Dvanásta nedeľa "cez rok"

Práca na celý život: vyznávať a nasledovať Ježiša.

Vnuk maturant sa pýta starého otca, ktorého si vážil nielen on, ale i široké okolie pre jeho životnú múdrosť i život: „Ako sa stať dobým kresťanom katolíkom?“ Starý otec sa zadíval pred seba a bez dlhého premýšľania povedal: „Nestačí len vieru vyznávať, ale podľa nej aj žiť.“ Vnuk, mladý muž, maturant, sa nad slovami zamyslel. Už pozná ľudí, ktorí veria v Boha, ale k viere pristupujú len súkromne, iní veria len sviatočne, ďalší sa správajú ako neveriaci a pritom ich život je v spoločnosti prijímaný s rešpektom, úctou.

Odpoveď starého otca prezrádza náročnosť na seba a pravdivosť k sebe samému.

Na Ježišovu otázku apoštolom: „A vy ma za koho pokladáte?“, nestačí len odpoveď: „Za Božieho Mesiáša.“ Treba si osvojiť aj Ježišovu poznámku: „Kto chce ísť za mnou, nech zaprie sám seba, vezme každý deň svoj kríž a nasleduje ma“ (Lk 9,20-23).

Udalosť v živote Pána Ježiša predstavuje kulminačný bod. Evanjelista sv. Lukáš poznamenáva, že udalosť nasledovala po Ježišovej modlitbe v samote. Ježiš sa modlí vždy, keď má niečo mimoriadne oznámiť. Ľudia Ježiša vnímajú rôzne: ako Jána Krstiteľa, ako Eliáša či ako jedného z dávnych prorokov. Didaktický rozhovor vrcholí Petrovým vyznaním Krista, na čo Ježiš ohlási, že „Syn človeka musí mnoho trpieť“ (Lk 9,22), a napokon Ježiš vyzýva k nasledovaniu nesením kríža.
Ježiš nepopiera, že je Boží Mesiáš, ktorého Boh prisľúbil skrze prorokov a ktorý si nepočína tak, ako si to vymysleli ľudia, ale tak, ako to určil Boh. Ježiš Petrovo vyznanie vysvetlí a doplní, že kto chce Ježiša nasledovať, kto mu chce patriť, musí ísť po tej istej ceste ako on, a to denne. Táto výzva k nasledovaniu je prispôsobená denným okolnostiam života kresťanov. Neísť len tak za Ježišom k Otcovi, ale s krížom k Otcovi. Vo všetkom a vždy byť verný Bohu.

Len v kríži je spása a nádej večného života. Stále nám prichodí niečo trpieť, či už dobrovoľne, alebo proti vôli, a tak vždy nachádzame kríž. Kto žije, krížu neunikne. Kto žije s Kristom s úžitkom pre svoju dušu, žije tak, že treba vedieť žiť život umierania. Kto viac umiera sebe, tým viac začína žiť Bohu. Keby bolo bývalo pre spásu ľudstva niečo lepšieho a užitočnejšieho ako trpieť, Kristus by nám to bol slovom alebo príkladom zaiste ukázal. Sv. Lukáš to v Skutkoch apoštolských napíše: „Do Božieho kráľovstva máme vojsť cez mnohé súženia“ (Sk 14,22). Kráľovská cesta kríža vyžaduje presvedčenie, že «tam»», za stratou toho, čo si chceme podržať (i života), je niečo (niekto), kto je väčší než čokoľvek tu a než my. Pracovať na sebe vždy a tak, aby Boh bol v nás, my v Bohu, aby to čo robíme, bolo na spásu. „Viera bez skutkov je mŕtva“ (Jak 2,26). Kto to podcenil, nech to napraví. Kto sa unavil, znechutil, zablúdil, nech vstane a začne znova. Kto môže pochopiť, nech pochopí.

