosrdenstva. V podobenstve Pán Ježiš poukazuje na to, že zlým prístupom k bohatstvu vzniká nebezpečenstvo straty večného života. Týmto podobenstvom Pán Ježiš nezavrhuje bohatstvo, keď ho niekto má, neodsudzuje bohatých, ale poukazuje na zlý prístup k bohatstvu, kedy môže človek prísť o večný život. Ježiš varuje bohatých, aby im bohatstvo nezaslepilo oči, aby jeho nesprávnym užívaním, egoizmom, ktoré často sprevádza bohatstvo, človek neopovrhol Bohom, nezabudol na svoju dušu, a tak sám sa neodsúdil na večný trest. Jednoducho, Ježiš jasne formuluje učenie o vzťahu, aký má mať človek k materiálnym hodnotám. Kto dá prednosť čomukoľvek pred Bohom, sám sa vylučuje z Božieho kráľovstva a nik, ani Abrahám nie je v stave veci zmeniť. Vyjadrujú to slová, ktoré sú odpoveďou na boháčovu prosbu, aby poslal Lazára do domu bratov, aby sa aspoň oni zachránili. Abrahám hovorí: „A okrem toho je medzi nami a vami veľká priepasť, takže nik - čo ako by chcel - nemôže prejsť odtiaľto k vám ani odtiaľ prekročiť k nám“ (Lk 16,26). Boháč trpí v plameni, trápi sa, pretože zabudol počúvať Mojžiša a Prorokov a neuveril ich slovám. Podobenstvo je mementom, aby pre pozemské dobrá človek nezabudol na zmysel svojho života na zemi.

Podobenstvo o boháčovi a Lazárovi je stále aktuálne. Ako rýchlo vieme nevidieť, nepočuť núdzu vo svojom okolí. Skôr si všimneme, že niekto niečo má a darí sa mu. Kapitál sa zväčšuje, dostáva sa vyššie v spoločnosti, peniaze otvárajú dvere k úradom, kariére, vzdelaniu... Uzatvárajú sa spoločnosti seberovných, kde začína sa rodiť moc, ktorá diktuje, potláča, nerešpektuje, navzájom sa oslepia, nevidia, že sa ženú do záhuby, podporujú sa vo vedomí, že peniaze im vystačia na všetko, že im otvoria všetky dvere. Nesprávne na týchto ľudí hľadíme so závisťou, že sa im darí, že môžu vlastniť, dovoliť si všetko to, o čom my môžeme len snívať. Pripomeňme si však slová Pána Ježiša: „Beda vám, boháči, lebo už máte svoju útechu“ (Lk 6,24). Beda nie preto, že majú, vlastnia, pretože Boh chce, aby sa ľudia mali dobre. Beda preto, lebo srdce im otupelo a oči oslepli, uši nepočujú, prepadli bohatstvu. Pre peniaze zabudli na Boha. Prikázania stratili pre nich význam. Boh sa stal pre nich nepotrebným. Beda tým, čo chcú byť pánmi sveta. Tí zabúdajú na lásku, štedrosť, nemajú čas na Boha. Bohatstvo ich zvádza, znesväcujú nedele, klaňajú sa jeden druhému alebo tomu, čo vlastnia. Rodina – aj keď vlastní a nič hmotné jej nechýba – rúca sa, stráca sa úcta jedného voči druhému a často v hojnosti, blahobyte, prepychu už nevedia, čo by si mohli dovoliť a neraz končia život samovraždou. Bohatstvo a peniaze vedú k tomu, že človek stráca úctu k svojmu telu. Predáva svoje telo, predáva svoju česť, svoje meno, zrádza svoju hrdosť, špiní, čo má byť sväté, zabíja pred narodením a tiež na objednávku, vo dne i v noci a nepomôžu ochranky. Peniaze nie sú zlé. Dnes sú potrebné, aby sme mohli plniť svoje poslanie na zemi v zhode s vôľou Božou. Peniaze a bohatstvo všetkého druhu nesmú vytlačiť Boha z prvého miesta, ktoré mu právom patrí. Bohatstvo sa nesmie pre nás stať vrahom života na zemi a následne večného života.
Poviedka rozpráva o dvoch bratoch, ktorých z domu vyhnal hlad. Prišli k pustovníkovi, ktorý im poradil, aby kráčali osvedčenou cestou. Napomínal ich, aby sa nevydali na cestu démona. Neuposlúchli ho. Po čase prišli ku kope zlata: „Ty choď domov po voz a ja tu budem zatiaľ strážiť,“ povedal starší brat mladšiemu. Mladší cestou domov premýšľal, ako prísť aj k druhej polovici zlata, ktorá má patriť staršiemu bratovi. Zrazu sa mu málilo. Z domu zobral na voz aj jedlo a prilial doň jedu. „Nebudem sa predsa deliť!“ Ale aj starší brat premýšľal podobne. Našiel si úkryt a keď prišiel brat s vozom, zastreli ho. Zobral si jedlo, ktoré priniesol brat a o chvíľu bolo po ňom. Starý pustovník ich varoval, ale nepočúvli ho.

