Tridsiata prvá nedeľa "cez rok"

Kristus i dnes sa dáva nájsť.

Návšteva pápeža Jána Pavla II. v septembri v Kazachstane prináša svoje plody. Mladá žena, ktorá pri tejto návšteve pôsobila ako prekladateľka, sa nechala pokrstiť v katolíckom chráme. Informovali o tom vo Vatikáne. 22-ročná Sveta Barbasová pracovala v Astane pre vatikánske noviny L'Osservatore Romano ako prekladateľka. V liste novinám teraz podala správu o tom, že na svätej omši s pápežom Jánom Pavlom II. pocítila prítomnosť Boha: „Pre mnohých ľudí bol tento okamžik zjavením, pretože po prvý raz pochopili, čo znamená Katolícka cirkev,“ píše Sveta.

Mýtnikovi Zachejovi Ježiš povedal: „Dnes prišla spása do tohto domu. Veď aj on je Abrahámovým synom. Lebo Syn človeka prišiel hľadať a zachrániť, čo sa stratilo“ (Lk 19,9-10).

Komu, kedy a prečo tieto slová Ježiš povedal, podáva dnešný úryvok evanjelia. Adresátom je Zachej, muž nízkej postavy, pochádzajúci z Jericha, jedného z najstarších miest na svete. Povolaním bol colníkom, presnejšie hlavným mýtnikom. Pre svoj úrad bol nenávidený, opovrhovaný, vylučovaný od zbožných Židov. Slovo «meches» pridávali k colníkom a vyjadrovalo opovrhnutie. Pretože spolupracovali s okupantami Rimanmi, od ktorých si kupovali úrad a vyberali často nespravodlivé poplatky od „zbožných“ Židov, pristupovali k nim ako k odpadlíkom, vydedencom. Zachej bol bohatý. A práve peniaze okolo neho zhromažďovali ľudí. Počul a vedel o Ježišovi z Nazareta. Snáď nedomyslel svoje správanie, keď „vyšiel na planý figovník“, aby uvidel okoloidúceho Ježiša. A práve tu sa začína nový život Zacheja. Ježiš sa pri figovníku zastavil a prekvapujúco oslovil Zacheja: „Dnes musím zostať v tvojom dome“ (Lk 19,5). Ježiš vie prečo. Zachej to ešte nevie. Prijme však Ježiša s radosťou, čo nechápu viacerí v jeho okolí. Zachej sa chytá do siete učenia Ježišovej lásky. Je to milosť, dar, čo dozrieva v jeho vnútri. Bohatstvo, peniaze a mamona, pre ktoré žil, pre ktoré obetoval dobré meno, pre čo prijímal potupu od Židov, zrazu stráca na priorite, význame. Ako museli Zachejove slová prekvapiť okolie, keď hovorí Ježišovi: „Pane, polovicu svojho majetku dám chudobným a ak som niekoho oklamal, vrátim štvornásobne“ (Lk 19,8). Zachej ešte nevie, že spustil lavínu do svojho mešca. Veď ako nový učeník Ježiša, opustí a daruje chudobným aj druhú polovicu majetku. Dokonca ani svoj život si nebude ceniť a zomrie za Ježiša. Z mýtnika sa stáva apoštol. Z opovrhovaného miláčik. Z človeka túžiaceho po bohatstve na tomto svete sa stáva človek, ktorý uznáva len bohatstvo, ktoré nemôže moľa zožrať, hrdza zničiť, zlodej ukradnúť. Zachej, ktorého Marek (2,14) volá aj Lévi, stáva sa apoštolom Matúšom, autorom evanjelia (r. 60 - 70), ohlasovateľom radostnej zvesti evanjelia v Etiópii, Ponte a Arábii, a o ktorom nevieme skutočne, akou mučeníckou smrťou zomrel za Krista. V ikonografii je znázorňovaný s mečom a mešcom peňazí či ako píše evanjelium a vedľa neho je anjel v podobe človeka. Zachej sám sa presvedčil o sile a pravdivosti slov Pána Ježiša: „Veď aj on je Abrahámovým synom. Lebo Syn človeka prišiel hľadať a zachrániť, čo sa stratilo“ (Lk 19,9-10).

