Trinásta nedeľa "cez rok"

Vážiť si svoje povolanie.

AI
Chcem Vás pozvať a spolu s vami sa zamyslieť nad hĺbkou a plnším významom tohto Božieho slova, ktoré sme počuli. Vec povolania nie je tak jednoduchá, ako sa na prvé počutie môže niekomu zdať. Ježiš dáva každému z nás dar, konkrétne povolanie. Povolanie niekto ku stavu kňazskému, iný aby bol učiteľ, ale je aj povolanie rodiča...

KE
Pán Ježiš hovorí. „Kto položí ruku na pluh a obzerá sa späť, nie je súci pre Božie kráľovstvo“ (Lk 9,62).

DI
Pre lepšie pochopenie si rozoberieme niekoľko výrazov, ktoré nám odkryjú hlbší význam Božieho Slova. Jedným z týchto výrazov, ktoré majú spoločné evanjelisti Matúš a Lukáš je výraz „Pôjdem za tebou“. V Matúšovom evanjeliu sa s tým stretneme (porov. Mt 8,18–22), že trojitá výzva a ponuka na zamyslenie nás nabáda, aby sme sa rozpamätali na trojitý výraz proroka Eliza a ochoty nasledovať Eliáša v období pred jeho nanebovzatím (porov. 2Kr 2,1-6). Tu sú jediné miesta v evanjeliu, kde niekto sám od seba ponúka to, že ho bude nasledovať. Na rozdiel od kandidátov, ktorí si kladú podmienky pred tým ako ho budú nasledovať, je táto ponuka otvorená: „Pôjdem za tebou všade, kam pôjdeš.“
Slovné spojenie: „Pane, dovoľ mi najprv odísť a pochovať si otca,“ nie je nejaká povrchná výhovorka, ale naplnenie povinnosti „ctiť otca i matku“, ako to dokladá Tobiáš (porov. 4, 3 – 4).

Ježišova reakcia bola: „Nechaj, nech si mŕtvi pochovávajú mŕtvych. Ty choď a zvestuj Božie kráľovstvo.“ Na prvé počutie sa nám to zdá z Ježišovej strany surové, alebo dokonca pohoršujúce. Kandidát na nasledovanie Ježiša nechcel urobiť nič zlé, ba dokonca chcel zachovať svoju povinnosť pochovať si otca. Význam pozvania závisí na chápaní konverzie ako „nového života“. Teda Ježiš pozýva človeka do nového života. Do života s Ním. Takže tí, ktorí nový život nezdieľajú sú v skutočnosti mŕtvi. S odkazom na Božie kráľovstvo ide o pozvanie byť účasti na Ježišovom diele.
Iný pozvaný z evanjelia povedal: „Pane pôjdem za tebou, ale najprv mi dovoľ rozlúčiť sa s rodinou.“ Doslovne môžeme čítať v inom preklade – „s tými v mojom dome“. K slovesu apotassomai «rozlúčiť sa» môžeme porovnať (porov. Sk 18, 18.21 a zvlášť v Lk 14,33), kde sa to týka skôr majetku než rodiny. Zmysel tohto výroku je rovnaký ako v Lukáša (14,26): „Ak niekto prichádza ku mne a nemá v nenávisti svojho otca, matku, ženu, deti, bratov, sestry, ba aj svoj život, nemôže byť mojím učeníkom.“ Pre upresnenie výraz „nenávidieť“ je semitizmus a znamená „odsunúť do úzadia“. Ježiš žiada, aby ten, čo ho chce nasledovať dal mu prednosť pred všetkými, aj pred vlastnými kamarátmi, pred blízkymi, súrodencami, ba dokonca aj pred svojimi rodičmi.

Obraz pluhu pripomína Elizea, ktorý bol povolaný pri orbe a žiadal, aby mohol „pobozkať otca a matku, potom pôjdem za tebou“ (1Kr 19,19-21). Eliáš mu to dovolil. Ježišova požiadavka je prísnejšia.
Čo znamená: „Pevne sa rozhodol“ – doslova: „Zatvrdil si tvár“ (porov. Iz 50,7)? Samaritáni sa nábožensky už dávno od čias babylonského zajatia odtrhli od náboženskej jednoty so Židmi a pokladali svoj posvätný vrch Garizim za miesto, kde treba Boha uctievať (Jn 4,20). Preto sa správali nepriateľsky aj voči židovským pútnikom, ktorí šli cez ich územie z Galiley do Jeruzalema. Preto neprijali Ježiša, lebo mal namierené do Jeruzalema.

