Dvadsiata štvrtá nedeľa "cez rok"

Ježiš nás učí byť voči sebe milosrdný.

Nemáte aj vy pocit, že dnes sa málo hovorí o milosrdenstve a ešte menej sa milosrdenstvo realizuje v praxi života? Je to možno aj preto, že na milosrdenstvo sa dá pozerať a chápať ho ako stav slabochov. Opak je však pravdou. Sami môžeme mať skúsenosť, že milosrdenstvo obohacuje človeka a veľkí ľudia sú zástancami a realizátormi lásky skrze milosrdenstvo.

Pripomínajú nám to aj podobenstvá z evanjelia o zablúdenej ovečke, stratenej drachme i o márnotratnom synovi. Pán Ježiš hovorí: „Radosť majú Boží anjeli z jedného hriešnika, ktorý robí pokánie“ (Lk 15,10).

Trikrát krátko po sebe počujeme o milosrdenstve Božom. Boh nie je len dobrý a odpúšťajúci, keď sa hriešnik vracia, ale Boh ide za hriešnikom, hľadá hriešnika a je šťastný, keď hriešnika nájde. O tom hovoria podobenstvá o zablúdenej ovečke i o stratenej drachme. V podobenstve o márnotratnom synovi otec nečaká pokiaľ príde k nemu navracajúci sa syn, ale otec sa ponáhľa naproti synovi a on sa hodí synovi okolo krku. Tieto podobenstvá nám rozprávajú o láske Boha k človeku – hriešnikovi. Boh vie, je vševediaci, kde sa nachádza a v akom stave je hriešnik. Boh vie o stave duše hriešnika. Bohu nie je jedno, že niekto sa hriechom od neho vzdialil. Boh rešpektuje slobodu a rozum človeka, ktoré dostal od svojho Stvoriteľa. Boh urobí vo svojej láske všetko, aby sa hriešnik obrátil, našiel cestu späť k svojmu Bohu, oľutoval svoj hriech, uvedomil si veľkosť svojej viny. Každý hriešik sa môže nájsť v osobe mladšieho syna, ktorý hýrivým životom premárnil majetok, ktorý mu daroval otec. Otec v evanjeliu je Boh. Boh, ktorého človek urazí hriechom. Boh, ktorý posiela na zem svojho Syna, ktorý sa stane podobný človeku vo všetkom okrem hriechu a to len preto, aby človeka, hriešnika vykúpil a spasil. Boh Syn si praje, aby sa človek stal jeho bratom a sestrou, aby sme mohli volať jeho Otca i naším Otcom. Preto nám Boží Syn, Ježiš Kristus prisľúbil Utešiteľa Ducha Svätého, ktorý nás i dnes učí a pripomína nám lásku Boha, Božie milosrdenstvo každému hriešnikovi. Dnešné evanjelium nehovorí, ako dlho bola ovečka zablúdená, ani to, v akom stave ohrozenia sa ocitla, ani to, čo popáchal konkrétne syn otca, ani to, akú hodnotu má drachma, ale Ježiš hovorí o veľkej láske Boha k človeku. Boh neprestáva milovať človeka, keď sa dopúšťa hriechu. Boh je ochotný odpustiť, je milosrdný voči každému hriešnikovi, ktorý si úprimne povie, že sa vráti späť k Otcovi. Dnes vieme, že Ježiš Kristus zomrel za nás všetkých; za naše hriechy, chyby, slabosti, omyly a pády.

