Tridsiata prvá nedeľa "cez rok"

Boh sa chce stretnúť s nami, aby nás mohol obdarovať a od nás očakáva, že ho prijmeme.

Kto by spočítal, s koľkými ľuďmi sa v živote stretol? Nespomenieme si ani na rôzne udalosti z nášho života. A predsa, na stretnutie s niekým, hoci už odvtedy prešli roky, si radi spomíname, dokonca pamätáme na slová, ktoré nám povedal, prípadne, čo sme mu povedali. Takéto stretnutia často menia náš život. Keď o tom neskôr rozmýšľame, zisťujeme, že to bola veľká sila, veľká láska, veľký dar, ktorý sme často v krátkej chvíli dostali.
Takéto stretnutia nebývajú v živote zriedkavé. Každý z nás zaiste niečo podobné zažil. O takých stretnutiach rozprávajú mnohí svätci.

O jednom takomto stretnutí píše sv. Lukáš. Ježiš sa stretol s hlavným mýtnikom Zachejom. Evanjelista sv. Lukáš končí rozprávanie o tomto stretnutí slovami Pána Ježiša, ktoré povedal v dome Zacheja: „Dnes prišla spása do tohoto domu. Veď aj on je Abrahámovým synom. Lebo Syn človeka prišiel hľadať a zachrániť, čo sa stratilo“ (Lk 19,10).

V evanjeliách nájdeme viac miest, kde sa Ježiš ujíma hriešnikov, keď vyhlasuje: „Neprišiel som volať spravodlivých, ale hriešnikov“ (Mt 9,13). Na tieto slová si spomína evanjelista sv. Matúš, ktorý bol tiež colníkom podobne ako Zachej, hlavný colník v Jerichu, keď Ježiš povedal podobne: „Lebo Syn človeka prišiel hľadať a zachrániť, čo sa stratilo“ (Lk 19,10).
Zachej zaiste veľa počul o Ježišovi z Nazareta. Niet sa čo čudovať, že keď sa dopočuje o tom, že Ježiš prichádza do Jericha, chce ho aspoň vidieť. Z neskoršieho správania je vidieť, že ho neviedla len zvedavosť, musel mať sympatiu k prorokovi, o čom Ježiš ako Boh vedel. To, že Zachej vylezie na strom, pretože bol malej postavy, je z jeho strany prostriedok, aby uspokojil svoju zvedavosť. Vlastne urobil, čo bolo z jeho strany potrebné urobiť. Ježiš mohol osloviť Zacheja aj vtedy, keby nebol vyliezol na strom. Zachejovo správanie je pre nás výzvou, aby sme urobili to, čo od nás Boh žiada. Tí, čo prišli za podobných okolností ku viere v Boha, ku Kristovi, konštatujú, že urobili to, čo vlastne Boh chcel, aby urobili. U Boha nie sú náhody. Stretnutie s Bohom často nekončí jedným stretnutím. Aj v prípade Zacheja je tomu tak. Ježiš mu hovorí: „Zachej, poď rýchlo dolu, lebo dnes musím zostať v tvojom dome“ (Lk 19,5)! Slovo “musím“ je prejav Ježišovej lásky. „Neprišiel som volať spravodlivých, ale hriešnikov“ (Mt 9,13). Ježiš vedel, aký je pohľad na colníkov; kto sú, aké je ich správanie, prečo sú nenávidení. Colníci boli symbolom nepoctivosti, svojvôle, hrabivosti a pomstychtivosti. Boli ľudia, ktorí mohli rýchlo zbohatnúť, stáli v službách nepriateľov vlasti, ktorí zrádzali národ, vlasť i vieru. Kto sa chcel stať colníkom, musel vedieť, že sa vedome odlučuje od Boha, národa i vlasti, že sa sústavne bude prehrešovať proti Bohu, národu a vlasti, že musí na seba vziať opovrhnutie všetkých poriadnych ľudí, že musí podľa židovského názoru očakávať večný pekelný trest. Colník bol postavený na roveň s úžerníkom, zbojníkom, vrahom, drancovačom, zlodejom na cestách alebo pobehlicami. Boli to ľudia prekliati (porov. Jn 7,49). A Ježiš jedného z týchto prekliatych povoláva k sebe. Bolo to prekvapenie pre spravodlivých. Počestní ľudia, Ježišovi učeníci, zástup, ktorý počúval Ježiša, musel dostať ďalšiu praktickú lekciu lásky od Ježiša. Ježiš prišiel spasiť “stratenú ovcu domu Izraela“. Ježiš vedel, že ani Zachej by veci neporozumel. Preto chce s ním stráviť nejaký čas. Ježiš ide do domu Zacheja.
Režisér Zeffirelli vo svojom filme Ježiš Nazaretský túto scénu znázornil tak, že si všíma apoštola Petra, ako veľmi bojuje vo svojom vnútri, nechce vojsť do domu verejného hriešnika. Až prichádza ku dverám Ježiš, chytí do jednej ruky ruku Petra a do druhej ruky ruku Zacheja a spojí ich. Ježiš je Boh, ktorý je “Láska“. Zachej dozrieva vo svojej láske k Bohu. Pred všetkými vedome a dobrovoľne vyhlasuje: „Pane, polovicu svojho majetku dám chudobným a ak som niekoho oklamal, vrátim štvornásobne“ (Lk 19,8). Toto je odpoveď, ktorú Ježiš čakal, ale ku ktorej Zacheja nenútil. Toto je moment, že to s Ježišom myslí vážne. To je odpoveď hodná oslovenia Ježišom.

