Dvadsiata šiesta nedeľa "cez rok"

Kresťan nemôže byť spokojný, keď nechce pomôcť v núdzi blížnemu.

Podľa akých kritérií delíte ľudí? Čo poviete na takéto delenie?
Prvá skupina sú ľudia, ktorí vidia len seba, o druhých nedokážu povedať nič dobré. Voči sebe u mnohých vzbudzujú tak nenávisť.
Druhá skupina sú ľudia, pre ktorých sú všetci nič, nula, čistý vzduch, nevidia akúkoľvek núdzu okolia. Pri stretnutí ich mnohí ľudia ľutujú.
Tretia skupina sú ľudia, o ktorých sa hovorí ako o človeku s veľkým «Č». Vedia pre druhých mať čas, venovať im pozornosť, nečakajú vždy a za všetko „ďakujem“.
Príslovie hovorí: „Kto čo seje, to bude aj žať“.

Abrahám, ktorý má v lone Lazára, boháčovi hovorí: „Synu, spomeň si, že si dostal všetko dobré za svojho života a Lazár zasa iba zlé. Teraz sa on tu teší a ty sa trápiš“ (Lk 16,25).

Stáva sa i dnes, že toto evanjelium sa zneužíva voči ľuďom, ktorí žijú v podmienkach nedôstojných pre človeka, aby sa nebúrili, aby prijali svoj život ako osud, aby ho trpezlivo znášali, dokonca, vraj, vtedy obsiahnu nebo. Ježiš toto podobenstvo povedal pre niečo celkom iné. Hlavnou postavou podobenstva nie je žobrák Lazár, ale boháč.
Podobenstvo poukazuje na nebezpečenstvo, ktoré hrozí z bohatstva. Boháč okrem bohatstva nič nemá. Ježiš ústami Abraháma poukazuje, že bohatstvo nielen zatvára oči, uši, ústa, dlaň, ale i srdce, preto hovorí: „Ak nepočúvajú Mojžiša a Prorokov, neuveria, ani keby niekto z mŕtvych vstal“ (Lk 16,31).
Čo prebije ten pancier obklopujúci srdce? Je to až tak pesimistické?
Podobenstvo poukazuje na dopad života na zemi pre večnosť. Boháč mohol Lazárovi pomôcť. Ten totiž mnoho nepotreboval. Stačilo, keby si ho bol všimol, keby bol dal príkaz, aby sa mohol „nasýtiť z toho, čo padalo“ z jeho stola.
Prečo trpí boháč? Za ktorý hriech? Veď nevyhnal Lazára zo svojho domu, nekopal do neho, nekričal na neho. Boháč po smrti trpí spravodlivo preto, že sa nezaujímal o Lazára, že ho ignoroval, že sa k nemu správal tak, akoby vôbec nejestvoval. To nie je hriech, ktorého by sa dopustil v hneve, nenávisti, lakomstve, pýche, ale to je hriech, ktorého sa dopustil zo zanedbania dobra. Boháč si po smrti uvedomuje, že je spravodlivo potrestaný za tento hriech, že nerobil dobro, ktoré mal robiť. «Nepohol prstom», aby pomohol, hoci by ho to nestálo veľa času alebo viac námahy. Ježiš varuje pred hriechom, ktorým rovnako si človek môže zaslúžiť spravodlivý večný trest.
Na svete sme na to, aby sme Boha poznávali, milovali a Bohu slúžili. Viera sa nemôže merať len účasťou v kostole, len modlitbou, ale aj vzťahom k blížnym. Hlavný príkaz lásky obsahuje aj lásku k blížnym. Načo dal Boh človeku oči, uši, ústa, rozum? Či nie na to, aby toto všetko využil na vyjadrenie lásky k Bohu, blížnemu i k sebe samému?
Spytovanie svedomia nemá obsahovať otázky len vo vzťahu k Bohu, sebe, či som sa neprehrešil myšlienkou, slovom a skutkom, ale aj vo vzťahu k blížnym, a to aj zanedbaním dobra.
Hriech, ktorého sa dopustil boháč, ozýva sa znova a znova, je aktuálny a časový. Nemusím urážať Boha myšlienkami, slovami, skutkami, ale tým, že som ľahostajný k potrebám, chybám, nedostatkom druhých. Do neba totiž nik nejde sám, ale ide s tými, ktorí sú mu zverení. A taktiež do pekla nik nejde sám, ale s tými, ktorí sú mu zverení. Mlčať, nič nepodniknúť, keď sa deje bezprávie, krivda, ujma, neospravedlní konštatovanie: nehas, čo ťa nepáli. Sledujeme večerné správy a pokojne pritom večeriame a sledujeme, že niekto zomiera hladný, hoci aj na druhom konci sveta. Aj keď priamo nemáme možnosť zasiahnuť, máme rozum a máme primerane zaujať svoj osobný postoj. Otupeli sme. Už neprejavíme cit ľudskosti. Len sa zmôžeme na konštatovanie: boháč trpí len preto, že materiálne dobrá užíval len sám.
Áno, musia byť i takí, čo vlastnia kapitál. Keď ho správne a dovolene vlastnia a čestne ním nakladajú, je to požehnaním pre mnohých, ktorým dávajú prácu a následne všetko, čo potrebujú pre spokojný život. Môže ísť dnes spokojne na prijímanie kresťan, ktorý vytuneloval podnik, ktorý má účasť na riadení, kde sa nevyplatí zaslúžená mzda, ktorý pre svoj kapitál nevidí iných, ich potreby a podobne?!

