Trinásta nedeľa "cez rok"

Čo plánujem na leto pre dušu?

Je potešiteľné, že viac a viac kresťanov počas prázdnin venuje čas svojej duši. Sami v tichu si niečo z duchovnej literatúry prečítajú, viac meditujú, modlia sa, vykonajú si púť, či zúčastnia sa duchovných cvičení.
Keď si chceme overiť, ako vážne berieme svoje kresťanstvo, treba si položiť otázky: Čo by mi v živote chýbalo? Čo by to pre mňa znamenalo, keby naraz nebolo Krista, Cirkvi? Ako vnímam svoje miesto v Cirkvi? Čo moje povolanie?

Ježiš dnes niekomu radí, niekomu pripomína, niekoho upozorňuje slovami: „Kto položí ruku na pluh a obzerá sa späť, nie je súci pre Božie kráľovstvo“ (Lk 9,62).

Týmto úryvkom evanjelista sv. Lukáš začína nový úsek činnosti Ježiša, čiže cestu k obete kríža. Do Jeruzalema nejde sám. Zo zástupu, ktorý Ježiša sprevádzal, sedemdesiati dvaja chodili pred Ježišom, na miesta, kde mal prísť. Konflikt v samarijskej dedine nie je nič mimoriadneho, vzťahy medzi Samaritánmi a Židmi boli napäté. Dôležité je, ako Ježiš rieši napätie. Predstavuje sa ako ten, ktorý prišiel hľadať to, čo zablúdilo. Karhá bratov Jakuba a Jána, ktorí chcú vec riešiť štýlom Eliáša: ohňom z neba. Ježiš im pripomenie jeho situáciu v Nazarete, keď medzi svojich prišiel, a nebol prijatý.
O novom úseku činnosti Ježiša hovoria tri nepatrné udalosti, ale s vážnym a dôležitým obsahom. Jedná sa o pokyny, ako Ježiša nasledovať. Sú radikálne a Ježiš vyžaduje v nich celého človeka. Kto chce ísť za ním, musí vylúčiť polovičatosť a každé cúvanie v duchu slov: „Kto položí ruku na pluh a obzerá sa späť, nie je súci pre Božie kráľovstvo“ (Lk 9,62). Ten, koho povolá, má mať odvahu ako Ježiš, ktorý vie, čo ho v Jeruzaleme čaká.
Prvému z troch, ktorých sa dotýka povolanie, Ježiš hovorí o svojom postavení. Je už tri roky preč z domu, prestal sa zaujímať o dom pozemský. Neobzerá sa späť. Preto vyzná: „Líšky majú svoje skrýše a nebeské vtáky svoje hniezda, ale Syn človeka nemá kde hlavu skloniť“ (Lk 9,58). Zostalo mu len jedno: splniť misiu, ktorú prijal od Otca.
Druhý kandidát povolania chce si najprv pochovať otca. Ježiš mu odpovie: „Nechaj, nech si mŕtvi pochovávajú mŕtvych. Ty choď a zvestuj Božie kráľovstvo“ (Lk 9,60). Muž neporozumel. Ježiš je na ceste do Jeruzalema, kde ho čaká smrť. Ježišove slová hovoria, že ten, kto je ním povolaný, musí plniť vôľu Božiu, a to aj vtedy, keď sa jedná o krásny akt lásky, ako je pochovávať mŕtvych.
Tretí túži ešte rozlúčiť sa s rodinou, skôr ako pôjde za Ježišom. Tu je Ježiš prísnejší ako Eliáš, ktorý Elizeovi (v prvom čítaní) odpovedal: „Dovoľ mi pobozkať svojho otca a matku, potom pôjdem za tebou.“ Eliáš mu odvetil: „Choď a vráť sa; lebo vieš, čo som ti urobil“ (1 Kr 19,20). Pre človeka, ktorý počul tak radikálne Ježišovo pozvanie, nejestvuje žiadny kompromis zmierenia medzi životom v rodine a službou Božiemu kráľovstvu. Rozhodnutie musí byť radikálne a okamžité.

Byť kresťanom znamená nasledovať Krista a plniť podmienky.
Prvá je trpezlivosť. Oheň z neba nepomôže Samaritánom, učí Ježiš Jakuba a Jána. Podobenstvom o pšenici a kúkoli Ježiš učí, že príde čas a zlí budú oddelení od dobrých.
Máme konvertitov, keď z hriešnikov sa stali priatelia Boží.

Kto by si bol pomyslel, že Malenkov, Stalinov priateľ a úzky spolupracovník v «čistkách» tridsiatych rokov, oľutoval svoje zločiny, obrátil sa a pravidelne chodieval do kostola? Chruščov ho vylúčil zo strany v roku 1961 a poslal do vyhnanstva do Ázie. Jeho konverzia bola taká presvedčivá, že ho veriaci zvolili za starejšieho. Keď zomrel začiatkom roku 1988, mal cirkevný pohreb.

