Nanebovzatie Panny Márie

Kto nepozná, nemôže milovať. To platí aj o dogme o Nanebovzatí Panny Márie.

O Panne Márii sa aj dnes mnoho hovorí. Je milovaná a je odmietaná. Mnohí putujú na miesta, kde sa úcta k nej stala znamením už po stáročia. Iní ju odmietajú, pretože učenie Cirkvi presahuje ich osobnú skúsenosť či chápanie, a keď v tomto stave zostávajú, nemôžu postúpiť vyššie. Cirkev nezaväzuje veriť zjavenia Panny Márie, ako sú Lurdy či Fatima, a neprikazuje modliť sa ruženec či iné modlitby.
A predsa, hoci sa to niekomu nepáči, Panna Mária má svoje opodstatnené a nenahraditeľné miesto v dejinách našej spásy.

Alžbeta otvorená Duchu Svätému, keď víta príbuznú Máriu vo svojom dome, zvolala veľkým hlasom: „Požehnaná si medzi ženami a požehnaný je plod tvojho života. Čím som si zaslúžila, že matka môjho Pána prichádza ku mne“ (Lk 1,42-43)?

Židovka, Mária z Nazareta, prevzala od Božieho posla úlohu. Boh od nej očakáva, že prijme úlohu, ale rešpektuje dôstojnosť svojej dcéry. Slobodným súhlasom “fiat“, počal sa v jej lone Boží Syn. Z Božej vôle a s jej súhlasom sa Mária stala dcérou Boha Otca, matkou Boha Syna, a nevestou Ducha Svätého.
Sú to veľké tajomstvá. Boh dáva človeku silu, aby sa pýtal, skúmal, hľadal odpovede, vysvetlenia, poznal primerane veci a udalosti k svojej spáse. Preto veda i teológia si plnia svoje poslanie poznať až po hranice poznania zmysel a cieľ človeka. K viere patrí aj učenie o Panne Márii. Anjel oznámil: „Bohu nič nie je nemožné“ (Lk 1,37). Veda nemôže a nedá odpoveď na všetky otázky. Preto sám Boh rozumu človeka dáva pomocníka, srdce, ktoré dôvodí to, čo nemôže rozum. Tak je to aj s učením Cirkvi o nanebovzatí Panny Márie.
Cirkev je ako človek, ktorý sa prehŕňa darovaným pokladom Zjavenia a postupne berie do rúk jednotlivé poklady – pravdy viery. Prezerá si ich, uvedomuje si ich hodnotu, význam, potrebu, Božiu lásku. Tak je to od začiatku kresťanstva aj s nanebovzatím Panny Márie. Už na prelome 5. a 6. storočia máme svedectvá o učení o nanebovzatí Panny Márie. A predsa, 1. novembra 1950 pápež Pius XII. apoštolskou konštitúciou Munificentissimus Deus vyhlásil pravdu o nanebovzatí Panny Márie za článok viery, dogmu, čiže každý kresťan je povinný toto učenie veriť. Vyhláseniu dogmy predchádza mimoriadne úsilie vyargumetovať tézy. Tak veľké osobnosti ako sv. František z Assisy, sv. Anton Paduánsky, sv. Bonaventúra svedčia o význame nanebovzatia Panny Márie. Sv. Anton poukazuje, že predpokladom nanebovzatia bola jej pokora, chudoba a panenstvo. Pokoru nevidieť len zo slov: „Hľa, služobnica Pána, nech sa mi stane podľa tvojho slova“ (Lk 1,37). Jej pokora bola priama, mocná, a pretože hľadela len na Toho, kto pozrel na jej pokoru.