Ježiš aj dnes nás učí láske. Uvedomujeme si jeho slová?
Boh sa dá kúpiť aj za peniaze. Áno, keď správne chápeme slovo “almužna“. „Keď ty dávaš almužnu, nech nevie tvoja ľavá ruka, čo robí pravá, aby tvoja almužna zostala skrytá. A tvoj Otec ťa odmení, lebo on vidí aj v skrytosti“ (Mt 6,3-4). Kristovo zmŕtvychvstanie je našou zárukou. Lazár je svedkom tej pravdy. Kto verí Bohu, aj keď sa musí vedieť zriekať, snáď i núdzu trieť, snáď uskromniť, vie byť šťastný a môže byť šťastný.

Z histórie vieme, že z takýchto rodín, kde vedeli správne rodičia vychovávať svoje deti k hmotným hodnotám, uskromniť sa, podeliť sa, ponúknuť aj vtedy, keď mali primerane dosť, že z takýchto rodín vyšli ľudia, ktorí boli prínosom, obohatením a požehnaním pre svoju dobu. To hovorí o tom, že bohatstvo nie je prekážkou k spáse, a naopak, aj núdza, nedostatok môže byť prekážkou k spáse.
Malé dievčatko vošlo do miestnosti, na dverách ktorej bol nápis: “Zhotovujeme kľúče“. Dievčatko vstúpilo a pozdravilo. „Vy zhotovujete kľúče?“ „Samozrejme. Môžeme ti urobiť.“ „Prosím, urobte mi kľúčik pre šťastie.“ „Veľmi rád,“ povedal starší pán, „ale tu musíš priniesť vzorku.“ Zamyslela sa: „Vďaka!“ Pozdravila sa a odišla. Pre kľúč k šťastiu je teba vypracovať vzorkovnicu. Každý vidí svoje šťastie v niečom inom.

Ježiš nám v podobenstve o boháčovi a Lazárovi mnohé naznačuje. Dnešný svet potrebuje správnych ľudí, akým bol Vincent de Paul. Kritické štúdie o ňom hovoria, že jeho rukami prešlo viac peňazí, ako mali francúzske banky dokopy. Jednou rukou prijímal a druhou ich dával tam, kde bola núdza najväčšia. Hoci na začiatku otec mal s ním iný plán; stane sa kňazom a bude podporovať rodinu a súrodencov. Otec pred smrťou zmenil zmýšľanie a povedal Vincentovi: „Syn môj, buď takým kňazom, akého ťa chce mať Boh!“
Nám dnes Kristus pripomenul, čo od nás očakáva, žiada vo vzťahu k hmotným veciam, najmä k peniazom. Nezabudnime, že najkrajšie pomníky sú v ľudských srdciach, ktoré buduje láska, štedrosť, dobroprajnosť.

Amen.