Ježiš i dnes kráča ulicami dedín a miest. Už je obklopený mnohými. Nie však všetkými, za ktorých zomrel, ktorých vykúpil a ktorým pripravil miesto vo svojom Kráľovstve. Ježiš je ten istý včera, dnes i zajtra. Od prvotných čias Cirkvi môžeme sledovať, ako volá nových Zachejov. Pri bráne Damasku oslovuje Šavla z Tarzu. A tak ako kedysi zmenil apoštolovi Petrovi meno zo Šimona na Peter, tak Šavlovi na Pavol. Z prenasledovateľa kresťanov sa stal najväčší apoštol pohanov.

Nebolo by na škodu, keby každá kresťanská rodina vlastnila knihu Životopisy svätých. Túto knihu nazývajú aj piatym evanjeliom. To preto, že na konkrétnych udalostiach zo života mnohých, nám podobných bratov a sestier, môžeme sledovať Ježišovo učenie o láske. Ježiš nikoho nevylúčil zo svojej lásky. Každému dáva príležitosť, ponúka ruku; cez ľudí, udalosti, veci, v každej dobe, aby mohol spoznať vlastný cieľ a zmysel svojho života na zemi. V Cirkvi je mnoho životopisov svätých. Niektoré obsahujú historicky nepodložené skutky a voláme ich legendami. Iné sú kritického vydania, najmä po Druhom vatikánskom koncile a podávajú udalosti, ktoré sú historicky podložené. Keď ide o svätých vôbec, kresťan sa má vyhnúť dvom osudovým krajnostiam: prvou je nedostatok zdravej kritickosti u tých, ktorí by nasilu chceli pokladať za historickú pravdu i vyslovene legendárne prvky v živote svätých. Kresťan katolík túži po vzore pre svoj život. Stačí, keď nás svojím spôsobom priblížia k Bohu ako nekonečnému Svetlu a Láske a k hlbokej oddanej láske k ľuďom. Druhej krajnosti sa musí kresťan ako kriticky uvažujúci človek vyhnúť. Neveriaci odkladajú stranou zázraky, pretože neveria v nadprirodzený život. Kto verí, že Boh je, nerobí mu nijakú ťažkosť, ak Boh pri nejakom dokázanom zázraku na okamih urobí výnimku z prírodných zákonov, alebo sa dá nejakému človekovi trocha hlbšie poznať vo forme nejakého videnia a podobne. Vie, že Boh má s týmito faktami vo svojom pláne spásy svoj zámer a je mu za to vďačný. Tak Cirkev po Druhom vatikánskom koncile zreformovala na základe rozhodnutí kompetentných orgánov v roku 1969. Vtedy došlo k revízii svätých v cirkevnom kalendári. Uctievanie mnohých svätých bolo presunuté na iný deň a niektorých svätých do nového kalendára nedali, práve pre spomínanú historičnosť. Odvtedy Cirkev slávi sviatok svätých v deň ich narodenia pre nebo, čiže v deň, kedy svätec zomrel. Napríklad Svätý Otec kanonizoval – vyhlásil za svätú Edit Steinovú – ako sestru Teréziu Benediktu od Kríža dňa 11. 10. 1998. Za blahoslavenú ju vyhlásil ten istý pápež 1. 5. 1987. Táto svätá zomrela v koncentračnom tábore v Osvienčime 9. 8. 