Otázka, či pozemský život Panny Márie bol ukončený smrťou, po ktorej nasledovalo vzkriesenie tela a nanebovzatie, alebo priame nanebovzatie, zostáva aj v spomínanej apoštolskej konštitúcii vedome otvorená. Pre prvú mienku je väčší predpoklad. Keď Pán Ježiš zomrel, prečo by jeho matka nemala tiež zomrieť? Učenie Cirkvi je, že Panna Mária je v nebi s telom i dušou. Vyplýva to aj z toho, že skutočne telesne porodila Pána Ježiša, a preto sa mu tiež telesne podobá v sláve. To vyžaduje dokonalosť Panny Márie, ktorá by bez vzkriesenia tela nebola úplná. Telesné materstvo je dôvodom telesného nanebovzatia preto, že je telesným vyjadrením lásky. Najhlbším dôvodom nanebovzatia je teda láska, ktorá premieňa milujúceho v podobu milovaného a z Márie tak robí dokonalý obraz milovaného Ježiša, vteleného Boha, prameň všetkej krásy a dobroty. Nanebovzatá je preto podobná svojmu Synovi, ale zároveň predstavuje ikonu skvostnej nádhery celej Trojice.
Preto je Panna Mária povýšená nad všetky ľudské a anjelské hierarchie a privádza každého bližšie k Bohu, k dokonalejšiemu pripodobneniu s Bohom tým, že očisťuje a zdokonaľuje. Mária sa pokoruje a Boh ju povyšuje.
Posledný životopisný údaj o Panne Márii vo Svätom písme znie: „Všetci jednomyseľne zotrvávali na modlitbách spolu so ženami, s Ježišovou matkou Máriou a s jeho bratmi“ (Sk 1,14). Všetci po nanebovstúpení Pána Ježiša očakávali Ducha Svätého. Nevieme, koľko rokov žila ešte po nanebovstúpení Pána Ježiša, kde okrem Efezu, kedy a kde zomrela. Sväté písmo mlčí, a tak sa otvoril priestor pre apokryfy tak na Západe, ale najmä na Východe. Väčšina hovorí o rozptýlených apoštoloch po svete a ich návrate k Panne Márii pri jej smrti. Mŕtve telo zo Siona zniesli do Getsemany a tam ju pochovali. Apoštoli počuli v noci spev anjelov. Apoštol Tomáš tam nebol a keď prišiel a otvorili hrob, aby ešte raz videl tvár Panny Márie, hrob bol prázdny; len šatka, ktorou mala ovinutú hlavu, bola v hrobe a šírila sa príjemná vôňa. Nemohlo sa stať, aby tá, ktorá obsiahla vo svojom lone Boha, podľahla ničivému rozkladu a pachu. Sv. Ján Damascenský a Teodor Studita nanebovzatie Márie vyvodzujú z toho, že bola bez poškvrny dedičného hriechu. V byzantskej cirkvi sa Sviatok zosnutia stal populárnym sviatkom a slávil sa 15. augusta.
Panna Mária nemohla podliehať telesnému rozkladu, pretože smrť je trest za hriechy, ale jedine kvôli svojmu hlbokému spodobneniu s Kristom, ktorý tiež zomrel, bol pochovaný a vstal z mŕtvych, Mária nasleduje svojho Syna, podriadi sa zákonom prírody a po svojej smrti si ju Syn vzkriesil k večnému životu s ním.
Výraz na vyjadrenie udalosti okolo smrti a vzkriesenia Panny Márie a následne jej nanebovzatia v byzantských bohoslužobných textoch sa vyjadruje slovom “metastasis“, prechod, prenesenie a na Západe sa sviatok volá Nanebovzatie. Východ hovorí o “zosnutí“, čo je aj pomenovanie sviatku. Hrob nemohol uväzniť Bohorodičku, tú, ktorá nosila a porodila v panenskom lone Božieho Syna. A to je učenie Cirkvi, že „Matka Života“ bola prenesená do „Života večného“.

