Dvadsiata štvrtá nedeľa "cez rok"

Prijímať každého človeka takého, aký je. S jeho cnosťami i neresťami. Nepretvárať ho podľa svojich predstáv, ale uvedomiť si, že je, rovnako ako ja, Božím dieťaťom.

AI
Dnešná nedeľa môže mať prívlastok „Nedeľa Božieho milosrdenstva“. Nie, nepomýlil som sa. Dobre viem, že Cirkev tento sviatok slávi nedeľu po Veľkej noci. Presnejšie v 2. veľkonočnú nedeľu. Tento názov však dnešnej nedeli skutočne prináleží. Dnešná nedeľa nám v evanjeliu ponúka tri krásne podobenstvá o Božom milosrdenstve. V čom tkvie milosrdenstvo Boha?

KE
Boh je Láska a Milosrdenstvo. Boh miluje všetkých ľudí. Áno, miluje dobrých, ale – a čo je pre nás ľudí nepochopiteľné – i menej dobrých, ba dokonca aj zlých. Aj preto „k Ježišovi sa približovali všetci mýtnici a hriešnici a počúvali ho. Farizeji a zákonníci šomrali“ (Lk 15,1-2a).

DI
Pätnásta kapitola Lukášovho evanjelia zaznamenáva Tri podobenstvá o milosrdenstve, tri krásne opisy Božej lásky k hriešnym ľuďom. Práve toto evanjelium, ktoré pred malou chvíľou vstúpilo aj do nášho života, oslavuje v Ježišových slovách a postojoch Otcovo nekonečné milosrdenstvo. Dobre si všimnime, ako Lukáš zarámoval a zvýraznil tri Ježišove podobenstvá o milosrdenstve, ktoré odzneli počas Ježišovho výstupu do Jeruzalema, aby podstúpil potupnú smrť kríža, ale – a to predovšetkým – aby vstal z mŕtvych a aj nám daroval večný život. Snahou pisateľa tohto evanjelia bolo ukázať a zdôrazniť, že Boh nielenže je dobrý a odpúšťa hriešnikovi, ktorý sa k nemu navracia, ale starostlivo hľadá strateného, kým ho nenájde. To sa deje v podobenstve o stratenej ovci i o stratenej minci. To nás môže tešiť: Boh nás nikdy neopustí, aj keby nás celý svet opustil a zavrhol, Boh nikdy. Uisťuje nás o tom i tento verš 94. žalmu: „Lebo Pán neodvrhne svoj ľud a neopustí svoje dedičstvo“ (Ž 94,14).

V treťom podobenstve je to sám Boh, ktorý v podobe otca ide v ústrety svojmu synovi. Už z diaľky ho vyzerá, skúma cesty, na ktorých by sa mohol jeho syn objaviť. Len čo ho zazrie, vykríkne radosťou. Nečaká na neho doma, ale beží mu naproti, objíma ho a bozkáva. Počuje slová, ktoré mu syn opakuje, ale jeho srdce ich nevníma. Prikazuje, aby ho obliekli do najlepších šiat a necháva vystrojiť veľkú hostinu, aby jeho návrat oslávil.
Prekvapuje nás, že evanjelium popisuje synov odchod do ďalekej krajiny len stroho, a ani teraz, pri jeho návrate, sa vôbec nezmieňuje o jeho vnútornom rozpoložení. Lukáš chce ukázať a zdôrazniť, že bežná otcova láska spočíva na synovi, ktorý je doslova unesený zo slávnostnej atmosféry plnej radosti, hudby a tanca. To všetko je prejavom prekypujúcej otcovej radosti. Skutočne nás udivuje, ako Boh hľadá strateného človeka na strmých cestách. A rovnako nás prekvapuje, že Boh si nedá pokoj, kým strateného nenájde. Práve tým je náš Boh úplne iný, je plný lásky, ktorú si vôbec nezaslúžime. Pred jeho zhovievavosťou bez hraníc sa každá vypočítavosť stráca. Táto láska zasahuje srdce strateného a znovunájdeného syna.