PAR
Čo myslíte, akoby sa dnešný človek tohto sveta zachoval, keby prišiel Pán Ježiš medzi nás a povedal by: „Poď za mnou?“ Dajme si na túto otázku každý odpoveď. Ako by som, čo by som urobil? Čo by som mu povedal? Hoci sa pred nás nepostaví fyzicky, ale vo sviatosti oltárnej, je tu vždy prítomný a pozýva ťa, každého jedného z nás, ktorí tu sedíme. Vás milí rodičia, Kristus pozýva k nasledovaniu, Vás starí rodičia, milá mládež, deti, všetci sme pozvaní ísť za Ježišom. To je vec cti, prijať pozvanie od Ježiša.
Naša dnešná rýchla doba akosi ani nedáva čas odpovedať Ježišovi na jeho volanie. Človek sa ani nechce nad tým povolaním ani zamýšľať. Koľkokrát sa stáva, že my to jeho povolanie ani nepočujeme. Nepočujeme ho z rôznych príčin. Od prílišnej zaneprázdnenosti nepodstatnými vecami až po kadejaké výhovorky. Nebojme sa odpovedať Kristovi na jeho výzvu: „Poď za mnou.“. Možno sa pýtame – to mňa Pane povolávaš k svojmu nasledovaniu.
Viete aké bolo naše prvé povolanie? K čomu nás Boh povolal? V prvom rade nás povolal k životu. Som tu a nemusel som byť. Neboli sme a predsa sme tu. Boh nás z ničoho povolal k existencii. Boh nás povolal, lebo chcel, aby sme tu boli, lebo má s nami svoj zámer.

MY
Pre lepšie priblíženie nám môže pomôcť príbeh od českého stáleho diakona Maxa Kašparu.

Kresťan je človek na ceste. Cieľom všetkých ciest je Boh, ktorý k sebe povoláva človeka prostredníctvom manželstva, kňazstva, rehole alebo slobodného života. Odpovedať na takéto volanie znamená vydať sa na cestu k nemu. Vžime sa do úlohy povrazolezca, ktorý sa rozhodol vydať na cestu po lane z vrcholu jednej hory na druhú.
Hora, z ktorej budeš vychádzať je tvoja prítomnosť a ten končiar, na ktorého vrchol sa chceš dostať, je budúcnosť, ku ktorej ťa povoláva Boh. Pred každou cestou, či už je dlhá alebo krátka, je nutná príprava a dodržiavanie pravidiel. Na túto cestu, na ktorú sa vydávaš ako povrazolezec, potrebuješ sedem takýchto pravidiel. Ak ich dodržíš, dôjdeš do cieľa.

Prvé pravidlo: Lano na svojej strane poriadne uviaž!

Druhé Pravidlo: Silné lano, po ktorom sa vydáš na cestu musí byť nielen napnuté, aby malo svoju stabilitu, ale tiež musí byť riadne uviazané na oboch stranách. Pokiaľ ide o „istenie“ na strane Božej hory, tam si môžeš byť istý. Boh ťa má rád a nikdy na teba nechystá nijakú pascu, preto uväzuje koniec lana pevne a bezpečne. Záleží teda len na tebe samom, ako pripevníš koniec povrazu na svojej hore.
Zlé uviazanie, to nie je tvoje zmätené rozhodnutie, povrchné skúmanie východiska na tvojej hore, ale tiež nedôvera a strach. Ak nás Boh povolal, dáva nám na cestu i silu. Ak je však z tvojej strany lano uviazané povrchne, nemôžeš obviňovať Pána, keď sa ti cestou lano uvoľní a ... To sa stáva často a potom Boha obviňujeme z toho, čo si zavinil sám človek. Počujem náreky na adresu Boha najmä od tých, čo nedodržiavali Desatoro a potom vyčítajú Bohu, že im ubližuje, ale spomenú si naňho iba pri tých výčitkách. Mladá slečna sa po známosti trvajúcej pár týždňov „musí“ vydávať a keď potom, už ako mladá pani zistí, koho si „musela“ brať, narieka, čo jej to Boh poslal za nešťastie. Manželstvo sa jej nevydarilo a to aj napriek tomu, že svadbu mala v kostole. To mladé dievča sa rozhodlo, že sa vydá. Ale už na samom začiatku zle uviazalo lano, po ktorom sa malo vydať. Domnienka, že svadobný obrad v kostole bude zárukou požehnaného manželstva, je omyl. Bohužiaľ, silne zakorenený. V kostole vhodíš jeden cirkevný obradík a z neba vypadne celá kopa požehnaní. Nie je dobré mýliť si Boha s predajným automatom.

