Osemnásta nedeľa "cez rok"

Prehodnotiť priority života v oblasti mať, vlastniť.

Skúsme sa zamyslieť, o čom často premýšľame, po čom snívame, čo má pre nás hodnotu, čo je zmyslom každodenného snaženia. Nie je to fenomén mať, vlastniť, užiť si, teda peniaze, peníze, peniądze, eurá, doláre, marky, franky, libry, líry...?
V spoločnosti viac a viac rastie rozdiel medzi bohatými a chudobnými. Na jednej strane nezamestnanosť, na druhej tunelovanie.
Deti sa pýtajú rodičov, prečo oni nemôžu mať to, čo majú niektorí ich spolužiaci. Iní hovoria, že s poctivosťou ďaleko nezájdeš, a zrádzajú svoje svedomie.
Zaiste budete súhlasiť s týmito výrokmi: Nič si človek neodnesie zo sveta po smrti, len dobré a zlé skutky. Všetko na zemi je pominuteľné.

Starozákonná Kniha Kazateľ začína slovami: „Márnosť len márnosť, všetko je iba márnosť... Videl som všetko, čo sa deje pod slnkom, ale to všetko je márnosť a honba za vetrom“ (Kaz 1,2.14).
Možno počuť aj iné výroky. Boháč z evanjelia si povedal: „Duša, máš veľké zásoby na mnohé roky. Odpočívaj, jedz, pi a veselo hoduj.“ Ale Boh mu povedal: „Blázon! Ešte tejto noci požiadajú od teba tvoj život a čo si si nahonobil, čie bude“ (Lk 12,19-20)?

Kniha Kazateľ (úryvok v prvom čítaní) je nápadná hlbokým pesimizmom. Na nepríjemné otázky ťažko sa dáva odpoveď. Ježiš v (dnešnom) evanjeliu nie je pesimista, ale poukazuje na bohatstvo pred Bohom, poklady, ktoré nebudú znehodnotené, nestratia sa, poslúžia na večnú odmenu. Ježiš sa vyjadruje k stanovisku chudoby a bohatstva. Ježiš učí, že život človeka „nezávisí od toho, čo má“ (Lk 12,34). Ježiš na dvoch konkrétnych veciach, otázke kohosi zo zástupu, ktorý ho prosí: „Učiteľ, povedz môjmu bratovi, aby sa so mnou podelil o dedičstvo“ (Lk 12,13), a na podobenstve o boháčovi, ktorému prinieslo pole veľkú úrodu, dáva rady platné do konca čias.
Nerozumný boháč predstavuje drámu človeka, ktorý žije len pre pozemské hodnoty. Zabúda na jedno: spásu svojej duše. Podceňuje počúvať svojho Boha vo svedomí, ale aj v Božom slove.
Kristovo posolstvo je „radostným posolstvom“ len pre chudobných. Hovorí: „Lebo kde je váš poklad, tam bude aj vaše srdce“ (Lk 12,34). Dedičstvo, žatva, úspech, to všetko je dobré, ale človek sa vystavuje nebezpečenstvu, že sa stane tvrdým voči blížnym a tupým voči požiadavkám Boha. Vtedy sa stáva “bláznom“. Takýto blázon je praktickým ateistom, ktorý hovorí: „Boha niet“ (Ž 14,1). Keď sa vlastník stáva posadnutý svojím majetkom, už nie je schopný chápať Božiu skutočnosť a zmýlil si zmysel svojho života. Aj keď pomenovanie boháča “blázon“ je pritvrdé, najmä z úst Ježiša, tým výraznejšie oslovujú slová o smrti, ktorá mu berie všetko. Na smrť sa často zabúda. A predsa, nič nie je také isté v živote, ako práve naša smrť. Aj keď je myšlienka na smrť nepríjemná, Ježiš ju zdôrazňuje, aby človek prehodnotil štýl svojho života. Kresťan má všetko vsadiť na Kristovo posolstvo.
Vtedy kresťan pri slávení Eucharistie si v súvislosti s bohatstvom uvedomuje, že Kristus „... hoci bol bohatý, stal sa pre vás chudobným“ (2 Kor 8,9). Žijeme z jeho chudoby. Jeho láska nás obohatila.

