Dvanásta nedeľa "cez rok"

Boh nás chce vždy a celých, vo všedných i slávnostných chvíľach.

Rodina pozerala futbalový prenos. Jeden športovec sa prežehnal. Stará mama, ktorá si vie nájsť čas aj na takýto program, kvôli vnukom poznamenala: „Vidíte, to je kresťan! Verejne vyznal svoju vieru.“ Načo siedmačka vnučka, ktorá hráva s chlapcami futbal, poznamená: „Stará mama, všimla si si, že sa prežehnal tak ako ja, a mňa za také prežehnanie kritizuješ?“ Maturant Vlado, ktorý minulú nedeľu mal vážnu debatu s mamou, pretože bol prvýkrát za kostolom cez omšu, poznamenal: „Viac by sa mal sústrediť na hru, ako robiť divadlo. Ktohovie, či v nedeľu chodí do kostola.“ O niekoľko minút tento športovec upútal ich pozornosť. A nielen ich, ale aj súperov na ihrisku, mnohých fanúšikov na štadióne i pri televíznych obrazovkách. Jednoducho bol vždy tam, kde mal byť. Bol aktívny. Vedel to s loptou. Na obrazovke viackrát ukázali jeho pokojnú tvár. Nedal gól, a predsa na konci bol vyhodnotený ako najlepší hráč v zápase.
Koľko ľudí na nás pozerá. Hovoria o nás. Môžu mať na nás rôzny pohľad a mienku. Ale aj tí, ktorým nie sme sympatickí, zaujmú voči nám kladný postoj, keď svojím životom dokážeme to, k čomu sa hlásime, o čom hovoríme. Pod vplyvom dnešného evanjelia by sme si mali každý sám zhodnotiť svoje slová so svojimi skutkami.

Ježiš sa aj nás pýta: „A vy ma za koho pokladáte“ (Lk 9,20)?

Apoštoli sú už niekoľko mesiacov s Ježišom. Boli svedkami niekoľkých zázrakov, ktoré Ježiš vykonal pred ich očami, počuli viac príhovorov, v ktorých cítili, že Ježiš si počína ináč ako farizeji a zákonníci, vodcovia a učitelia národa. Za Ježišom idú zástupy, ktoré on učí. Za týchto okolností odznie dialóg medzi Ježišom a učeníkmi, keď sa Ježiš pýta: „Za koho ma pokladajú zástupy“ (Lk 9,18)? Podobné otázky si kládli aj ľudia okolo Ježiša: Kto je tento muž? A odpoveď apoštolov, že Ježiša pokladajú za Jána Krstiteľa, iní za Eliáša a iní hovoria, že vstal z mŕtvych jeden z dávnych prorokov (porov. Lk 9,19), táto odpoveď je vlastne odpoveďou zástupov. Jána Krstiteľa dal Herodes totiž prednedávnom vo svojom väzení stať. Niektorí si o Ježišovi myslia, že to Ján vstal z mŕtvych (porov. Mt 14,2). Iní v Ježišovi vidia proroka Eliáša, ktorý bol na ohnivom voze vzatý do neba (porov. 2 Kr 2,11), a že tento Eliáš má prísť (porov. Mt 11,14) ešte na svet. Ďalší zmýšľajú o Ježišovi, že je to jeden z dávnych prorokov. Mienky, názory, postoje na Ježiša sú rôzne. Ježiša ani tak nezaujíma, čo si o ňom myslia ľudia a za koho ho pokladajú. Z evanjelia vieme, že Ježiš si nepotrpel na masách a ani na jednotlivcoch, čo si o ňom myslia a za koho ho pokladajú. Ježiš prišiel na svet s jasným cieľom a poslaním. Prišiel zjaviť svetu lásku Boha voči ľuďom. Ježiš chce byť Spasiteľom a Vykupiteľom každého človeka. A v súvislosti so svojím poslaním si vyvolil učeníkov, ktorí po skončení jeho poslania na zemi, po jeho nanebovstúpení v sile Ducha Svätého budú plniť jeho príkaz: „Choďte teda a učte všetky národy a krstite ich...“ (Mt 28,19). Preto sa Ježiš obracia na svojich učeníkov: „A vy ma za koho pokladáte“ (Lk 9, 20)? Otázka je konkrétna. Ježiš všetko o sebe apoštolom ešte nepovedal. Apoštoli ešte nepoznali zjavenie Božie. Je potrebné si uvedomiť, že na otázku odpovedá práve apoštol Peter: „Za Božieho Mesiáša“ (Lk 9,20). Táto odpoveď si zasluhuje pozornosť. Petrove vyznanie je ešte v duchu Starého zákona, v predstave o očakávanom Mesiášovi. Ježiš vysvetľuje, čo ho očakáva. Ježiš hovorí učeníkom o novozákonnom Mesiášovi, ktorý „musí mnoho trpieť starší, veľkňazi a zákonníci ho zavrhnú, zabijú ho, ale on tretieho dňa vstane z mŕtvych“ (Lk 9,22). Je to niečo celkom nové v pohľade na očakávaného a predpovedaného Mesiáša, hoci proroci predpovedali, že Mesiáš bude trpieť. Tieto slová Ježiš hovorí preto, aby tí, čo uveria v jeho poslanie, spolupracovali s Božou vôľou, získali si zásluhy na vstup do Božieho kráľovstva. Prarodičia v raji mali zakázané jesť zo stromu. Ježiš hovorí o našich podmienkach, čo Boh od každého z nás právom očakáva. Poznámka evanjelistu svätého Lukáša: „A všetkým povedal“ (Lk 9,23), nemala by z našej strany byť opomenutá. Týka sa všetkých ľudí, nie iba veriacich, nielen nejakej skupiny vyvolených, vybraných, ale “všetkých“. A poznámka znie: „Kto chce ísť za mnou, nech zaprie sám seba, vezme každý deň svoj kríž a nasleduje ma. Lebo kto by si chcel život zachrániť, stratí ho, ale kto stratí život pre mňa, zachráni si ho“ (Lk 9,24). Jasné slová, vážna požiadavka, rozhodujúci moment. Prečo?