PAR
Dnešné evanjelium nás teda pohýna k pohľadu na srdce, ktoré odpúšťa veľké viny, ale ktoré zároveň očakáva, že srdce človeka bude v malom činiť to samé. Dobre si všimnime, že za Ježišom prichádzali mýtnici a hriešnici. A prichádzali všetci. To sa samozrejme nepáčilo farizejom a zákonníkom, ktorí sa nazdávali, že spása príde iba k spravodlivým.
Položme si, drahí bratia a sestry v Kristovi, jednoduchú otázku. Do ktorej skupiny ľudí z dnešného evanjelia patrím ja? K mýtnikom a hriešnikom? Alebo k farizejom a zákonníkom? Patrím k tým hriešnikom, ktorí si svoju hriešnosť uvedomujú a chcú tento svoj stav zmeniť a zanechať starý spôsob života? Alebo sa zaraďujem skôr k tým, ktorí sú už vysporiadaní s náboženskou otázkou, stali sa akýmisi strážcami viery a dobrých mravov a v tejto svojej zaslepenosti vidia iba seba a všetkých ostatných pokladajú za menejcenných, ba dokonca hriešnych? Kam patrím ja a aký je môj postoj a prístup k mojim blížnym? Skúsme si každý sám vo svojom svedomí úprimne odpovedať na túto otázku.
Mýtnici a hriešnici, prichádzajúci za Ježišom, zjavne nepoznajú Božiu lásku. Nemajú predstavu, ako nekonečná je táto láska. V Biblii túto hojnosť lásky nazývame milosrdenstvo. Ono sa ukazuje predovšetkým tomu, kto odmieta Boha. To je príklad stratenej ovce či syna, ktorý Boha opúšťa a odchádza ďaleko. A Boh im v tom nebráni, nechá ich slobodne zvoliť si životnú cestu. Na druhej strane Boh má plné právo sa rozhnevať a potrestať tých, ktorí sú neverní. Avšak tento pocit mu ani nenapadne. Boh necháva človeka konať, nezasahuje. Až keď ten človek vstúpi do seba a pochopí, že jediné šťastie nachádza pri Bohu a v Bohu, je to práve Boh, ktorý podobne ako otec z podobenstva beží svojmu synovi naproti a vôbec ho nezaujíma synovo ospravedlnenie. Predovšetkým chce prejaviť svoju radosť. Taký je náš Boh! Nechce od nás počuť žiadne výhovorky alebo ospravedlnenia, chce nás jednoducho len obklopiť svojou láskou.
„Boh je láska“ (porov. 1Jn 8,4). Pred chudákom a hriešnikom sa umenšuje. Chce, aby v pozornosti ostala len láska. Preto sa s úbohým človekom natoľko stotožňuje, že sa tiež stáva chudákom, zdieľa s ním stôl i povesť, aby sa mu pripodobnil vo všetkom, dokonca i v úbohosti. V tom spočíva radosť z lásky: zbaviť sa všetkého, pokoriť sa a dať všetko k dispozícii. Takýto je Ježiš! Celý jeho život nie je možné vysvetliť inak než láskou, láskou idúcou až na kríž.
Svoju pozornosť venujme ešte staršiemu synovi z tretieho príbehu. Veľa o ňom nevieme. Možno sa cíti otcovou odpoveďou nepochopený. Najväčšia z cností je pre neho spravodlivosť. Svätý Tomáš Akvinský však učí, že pre Otca plnosť spravodlivosti je milosrdenstvo, takže milosrdenstvo víťazí nad súdom (porov. Jak 2,13). Keby spravodlivý mohol pochopiť vnútorný otcov postoj, prišiel by na to, že bol milovaný viac ako jeho mladší brat, pretože jemu u otca patrilo nie niečo, ale všetko. Boh nemá potrebu robiť zvláštne zázraky pre svojich verných, veď najväčší zázrak spočíva v tom, že môžeme byť jeho deti a nič si nenecháva pre seba. Každodenná skutočnosť viery nepotrebuje zázraky, pretože mať účasť na otcovom majetku je samo o sebe zázrak. Veriaci by nemal rozlišovať moje a tvoje, pretože v očiach otcovej lásky tieto rozdiely miznú. Nevieme, aký dojem urobili otcove slová na spravodlivého syna. Teraz je však na nás, aby sme príbeh dorozprávali do konca.