Rehoľník sa dal zviesť a zabudol si plniť svoje povinnosti. Keď sa chcel znova vrátiť na správnu cestu, od dobrého úmyslu ho odrádzala myšlienka: „Kedy znova budem taký, akým som bol?“ Nemal odvahu znova začať. Stretol ho rehoľný spolubrat, ktorý vycítil, že sa s ním niečo deje a keď dostal zo seba, čo ho trápi, rozpovedal mu príbeh:
Muž z lenivosti zanedbal svoje pole, na ktorom vyrástlo mnoho buriny a mnoho krovia. Po čase chcel znova svoje pole obrobiť, a preto posla svojho syna: „Choď a skultivuj pole!“ Keď syn prišiel na pole a videl, v akom je stave, stratil chuť pracovať. Ľahol si a zaspal. Tak to šlo niekoľko dní. Otec sa prišiel pozrieť na pole a našiel syna spať. Keď sa ho spýtal, čo robil doteraz, dostal od syna odpoveď: „Keď som videl burinu a krovie, nevedel som, od čoho začať. Ľahol som si a zaspal som.“ Na to mu otec hovoril: „Syn môj, pracuj každý deň iba toľko, koľko vládzeš, a nelež. Vtedy práca bude pomaly rásť a ty sa nebudeš cítiť znechutený.“ Syn poslúchol otca a po krátkom čase bolo pole pripravené, aby bolo doň zasiate zrno.
Rovnako si počínaj aj ty. Pracuj pomaly a vtedy nestratíš odvahu a Boh ti pomôže, a nadobudneš bývalý vzťah k rehoľnému životu.“
Rehoľník vstal a robil, ako mu prikázal spolubrat. Vytrval, a tak našiel stratený pokoj a s pomocou Božou napredoval v duchovnom živote.

Keď nás niečo podobné postihne, zoberme svoj kríž, a hoci to nebude ľahké, dôverujme Kristovi. Keď sme uverili v Krista ako svojho Pána a Boha, keď veríme vo večný život, nesmrteľnú dušu, keď veríme v Boží súd, odmenu a trest, keď sme uverili v Boha, ktorý je Láska, žime pod krížom Krista so svojimi krížmi. Pretože kríž postavený na Golgote nezachráni, kto sám vo svojom srdci si kríž nepostaví. Keď ten náš sa nám bude zdať nad naše sily, volajme o pomoc ku Kristovi. On svojou láskou chce nám pomôcť niesť naše kríže k večnému životu. Omyly, pády, zrady, zaváhania ešte dnes môžeme zmeniť.

Tak to urobil aj rezbár Janie Ardente. Vytvoril symbol “pyšného človeka“, ktorý vystupuje do výšky po skalách. Pri nohách pyšného ležal rozbitý Kristov kríž. Chcel tým vyjadriť, že človek si poradí aj bez Krista.
Počas výstavy chcel vidieť reakcie, a preto z úkrytu sledoval reakcie ľudí. Jedni dielo obdivovali, iní sa pohoršovali. Dielo si obzerala aj mladá žena. Keď odchádzala, v očiach mala slzy. Zomrela jej matka a od umelcovho diela odchádzala ešte viac sklamaná a ubolená.
Prešli roky. Rezbár ochorel a potreboval opateru. Ujala sa ho rehoľná sestra. Dozvedel sa, že to ona bola tou mladou ženou, čo odišla z výstavy sklamaná. Staroba a choroba zmenili zmýšľanie rezbára, bol pokorný a našiel vieru z detstva. Pred svojou smrťou urobil ešte jedno dielo: Krista, ktorý nesie kríž a za krížom vyrastajú ruže. Toto dielo si prial postaviť na jeho hrob.

Ježiš i dnes sa v Cirkvi modlí za obrátenie, zmenu života bratov a sestier. Znova a znova vyznávajme, že Ježiš je Mesiáš a to nie iba slovami, ale aj tým, že každý deň berieme svoj kríž a nasledujeme Krista. Nielen slovom, ale i skutkom vyznávame: „Lebo kto by si chcel život zachrániť, stratí ho, ale kto stratí svoj život pre mňa (Ježiša), zachráni si ho“ (Lk 9,24).

Z mladého muža, maturanta, je dnes starý otec a svojim deťom a vnúčatám nielen slovom, ale najmä skutkom ticho a každý deň vydáva svedectvo slov, ktoré mu vštepil do srdca jeho starý otec: „Nestačí len vieru vyznávať, ale podľa nej aj žiť.“ A to je i Ježišova výzva z evanjelia pre každého z nás.

Amen.