«Dobrý katolík» pozval kňaza, aby mu posvätil dom. Dom stál viac ako desať miliónov korún. Kňaz sa ho spýtal: „Dá sa prísť za taký krátky čas čestne k takémuto majetku?“ Ten «dobrý katolík» priznal, že nie. Na to kňaz sa pýta: „A myslíte, že keď vykonám požehnanie vášho majetku, že môžete mať pokojné svedomie?“
Abrahám nevyčíta boháčovi, že nezobral Lazára do jeho domu, k jeho stolu, ale vyčíta mu, že nedovolil žobrákovi ani nasýtiť sa z toho, čo padalo z jeho stola. Boh nás bude spravodlivo súdiť aj za takéto malé zanedbania dobra. Kto bude mať silu a odvahu Bohu vysvetľovať, ospravedlňovať sa, chcieť veci po smrti zmeniť? Podobenstvo hovorí aj o tom, že potom to už nebude možné. Ako to bude po smrti, podobenstvo to vysvetľuje slovami Abraháma: „Medzi nami a vami je veľká priepasť, takže nik – čo ako by chcel – nemôže odtiaľto k vám, ani odtiaľ prekročiť k nám“ (Lk 16,26).
Dnes je ešte čas. Čas urobiť si meno pred ľuďmi i pred Bohom. V podobenstve žobrák má meno Lazár, ale boháč nemá meno. Ten si meno nahradil inými menami, ako peniaze, moc, kariéra, úspech, šikovnosť... Nie je to na zamyslenie? Keď človek nemá meno, nie je celým človekom. Boh chce každého človeka s menom. Ježiš zomrel za všetkých ľudí. Kto neodpovedá Kristovi na jeho slová, sám sa zrieka svojho mena, spásy, večného života v Božom kráľovstve. Ako sa Ježiš stal pre nás človekom a Boh mu dal meno nad všetky mená: „Preto ho Boh nad všetko povýšil a dal mu meno, ktoré je nad každé iné meno“ (Flp 2,9), tak pri stretnutí s nami chce dať každému človeku meno, ktoré bude vstupenkou do večného života.
Spomeňme si na iného Lazára, brata Marty a Márie. Keď ho Ježiš na tretí deň vzkriesil, najprv vyslovil jeho meno: „Lazár, poď von“ (Jn 11,43).

Podobenstvo o boháčovi a Lazárovi je výzvou k milosrdenstvu k bratom a sestrám, keď chceme prácou na sebe odstrániť chlad, ľahostajnosť, nezáujem voči iným. Láska k blížnym dáva meno tým, čo nežijú len pre seba.

Sv. Filip vo svojej dobe bol človekom veľkého mena. Raz navštívil svojho dobrého priateľa, ktorý bol bohatý, ale skupáň. Filip si všimol v izbe na stene zavesený kríž. Zavolal priateľa a kázal mu, aby sa dotkol kríža. Priateľ nemohol, lebo kríž bol vysoko. Preto si položil pod nohy truhlicu, v ktorej mal svoj poklad. Svätec pohotovo povedal: „Kto sa chce priblížiť ku Kristovi, musí si podložiť pod nohy všetko bohatstvo.“

Je vecou cti každého kresťana, že chce správne a včas dať odpoveď na podobenstvo. Kresťan nesúhlasí s filozofiou, že najprv mne musí byť dobre. Kresťan je vtedy kresťanom, keď urobí všetko, čo je v jeho silách, aby aj iní ľudia mali všetko to, čo je potrebné pre ich šťastný život na zemi a pre ich spásu. Je správne, že aj Lazára 21. storočia si vieme všimnúť. Je správne, že aj Lazár je prizvaný, aby rozhodoval o svojom šťastí. Dnes klopú noví Lazári, nezamestnaní, chorí, vydedenci, bez strechy nad hlavou, uprchlíci, emigranti, starí... Nik nie je taký biedny, že by nemohol pomôcť od seba biednejšiemu. Sme predsa bratia a sestry, sme predsa ľudia.

Do ktorej skupiny ľudí patrím? Dá sa to ľahko a rýchlo zistiť. Stačí počúvať svoje srdce, všímať si, ako sa správajú naše dlane, počúvať, čo hovoria naše ústa, ako sa správame, ako zaobchádzame s ľuďmi, vecami, so spoločným, ale i osobným majetkom.

Amen.