Filozofia, etika, zmýšľanie dnešného človeka je, že sa pokladá za stred sveta. Človek zabúda, že Boh mu dal príkaz podmaniť si svet (porov. Gn 1,28-30), ale dal mu aj príkaz lásky k Bohu, blížnemu i sebe. Boh ponechal človeku slobodu, ktorou ho obdaroval pri stvorení. Človek sa však bojí zriekania, sebazáporu, ovládania, smrti... Človek chce len žiť, dobre žiť, užiť si čo najviac a najlepšie, získať čo najviac, najcennejšie a najpríjemnejšie... Ježiš nám pripomína, že naše poslanie na zemi je získať spásu duše. Ježiš nám nezakazuje mať, vlastniť, užiť si, niečo dokázať, vedieť, poznať, užiť si, ale nesmie to prekážať vôli Božej, ktorú má Boh s každým z nás. Sme vyzvaní a oslovení, aby sme boli vnímaví na vnuknutia Ducha Svätého, ktorý nám pripomenie a naučí všetko, čo je potrebné pre našu spásu. Zatvárať si oči, nepočuť, urobiť sa nemým či hluchým k osloveniu Ducha, je z našej strany nečestné voči Bohu a zasluhuje si právom potrestanie. Na druhej strane Ježiš nám dal príklad lásky. Aj tieto slová povedal: „Kto chce ísť za mnou, nech zaprie sám seba, vezme svoj kríž a nasleduje ma. Lebo kto by si chcel život zachrániť, stratí ho, ale kto stratí svoj život pre mňa, nájde ho“ (Mt 16,24-25). Človek si má byť vedomý svojej slobody, ale aj zodpovednosti za spásu svojej duše i duší mu zverených. Ježiš učí, že človek sa musí naučiť zriekať, aby mohol viac milovať. Pán Ježiš neprotestuje proti tomu, že ho Peter nazval Mesiášom, ale hneď Ježiš poukazuje na náš vzťah čím a ako máme udržiavať svoj vzťah s Mesiášom. Áno, nie je to príjemné, ale toto je cesta za Kristom. Kto viac miloval človeka ako Ježiš? A preto právom od nás očakáva, že mu opätujeme jeho lásku. Pri utrpení nesmieme zabúdať na zmŕtvychvstanie. Ak chceme mať účasť na sláve Krista, musíme nastúpiť na jeho cestu, ku ktorej nás dnes v evanjeliu vyzýva. Ježiš touto cestou šiel a nenecháva nás samých. On sám je naším Sprievodcom, Radcom a Učiteľom. Cieľ je veľký, a práve preto aj cesta musí byť tomu primeraná. Boh je spravodlivý. Každému z nás dáva len to, čo môžeme zniesť, čo môžeme urobiť, aby sme získali prisľúbenú odmenu. Nemáme sa navzájom prirovnávať, nie je z našej strany čestné, keď kladieme otázky: prečo ja, prečo toto, takto a podobne. Ježiš nechce, aby sme sa báli toho, čo od nás žiada a očakáva. Pýtajme sa seba: Boh, ktorý je Láska, chcel by mi niečo zlé? Boh Otec predsa neušetril svojho Syna za nás, tak veľmi nás miloval. A pre nás to nesmie byť len frázou, keď prirovnávame dĺžku života na zemi k večnosti, cieľu, čo Boh pripravil pre tých, ktorí ho milujú. Máme nesprávnou filozofiou, zmýšľaním a postojmi strácať zbytočne čas? Oberať sa o zásluhy, prostriedky a milosti ku spáse? Keď sme pri krste položili ruky na pluh, neobzerajme sa späť. Keď vieme, veríme a prijímame Ježišove slová z dnešného evanjelia: „Kto chce ísť za mnou, nech zaprie sám seba...“ (Lk 9,23), chceme dať odpoveď, ktorú očakáva Ježiš a nám je na osoh. Ježiš od nás očakáva, že nastúpime na cestu kríža, cestu, ktorá vedie do večnej slávy, k víťazstvu, ktorým je Kristus.