MY
Dobre vieme, že sme Božie deti. Krstom sme začlenení do Kristovho tajomného tela, Cirkvi. Preto Boh každého jedného z nás miluje rovnakou láskou a nikomu nebráni, aby robil to isté. Ba naopak! Tých, ktorí chcú milovať rovnakou láskou, akou nás miluje, Boh sám posilňuje a povzbudzuje. Milujme sa teda aj my rovnakou láskou ako Boh! Pokúsme sa o to už dnes. Nepretvárajme svet ani ľudí okolo nás. Pretvorme sami seba. Len tak sa pripodobníme Bohu a raz dosiahneme večnú blaženosť.

O tom, akú životnú stratégiu máme zvoliť a kde všade môžeme nájsť ľudí odkázaných aj na našu lásku, na našu milosrdnú lásku, hovorí jeden poučný príbeh, s ktorým sa chcem s vami teraz podeliť: Je o jednej spravodlivej starenke. Aspoň sama si to o sebe myslela. Jej každodenná cesta do maličkého kostola viedla cez dedinu plnú ľudí. Starenka ňou šla so sklopenými očami a namáhavo odriekala akúsi modlitbu kradmo poškuľujúc po ľuďoch. V duchu si vravela: „Nemravníci... Opilci... Nehanebnica... Svinstvo... Povaľač...“ a každého, koho stretla, si zaškatuľkovala. Zrýchlila krok, aby prišla skôr do obľúbeného kostola a našla si tak vytúžený pokoj na každodennú modlitbu.
Jedného dňa prišla ku kostolu ako zvyčajne, ale brána bola ešte zatvorená. Zaklopala, ale nikto jej neotváral. Nechápala, čo sa deje. Dedinský kostol bol predsa vždy o tomto čase už otvorený! Až keď nikoho na okolí nevidela, porozhliadla sa lepšie a vtom zbadala na dverách kostola vyvesený lístok. V nádeji, že sa dozvie o príčine zatvoreného kostola, rýchlo si ho prečítala. Stálo na ňom napísané: „Ja som tam, vonku medzi ľuďmi a v ľuďoch, ktorých dennodenne stretávaš na svojej ceste za mnou do kostola.“

A ako je to s nami? Hľadáme aj my Ježiša iba v chráme? Alebo snažíme sa vidieť ho v každom našom blížnom. Alebo kde a či vôbec ho hľadáme? Ak sme ešte nezačali Ježiša hľadať, práve teraz je na to najvhodnejší čas.

ADE
Boh klope aj na dvere nášho srdca. Chce, aby sme mu ich otvorili a prijali ho. Pretvorme sa v nové stvorenia, naplnené a oživené jeho Duchom. Keď o malú chvíľu kňaz konsekračnými slovami premení obyčajný chlieb a víno na Telo a Krv Krista, Boh sa opäť znova nekrvavým spôsobom obetuje za nás a naše vykúpenie. Je to vhodný okamih na zmenu zmýšľania, na uvedomenie si, že Boh existuje, že Boh je láskavý a milosrdný. A práve v tom tkvie milosrdenstvo Boha. Hoci sme hriešni, Boh nás miluje a chce nás spasiť.
Konajme podobne aj my. Milujme nielen tých, ktorí nám dobre robia, ale milujme všetkých ľudí a nikoho sa nestráňme. Iba tak sa Božia Láska a Milosrdenstvo budú môcť vyliať na celý svet a na všetkých ľudí aj skrze nás a naše skutky.

Amen.