Filozofia mnohých vychádza z ideálu hmotného zaistenia, postavenia, kariéry, zábavy, športu, obchodu, a až potom záujem o duchovné hodnoty, ak ostane na ne čas. Odkladať duchovné hodnoty na starobu, neskôr, potom... Kde je záruka, že sa dožijeme? Koľko je v našom okolí žien – vdov? A často práve filozofia mužov je: potom, keď budem na dôchodku.
Boháč z evanjelia nezomrel. Žije dnes v mnohých rovnako zmýšľajúcich, bez mena a bez tváre. Veria len v to, o čom sa môžu presvedčiť zmyslami. Napĺňajú život heslom: „Carpe diem“ – „Uži dňa“. Majú zdravé oči, a predsa nevidia rodinu, seba, prestali žiť. Žena už nemá citlivého a vnímavého muža, priateľa. Deti nepamätajú, kedy s nimi otec hovoril, hral sa, bol na prechádzke. Muž sa nepamätá, kedy mal dovolenku, voľnú nedeľu. Ale majú všetko: nadštandard, patria k smotánke. Sú aj takí, čo im závidia. Ale čo im závidia?! Strach, že prídu o kapitál, ochranku, ktorá ich sprevádza aj na záchod, že sú stále na cestách, hoci v luxusnom aute? Skoro denne počuť o násilí, gangoch, výpalnom, korupcii, násilnej smrti, škandáloch. Títo nikdy nebudú podľa slov Krista šťastní tu na zemi a keď nemajú čas na Boha tu, tak nebudú šťastní ani vo večnosti.
Aj keď sa niektorý kňaz môže dať oklamať finančnou injekciou na opravu, budovanie, Cirkev nemlčí a volá: Spása duše musí byť prioritou každého človeka!
Bolo by omylom sa domnievať, že mierou zla je vlastniť množstvo vecí, ktoré si čestne nadobudneme. Kresťan neskladá ako rehoľníci sľub chudoby. Všetci primerane pravému svedomiu musia pamätať na Ježišove blahoslavenstvá, ktoré začínajú: „Blahoslavení chudobní...“ a ktoré poukazujú aj na milosrdenstvo. A vážnymi hriechmi sú: zadržať spravodlivú mzdu, urobiť krivdu vdove a sirotám, ale aj radiť na hriech, schvaľovať hriech iných, mlčať pri hriechu iných a iné. Keď máme svedomie čisté, keď nám nič nevyčíta, treba bdieť, lebo pokušenia sú rôzne a diabol má svoju taktiku na každého.
Mnohí si nahovárajú, že keď majú kapitál, budú mať aj lieky, zabavia sa hoci pri televízii, nakúpia si v marketingoch, a keď umrú, pochová ich pohrebná služba s ponukou cez rakvy, značku pohrebného auta, obľúbenou hudbou a kvetmi... A čo duša? Večnosť? Na čo sa v živote spolieham?

Nič nové pod slnkom, že tí, ktorým svedomie niečo vyčíta, kritizujú Krista, evanjelium, Cirkev... Je prejavom Božej lásky, že pred smrťou si niekto uvedomí, že to, čo pokladal za prezieravosť, bola vlastne nevera. Je bohatstvom počuť hlas Boha vo svedomí od ľudí, lekára, manželky, brata, že treba dať Bohu, čo mu patrí. Nie však milodar, určitú službu, ale plniť všetky príkazy. Je úžasné, že Boha prijímame ako naše najväčšie bohatstvo. Jedine Boh môže naplniť človeka pravým bohatstvom. Keby bohatstvo tohto sveta stačilo človeku, aby ho skutočne naplnilo, potom by muselo byť najviac šťastných ľudí medzi najbohatšími, či už národmi, rodinami, spoločnosťami. A je to skutočne tak?

Podobenstvo hovorí, že bohatý človek mal troch priateľov. Prvého miloval a často ho hostil. Druhého si vážil a bol mu naklonený. A s tretím zaobchádzal pohŕdavo. Boháč sa musel dostaviť na súd, preto prosil týchto priateľov o pomoc a , hľa, ako sa k nemu zachovali.
Prvý povedal, že nemôže ísť. Druhý ho odprevadil po bránu a odišiel. Tretí ho bránil pred sudcom a vďaka nemu vyhral.
Vysvetlenie je nasledujúce: Prvý priateľ je pozemské bohatstvo. Po smrti nič neosoží, človek si ho nezoberie, nepomôže mu. Druhý priateľ sú príbuzní, priatelia či známi. Tí zomrelého odprevadia na cintorín a vrátia sa domov. Tretí priateľ sú dobré skutky, ktoré idú s človekom pred Boha Sudcu a je úspechom, že ho obránia.

Toto evanjelium je teda dar. Kto ho prijme, nebude sklamaný v hodine smrti. Ľudia si budú na neho uchovávať vzácne a milé spomienky a budú vďační.

Amen.