Poznáte časopis Rodina Nepoškvrnenej? Podstatnú časť časopisu sú svedectvá tých, ktorí veria a pritom mnoho trpia.
Pod značkou Mária K. čítame: „Bola som na spovedi. Trpím, strašne trpím na duši pre manžela alkoholika. To sa nedá ani opísať, čoho je schopný satan, keď ho človek poslúcha. Netrápi ma ani tak to, že všetky peniaze míňa na alkohol. Ani rodine sa nevenuje. Trápia ma však jeho hrozné reči, ktoré plodí satan v jeho srdci. Všetko sväté preklína, rúha sa Bohu. Rozviesť sa? Ostať ďalej pri ňom? Tieto myšlienky sa lepili na mňa každý deň viac a viac. S uboleným srdcom som vyliala svoju bolesť kňazovi. A on? Ukázal mi na kríž, ktorý visí v spovednici a ticho povedal: „Pozrite sa. On nezostúpil z kríža, kým na ňom neskonal.“ V tej chvíli akoby stál predo mnou sám Pán Ježiš. Nie kňazove slová som počúvala, ale Ježišove: „Nezostúpil som z kríža... Neobetovala by si sa za alkoholikov?“ Po sviatosti zmierenia šla som k oltáru. Zadívala som sa do tváre Krista. V duši mi zneli jeho slová, ktoré povedal sv. Margite Alacoque: „Pozri, Srdce, ktoré tak veľmi miluje a za odmenu sa mu dostáva iba nevďak!“ „Nie, Pane! Nie! Odteraz nesmieš plakať u nás. Môj kríž je síce hrozný. Kríž muža – alkoholika... Pokorne ťa prosím: Nešetri ma ani odteraz! Ďakujem ti za vnuknutie nášmu kňazovi, že mi poukázal na tvoj kríž. Učím sa od teba: Na kríži treba zomrieť.“ (Rodina Nepoškvrnenej, 2/98)

Koľko ľudí na nás pozerá. A na koľkých ľudí my pozeráme. Náš život a ich život. Akú dáva odpoveď na otázku, ktorú Ježiš nielen apoštolom v dnešnom evanjeliu, ale aj nám kladie: „A vy ma za koho pokladáte“ (Lk 9,20)? Naše životné cesty – viac skutky ako slová – dávajú odpoveď. Myslíme na to dnes, skôr ako sa postavíme pred Ježiša, svojho Sudcu.

Amen.