Kristovou smrťou sa otvára nebo pre každého hriešnika, ktorý sa rozhodol konať pokánie. Boh zmieril svet so sebou. Preto do neba môžu prísť smilníci, bludári, zlodeji, vrahovia, keď opustia cestu hriechu a nastúpia na cestu dobrovoľného pokánia, keď si uvedomia, že Ježiš ich miluje a z lásky k nim, keď oni boli hriešni, zomrel na kríži. Tak dnes máme svätú Margitu Kortónsku, ktorá pred svojím návratom k Bohu žila roky v nedovolenom manželstve a pomere. Dnes máme svätého Augustína, ktorý pred svojím obrátením, ako sám píše vo svojej knihe Vyznanie, bol heretik, manichejec, bludár, mal nemanželské dieťa. Dnes máme svätého Matúša, ktorý bol mýtnikom, nenávideným a opovrhovaným človekom pre svoje zamestnanie a najmä spôsob života. Vieme, že v chýre svätosti zomrel aj vrah svätej Márie Goretty, Alexander. Dnes máme mnoho Margít, Augustínov, Matúšov a Alexandrov v nebi a dnes Boh ako láskavý Otec má otvorenú náruč pre ďalších Augustínov, Matúšov a Alexandrov a ďalšie Margity.
Čo by sme si dnes mohli uvedomiť? Ježiš Kristus ustanovil sviatosť zmierenia. Dal moc odpúšťať hriechy nielen Petrovi a apoštolom, ale každému kňazovi, ktorému túto moc cez biskupa dáva Cirkev. Konkrétne každého z nás čaká Božie milosrdenstvo vo sviatosti zmierenia. Boh nám prejavuje svoju lásku, keď vyznávame svoje hriechy, uvedomujeme si svoje pády, keď chceme začať nový život.
Je správne, keď na sviatosť zmierenia máme správny pohľad. Je správne, keď využívame možnosť návratu späť k svojmu láskavému Otcovi skrze sviatostné zmierenie. Stáva sa, že odkladáme s návratom k Bohu dlhší čas. Kto z nás zostane ležať v špine na zemi, keď môže vstať? Kto z nás sa uspokojí so zašpinenými šatami? Nikto? Prečo potom zotrvávame dlhší čas v stave, keď naša duša je v hriechu? Keď dôjde k nehode, odkladáme s lekárskym vyšetrením na neskorší čas, o týždeň, mesiac či až k budúcim sviatkom Veľkej noci alebo Vianoc? Nie! Bol by to nerozum, bolo by to nesprávne, mohlo by byť neskoro! Správne. A práve preto opovrhovať Božím milosrdenstvom nie je správne.
Áno, môže sa stať, veď aj kňaz je len človek a niekedy pri našom vyznaní sa nezachová tak, ako mu káže Kristus; je prísny, nepozorný, netaktný a my si povieme, že už nepôjdeme na spoveď. Nie je takéto jednanie nesprávne? Predsa veríme v Boha. Veríme v milosrdenstvo Božie – a chceme opovrhovať týmto darom?
Zaiste máte osobný zážitok, keď nám Boh odpustil mnohé a veľké hriechy. Chápeme, že vtedy dáva Boh človeku ako v podobenstve otec synovi: najlepšie šaty, prsteň na ruku a obuv na nohy.
Skutočné pochopenie hriechu nie je položené na strane “tabu“ alebo “zákazov“, ale na strane lásky. Uvedomujeme si, že hriech spôsobuje utrpenie Bohu, ktorý nás miluje. Ježiš hovorí o zablúdenej ovečke, ale vlastne hovorí o láske, ktorú má pastier, ktorý sa vydá na cestu za zablúdenou ovečkou. Pastier trpí, že jeho ovečka nemôže mať účasť na dobrách, ktoré jej pripravil. Predstavme si otca, ktorému odíde z domu dieťa. Opovrhne rodičovským domom. Prestane otec milovať dieťa? Nie! Uspokojí sa až vtedy, keď sa dieťa vráti.
Zaujímavú udalosť rozpráva príbeh.
Dievča odišlo z domu a začala pracovať v jednom nočnom zariadení v zahraničí. Zarábala si svojím telom. Keď sa o mieste – kde pracovala – dozvedel otec, rozhodol sa konať. Po dlhej modlitbe dostal takéto vnuknutie. Išiel do podniku, kde dcéra pracovala a na dvere prilepil jej fotografiu so slovami: „Poď domov, otec na teba čaká!“ Keď si dievča prečítalo tieto slová, čosi ňou zatriaslo. Už nevošla do zariadenia, kde pracovala. Vrátila sa do prechodného bytu. Bola to ťažká noc, bol to tvrdý boj. Vrátila sa domov.
Dnes nám Ježiš hovorí o milosrdenstve. Boh nás neprestáva milovať. Aj teraz ku každému z nás hovorí, aby sme sa vrátili domov, k Bohu, opustili hriech, zanechali cestu hriechu, zriekli sa vecí, nedovolených žiadostí, opustili hriešnu známosť, vyznali svoj hriech, a opäť zažijeme pokoj duše, čistú radosť, opäť naše oči zažiaria...

Po každom podobenstve v závere Ježiš vyslovuje slová “radujte sa“. „Radujte sa so mnou, lebo som našiel ovcu, čo sa stratila“ (Lk 15,6). Radujte sa so mnou, lebo som našla drachmu, čo som stratila“ (Lk 15,9). A napokon Otec hovorí synovi, ktorý sa nahneval na brata, ktorý sa vrátil: „Patrilo sa hodovať a radovať sa, lebo tento tvoj brat bol mŕtvy, a ožil, bol stratený, a našiel sa“ (Lk 15,32).
My si rovnako uvedomujeme význam a potrebu vedieť sa radovať z návratu márnotratného syna či dcéry, z toho, že sme našli znova zmysel a cieľ svojho života, že sme neváhali a urobili všetko, aby sme niekomu pomohli dostať sa späť k Bohu, do Cirkvi.
Upevnime sa v spojení s Ježišom – Dobrým pastierom. Zostaňme v počte deväťdesiatichdeviatich ovečiek, ktoré sa nestratili. Boh nás nemá menej rád ako tú, ktorú zobral na svoje ramená, keď ju našiel a vracal sa späť. Boh ma miluje a ja ho nechcem raniť hriechom.
Vieme, že to Boh nám pomáha zvíťaziť nad hriechom. Vieme, že drachma nemohla by sa sama dostať na svetlo, nájsť, keď sa predtým stratila. Dobrovoľné správanie hriešnika, ktorý odpovedá na Božie milosrdenstvo, je ponúknutá príležitosť hriešnikovi. Boh, ktorý nás miluje, očakáva naše prijatie jeho lásky. Uvedomujeme si, že Božie milosrdenstvo je dar, ktorý nám dáva Boh. Nesmieme, nechceme týmto darom opovrhovať. Boh je predsa spravodlivý Sudca, ktorý odmieňa i trestá. Žijeme v čase. Nevieme predsa dňa a ani hodiny.

Boh je milosrdný. Modlime sa k milosrdnému Bohu, aby sme vedeli a dokázali odpovedať vždy na jeho lásku.

Amen.