Druhá podmienka je spoločný život s Kristom. Ježišov život bol poznačený celkovým odovzdaním sa Bohu. Zakazuje učeníkom brať si so sebou mešec, palicu, dvoje sandál, ale majú ísť v mene Božom.
Tretia podmienka je misionársky duch. Tomu sa musí podriadiť všetka činnosť. Misionár sa viac díva na prítomnosť a budúcnosť, ako na minulosť. Musí mať voľné ruky, srdce pre službu Božiu. Nesmie sa dať zdržiavať blížnymi ani inými záväzkami.
Nasledovať Krista je opravdivou podstatou kresťanstva. Nie iba rozumom prijímať Krista, ale aj skutkom. Iba ten dokáže nasledovať Krista, kto sa vie odpútať od všetkých záväzkov, ktoré ho zdržiavajú na ceste. Nik nesmie premárniť hodinu svojho povolania, a to ani vtedy nie, keď Ježiš osloví a povolá v nečakanej chvíli, udalosti, podobne ako Eliáš Elizea, keď oral a hodil na neho svoj plášť.

Akt povolania je stále aktuálny, ktorému má byť každý človek stále otvorený. Cesta za Ježišom je náročná a nie je bez krížov. Na ceste povolania nik nie je sám. Povolaný má kráčať v šľapajach Krista. Odmena neminie tých, čo veľkoryso a pohotovo odpovedia na Ježišovo oslovenie „poď za mnou“. Pre cieľ, nebo sa takáto odpoveď vyplatí. Negatívna vypočítavosť, odkladanie, vyhováranie, robiť sa hluchým, slepým a nemým na oslovenie nie je hodná pomenovania kresťan. Naopak. Vedieť sa Bohu ponúknuť, modliť sa za svoje povolanie, pracovať na sebe, aby som si vyprosil povolanie, to sa páči Bohu.

Stará legenda rozpráva o skupine odvážnych moreplavcov, ktorí sa vydali objavovať nové územia. Vodca vyhlásil pred výpravou, že ten muž, ktorý sa dotkne novej pevniny, stane sa jej vlastníkom. Jeden z dobrodruhov, zvlášť odvážny, si zaumienil, že to bude on, ktorý sa prvý dotkne tejto pevniny. Keď osádka uvidela pred sebou zem, námorníci naskákali do svojich lodičiek a veslovali zo všetkých síl. V jednom okamihu tento dobrodruh si všimol, že tesne pri pobreží ho predbieha iný námorník. Dlho nerozmýšľal, odložil veslo, chytil do ruky svoj meč, odťal si jednu ruku a zahodil ju na breh, aby sa tak prvý dotkol novej zeme a stal sa jej vlastníkom.

Vieme, že naša vlasť je v nebesiach. Tu na zemi sme len dočasu. Kto pochopí túto realitu, urobí všetko dovolené, pravdivé, spravodlivé a z lásky, aby si zaslúžil účasť v Božom kráľovstve. Povolanie ísť za Kristom si vyžaduje právom mnohé obete. Často je ťažšie ísť za Ježišom, ako si odťať ruku. Kristus ako Boh a Pán má právo žiadať aj veľké obete, zriecť sa príjemných a dovolených vecí pre Božie kráľovstvo, a tak si ho zaslúžiť.
Rozhodne je správne zriecť sa všetkého, čo prekáža prijať, osvojiť si a zrealizovať povolanie, do ktorého sme Kristom povolaní. Dať pozor, aby nebolo neskoro.

Perský kráľ Nourszirvan pozval si svojich mudrcov, od ktorých chcel počuť odpoveď na otázku: Čo je najvyšším stupňom ľudskej biedy? Odpovede boli rôzne. Padla aj odpoveď, že starý človek, chorý, chudobný... Vtedy si žiadal slovo Mihir, ktorý bol známy nielen múdrosťou, ale i čnostným životom a ten povedal: „Podľa mňa ten, kto je na konci života a nemôže si spomenúť na žiadny dobrý skutok.“

Život je krátky. Boh nás nie raz oslovil: nasleduj ma. Aké boli naše odpovede, skutky, slová? Správali sme sa ako tí traja z evanjelia?

Čas prázdnin a dovoleniek je časom milostí. Môžeme ich využiť, i nevyužiť. Boh nám stvoril svet, Boh nás vykúpil a Boh nás posväcuje a riadi. Sme však slobodní a rozumní ľudia. Šťastie pozemské i večné je v našich rukách. Boli sme Ježišom vykúpení bez nás, ale bez nás nemôžeme byť spasení. Využime čas pred nami tak, aby sme splnili vôľu Božiu.

Amen.