1942. V Cirkvi sa jej sviatok slávi 9. 8., teda v deň jej smrti a v deň narodenia pre nebo (dies natalis). Cirkevný zákonník v kánone 1187 hovorí: „Verejným kultom je dovolené uctievať iba tých sluhov Božích, ktorých cirkevná vrchnosť zahrnula do zoznamu svätých alebo blahoslavených.“ Cirkevný zákon z roku 1983 nepojal zákony o blahorečení a svätorečení, ako boli v CIC z roku 1917. Ohľadom kanonizácií vyhlásení niekoho za blahoslaveného alebo svätého je základný dokument pápeža Jána Pavla II. Divinus prefectionis Magister – Božský Učiteľ dokonalosti. Najmä poslední pápeži vyhlásili mnoho svätých a tí podľa nariadenia Cirkvi môžu mať sviatok buď v celej Cirkvi, alebo len na niektorom území, kde svätec žil, pôsobil, prípadne v duchovných rodinách, ktoré si svätca zvlášť vyvolia za patróna, alebo sú s týmto svätým či blahoslaveným duchovne spríbuznený.
V životopisoch mnohých blahoslavených či svätých nájdeme chvíle, okamihy v ich živote, ktoré rozhodli o ich ďalšom živote v spojení s Bohom. To neznamená, že už nemali ťažkosti, problémy vo svojom živote. Museli aj v ďalšom živote viesť boje a zápasy. V životopise sv. Antona opáta a pustovníka sa spomína, že ako 20-ročný počul v kostole slová: „Ak chceš byť dokonalý, choď, predaj, čo máš, rozdaj chudobným a budeš mať poklad v nebi“ (Mt 19,21). Doslova uskutočnil tieto slová. Väčšina svätých nemala taký výrazný deň ako Zachej z dnešného evanjelia. Buď boli odmalička vychovávaní a potom sami sa postupne, ako užívali rozum a slobodnú vôľu, rozhodli nasledovať Krista vo všetkom. Iní mali vo svojom živote také rozhodnutie po životných ťažkostiach až v dospelosti. Keď však spoznali, že ich Boh volá, menia svoj život. U sv. Ignáca z Loyoly to bolo po ťažkom zranení, keď dlhé mesiace sa liečil a neuspokojil sa čítaním lacnej literatúry a začal čítať Písmo a životopisy svätých.

U nás na Slovensku máme rozpracované viaceré procesy o blahorečenie, ako sú biskup Ján Vojtaššák, biskup Gojdič, ale aj proces sestry križiačky Cecílie Schelingovej, ktorá sa narodila 24. 12. 1916 v Krivej na Orave. Zomrela 31. 7. 1955 v Trnave na následky mučenia na Štátnej bezpečnosti v Bratislave, Pardubiciach a najmä v Prahe na Pankráci. Svedkovia vypovedali, že ju vyzliekli do naha, vytiahli ju za skobu na plafón a traja muži s obuškami ju mlátili hlava nehlava, kým neupadla do bezvedomia a potom znova. To všetko preto, že ako zdravotná sestra sprostredkovala útek kňazovi z nemocnice.

Koľko bolo významných dní v našom živote? Ako sme spolupracovali a odpovedali na milosti, ktoré nám sprostredkovali? Boh chce aj našu spoluprácu. Každý máme svoju spásu vo vlastných rukách.

Amen.