Tretie pravidlo: Odhoď na vrchole svojej hory všetko, čo by ťa cestou ťažilo!
V živote je to tak, akoby si sa narodil s nošou na chrbte. Od narodenia sa ti do nej ukladajú väčšie či menšie kamene dvojakého druhu. Prvú polovicu všetkých kameňov ti tam nahádzali a stále hádžu tí, čo sa voči tebe previnili svojimi zlými skutkami. To je ich hriech voči tebe. Takéto kamene môžeš zo svojej noše vysypať, ak im odpustíš. Druhú polovicu kameňov si tam nahádzal sám svojimi vlastnými hriechmi. A tie vysypeš vtedy, keď odpustia tebe. Tu platia slová Otčenáša: „Odpusť nám naše viny, ako i my odpúšťame svojim vinníkom.“ Chcieť odpustenie a neodpustiť tým druhým, to jednoducho nejde. Nie je dobré vláčiť životom balast a haraburdie minulosti... zbav sa ich skôr, než urobíš po lane prvý krok.
Štvrté pravidlo: rozpaž ruky, aby si mohol dobre udržiavať rovnováhu!
Niektorí povrazolezci si so sebou berú na cestu dlhú tyč, ktorá im pomáha udržiavať stabilitu. Pre kresťana je na ceste k cieľu taká materiálna rekvizita zbytočná. Boh ti dal ruky. Len ich použi. Rozpaž, dlane otoč dole a vydaj sa na cestu. Taký postoj ukazuje nielen tvoju otvorenosť, ústretovosť, ale tiež dôveru k tomu, ku komu ideš. Ako by si týmto postojom prednášal modlitbu živej viery: „Pane, moja rovnováha je v tvojich rukách, pretože moje ruky sú prázdne. Nevzal som si nič, čo by malo nahradiť moju dôveru v Teba. Moja dôvera nie je vložená do ničoho, čo môžem držať vo svojich dlaniach, ale vkladám svoje prázdne a otvorené dlane len do dlaní tvojich.“

Piate pravidlo: Rob len malé kroky!
Aj keď cieľ, ku ktorému si sa vydal je lákavý, neusiluj na ceste o duchovné rekordy. Postupuj krok za krokom. Snaha o rýchle dosiahnutie cieľa je nebezpečná. Žiadna duchovná cesta nie je instantná, rýchlo hotová. I keby si mal klásť pri chôdzi len pätu jednej nohy pred špičku druhej, buď spokojný, pretože stále napreduješ. Tu platí odporúčanie – začni a vytrvať!

Šieste pravidlo: Oči upieraj na cieľ!
Spomeň si na príbeh svätého Petra, ako je zaznamenaný v Evanjeliu podľa Matúša (14,28-31). Ježiš kráča po mori. Peter si želá tiež ísť po vode za Ježišom. On zavolá na Petra. „Poď!“ Peter vystúpi z loďky, vstúpi na vodu a kráča. Keď však zbadal, aký je vietor, zmocnil sa ho strach. Začal sa topiť a vykríkol: „Pane, zachráň ma!“ Vidíme, že Peter sa nezačal topiť hneď ako vstúpil na vodu, ale po vode nejakú chvíľku aj kráčal. Topiť sa začal, keď videl, že je vietor. Pokiaľ uprene hľadel len na Ježiša a videl len jeho, išiel bezpečne. Keď však namiesto svojho Majstra začal sledovať vietor a otáčal hlavu doprava i doľava, aby zistil odkiaľ fúka, vtedy sa začal topiť. Keď spustíš oči zo svojho cieľa a začneš sa zaujímať o druhoradé veci, keď ťa bude viac lákať zvedavosť „odkiaľ vietor fúka“, než túžba po Božej hore, môžeš dopadnúť ako Peter. Musíš počítať tiež s tým, že tvoja úprimná a poctivá cesta za Kristom vyvolá u Božieho nepriateľa takú reakciu, že vtedy, keď budeš uprostred lana, nerozpúta sa len vietor, ale bude sa okolo teba točiť dokonca víchrica i uragán. Nastane kríza. Kresťan sa nesmie domnievať, že jeho sa krízy netýkajú. Naopak. Kríza viery a kríza zmyslu cesty tu nie sú preto, aby nás trápili, ale preto, aby sme z nich vyšli ako víťazi. Aby sme netrpeli krízou pre krízu, ale aby sme z nej dokázali „vytĺcť“ duchovný kapitál potrebný pre budúcnosť. V takejto „petrovskej“ chvíli je treba – a je to priam nutnosť uprieť oči na cieľ.

Posledné siedme pravidlo – neobzeraj sa späť!
Lukáš evanjelista (9,62) nás dnes nabáda cez slová Pána Ježiša: „Kto položil ruku na pluh, aby sa neobzeral späť.“ Obzretie späť na duchovnej ceste býva spojené nielen so zastavením, ale tiež so závratom. Veľkosť viery je totiž v tom, čo máš pred sebou. Nech ťa nezaujíma vzdialenosť za tebou.

ADE
Ježiš pozýva človeka, aby ho nasledoval dobrovoľne a slobodne tam, kde je, ale robme to naplno. V manželstve, v slobodnom živote, v zasvätenom živote, rehoľnom živote. Pán Ježiš povoláva celého človeka k nasledovaniu. To znamená, že nielen celé jeho telo, ale aj rozum a srdce. Nechce človeka, ktorý pôjde za ním, no má nejaké ale… Pôjdem za tebou, ale dovoľ mi to a to. Pôjdem za tebou, ale ešte musím niečo vybaviť. Nebojme sa odpovedať Bohu na povolanie, aj keď nás bude čakať aj kríž. No Boh nám dá potrebnú silu vytrvať. Preto rozhodnime sa pre tú správnu cestu. Zanechajme cestu tmy a nastúpme na cestu svetla. Je to na každom jednom z nás.

Amen.