Dnešný sviatok je sviatkom radostnej nádeje. Mária musela byť vzatá do neba. Je to vlastne obraz nášho duchovného života.
Mnohým sa stáva, že si popletú „nanebovzatie“ s „nanebovstúpením“. Nepletie sa im Pán Ježiš s Pannou Máriou. Katechéta to vysvetlil deťom jednoducho: Pán Ježiš vystúpiť do neba dokázal sám, svojimi silami a Pannu Máriu, hoci bola výnimočná žena, musel do neba vziať Pán Ježiš. Všetci sme pozvaní mať účasť v Božom kráľovstve. Sami sa tam nedostaneme. Jedine Boh, jeho milosť, a nie naše zásluhy, sú kľúčom do neba. Boh chce od nás, aby sme si nebo zaslúžili svojím životom.
Náš život je ako cesta na vysoký kopec. Niekto sa dostane do štvrtiny, niekto do polovice a iný až na samý vrchol. Ale všetci, i ten na vrchole, musí čakať, až sa k nim Boh skloní a pozdvihne ich ešte vyššie než sú všetky mysliteľné vrcholy duchovných hôr. To je naše povolanie ku svätosti, naša spolupráca s Božou milosťou.

Panna Mária je bezpochyby vzorom spoľahnutia sa na Boha. Je tou najistejšou a najlepšou spolupracovníčkou na Božom diele, ktorá ľudstvo vedie k Synovi. Teológovia učia, že Boh si Máriu pripravoval na túto úlohu uchránením od akéhokoľvek hriechu, i dedičného.
Nanebovzatie Panny Márie je logickým dovŕšením života s Kristom a pre Krista. Vzal si k sebe tú, ktorá mu z ľudského rodu bola najbližšia. Vzal si ju k sebe tajomným a nepochopiteľným spôsobom, aby ukázal slávu tým, ktorí mu zostanú verní, ktorí ho milujú až za hrob.
Mariánska úcta čerpá z troch prameňov: z náuky Cirkvi, mariánskych zjavení a prirodzenej hodnoty materstva.
Pokiaľ sa jedná o mariánske zjavenia a pútne miesta, každý veriaci má slobodu veriť alebo neveriť, ale pritom musí dbať na prípadné varovanie Cirkvi. Nie je správne robiť nátlak, napríklad: kto tomu neverí, zarmucuje Pannu Máriu. Nemôžeme uplatňovať duchovnú totalitu.

Naopak, život prináša neuveriteľné príhody.
Život ich postavil na opačné strany... Jeden bol mafián a druhý policajt. Prvý chcel preniesť drogy, druhý sa mu v tom snažil zabrániť. Prvý vytiahol pištoľ a strelil. Druhý bol trocha pomalší, ale tiež vystrelil... O chvíľu ležali vedľa seba a vedeli, že zomierajú.
Policajt sa začal modliť: „Zdravas, Mária, milosti plná, Pán s tebou...“ Keď mu už sily nestačili, mafián dokončil: „... pros za nás hriešnych teraz i v hodinu smrti našej. Amen.“ Život, ach život... avšak koľko ľudskej hlúposti je v tebe.

Dnes tento sviatok ešte neslávia naši odlúčení bratia. Žijeme vedľa seba. Je správne, že ich vieme rešpektovať. Aj keď nemajú náš vzťah k Panne Márii, buďme im vzorom v úcte a láske k Matke nanebovzatej. Nezabúdajme, že pravá mariánska úcta nespočíva v neplodnom a prechodnom cite, ani v nejakej nepodloženej dôveryhodnosti, ale vychádza z pravej viery, ktorá nás privádza k uznávaniu vznešenosti Bohorodičky a povzbudzuje k synovskej láske k Panne Márii a k nasledovaniu jej čností (porov. LG 67).

Pannu Máriu uctievame ako Bohorodičku, nie však ako Boha. Preto sa jej neklaniame, i keď ju milujeme. Modlime sa k nej i keď vieme, že nie ona, ale jej Syn, často na jej príhovor nám dáva potrebné milosti. Naša vlasť je v nebesiach. A práve Panna Mária, jej život, príklad, láska k Bohu sú aj dnes aktuálne a časové práve pre nás.

Amen.