A práve na tieto slová človek často vo svojej zložitosti a hriešnosti zabúda. Nevie a nechce hľadať Ježiša celým svojím životom. Často chce, a nechce v tom istom okamihu. Hľadá často len okrajovo, čiastočne, slabo, nedokonale. Často sa hanbí dať celý Kristovi. Svoj život meria a prirovnáva k hmotným veciam, len aby celkom nepatril Kristovi. Kladie si otázky: Čo by povedali ľudia? Čo by si o ňom mysleli? Ako to pochopia? Ako sa potom bude s nimi stretávať?
Kristus žiada našu konverziu. Čaká na náš súhlas, že prijmeme Krista celí, celkom, bez výhrad. Nestačí ísť za Ježišom zlatou strednou cestou. Nestačí konštatovať: veď nie som žiadny svätec, ale ani veľký hriešnik. Stačí byť len normálnym kresťanom?
V krste sme stretli Ježiša, dovolili mu vstúpiť do svojho života. Ako ho môžeme celkom oddeliť od seba? Áno, hriech ničí, rúca, zabíja. Áno, Kristus chce náš večný život vo svojom kráľovstve. Preto dnes v evanjeliu prichádza k nám bez výnimky. Zastavuje sa pri každom z nás, hoci sme nevyliezli na planý figovník, nastúpili sme na planú cestu vzťahov, postojov, názorov, priateľstva... Zachejova zvedavosť, to môže byť dobro v nás vykonané už dávno, v detstve, modlitby našich drahých a vyvolávajú podobnú situáciu, v akej sa ocitol mýtnik Zachej. Ježiš nám ponúka radosť mýtnika: pocítiť pravú lásku, snáď po rokoch, po dni. Ježiš ako Zachejovi i nám chce odňať bremeno pomýleného života a chce dať radosť z obrátenia.
Udalosť so Zachejom je žriedlo nádeje pre bohatých ľudí. Výzvou urobiť si poriadok v hodnotách, prioritách života. Urobiť, čo urobil Zachej: „Pane,... dám chudobným a ak som niekoho oklamal, vrátim...“ (Lk 19,8).
Nasledovať Zacheja pomáha nájsť opravdivé šťastie. Pretože pravé šťastie nepozostáva v tom, čo máme, ale v tom, čo sme, keď sme skutočne deti Božie. Keď necháme Božiu lásku mocne pôsobiť na seba. Vtedy, keď prijímame Ježiša a sme ochotní uskutočniť jeho vôľu. Nedbajme na ľudské ohľady. Staňme sa vzorom, príkladom, povzbudením pre iných.

Kto sa skutočne stretol s Ježišom, už sa nevráti do starých koľají života, ako píše 59-ročný Jiří v Katolíckych novinách (č. 42, zo dňa 21. 10. 2001, s. 22): „Keď som sa zoznámil so svojou manželkou, nebol som veriaci. O kresťanoch som si myslel, že sú trochu “ujetí“. Nikdy som o kresťanstve nepremýšľal. Kresťanské hodnoty som začal spoznávať až vďaka manželke. Vodila ma do spoločenstva, ale dlho mi to nič nehovorilo. Až keď som videl, že kresťania sa snažia Božie prikázania naozaj zachovávať, oslovilo ma to. Poctivosť a pravdivosť niektorých ľudí, ktorých mi Pán poslal do cesty, ma prinútila zmeniť pohľad na vieru. V živom spoločenstve mi Boh dal spoznať, že je stále živý a v našom živote koná veľké veci. Bol som uzdravený zo svojej závislosti od cigariet, keď som o to prosil. Dnes viem, že Boh je a zmenil môj život. Čoraz väčšmi chcem plniť jeho vôľu.“
Aj pri tomto vyznaní, keď prijímame Ježišove slová: „Veď aj on je Abrahámovým synom. Lebo Syn človeka prišiel hľadať a zachrániť, čo sa stratilo“ (Lk 19,9-10), môžeme pocítiť veľkosť výzvy aj k našej osobnej konverzii, návrate ku skutočnému životu s Kristom.

Vráťme sa ešte raz k návšteve Jána Pavla II. v Kazachstane. Pred začiatkom svätej omše duli nepríjemné ľadové sibírske vetry a bolo pod mrakom. Keď sa objavil Svätý otec, vetry sa zrazu utíšili a vyšlo slnko. Bolo počuť, ako si vládni predstavitelia Kazachstanu medzi sebou hovorili: „Toto je naozaj muž, ktorý prichádza od Boha.“ A má to platiť aj o každom z nás.

Amen.