Nedeľa utrpenia Pána - Kvetná nedeľa

Dráma, bez ktorej by nebolo nášho vykúpenia.

Vypočuli sme si pašie. Nikomu z nás sa nechce usmievať, a predsa keď chceme udalosti okolo smrti Ježiša Krista pochopiť, vypočujme si túto udalosť.

Vo vlaku cestovala babička ako z rozprávky. Bola oblečená v kroji a jej správanie bolo tak ľudsky teplé a dobré ako jej makovník, ktorým ponúkla spolucestujúcich i sprievodcu, ktorý práve prišiel. Keď spolucestujúci podávali sprievodcovi svoje cestovné lístky, začala hľadať ten svoj lístok aj babička. Sprievodca jej povedal: „Babička, nehľadajte ho, ja viem, že ho určite niekde máte.“ Babička sa len usmiala a odvetila: „Ale chlapče! To je síce od vás veľmi pekné, ale ja ten lístok musím nájsť. Mám na ňom napísané, kam vlastne cestujem.“ Po tých slovách sa znovu zahĺbila do hľadania.

Priznajme si, poznáme udalosti okolo nášho vykúpenia? Ale pýtajme sa sami seba, ako ich vo svojom živote prežívame.

Pripomeňme si, ako sv. Pavol píše o udalostiach umučenia a smrti: „Kristus sa stal pre nás poslušným na smrť, až na smrť na kríži. Preto ho Boh nad všetko povýšil a dal mu meno, ktoré je nad každé iné meno“ (Flp 2,8-9: verš pred evanjeliom).

Opis vstupu Ježiša do Jeruzalema uvádzajú všetci štyria evanjelisti. Evanjelista Marek udalosť opisuje najtriezvejšie. Evanjelisti Matúš a Ján, ktorí boli účastní udalosti, poukazujú na slová proroka Zachariáša: „Plesaj hlasno, dcéra Siona, jasaj dcéra Jeruzalema, hľa, tvoj kráľ ti prichádza, spravodlivý je a prináša spásu, ponížený je a nesie sa na oslovi, na osliatku, mláďati oslice“ (Zach 9,9). Vstup sa udial skromnejšie, ako si ho dnes mnohí predstavujú. Nemal až takú odozvu medzi obyvateľmi Jeruzalema. Význam udalosti vstupu Ježiša do Jeruzalema si učeníci uvedomili až po zmŕtvychvstaní. Pašie sú pravdepodobne najstaršou časťou evanjelia. Prví kresťania túžili túto udalosť vykúpenia smrťou Pána Ježiša nielen viac poznať, ale si ju často aj pripomínať. Chceli by sme viac podrobností o udalostiach nielen okolo vstupu Ježiša do Jeruzalema, udalostiach Poslednej večere, ktorú Ježiš slávil o deň skôr s apoštolmi ako iní Židia, či o zajatí Ježiša, ale i o udalostiach vypočúvania a vyšetrovania pred veľkými osobnosťami mesta, tak zo strany Židov či Rimanov, radi by sme vedeli viac o nesení kríža a samotnom ukrižovaní. Sv. Pavol nám však pripomína: „Ak s ním trpíme, s ním budeme aj oslávení“ (Rim 8,17).
Na Kvetnú nedeľu, keď je čítaná celá časť o týchto udalostiach z evanjelia niektorého evanjelistu, nie je možné rozoberať celú časť. Stačí, keď si pripomenieme udalosti a každý sám ich primerane prežime. „Ježiš Kristus je sám kľúčom k tomu, aby sme porozumeli každý sám sebe“ (Svätý otec Ján Pavol II.).
Vstupujeme do Veľkého týždňa. Triumfálny vstup Ježiša ukončuje jeho pomerne krátku, iba tri roky trvajúcu intenzívnu činnosť. Ježiš využil čas, aby splnil vôľu svojho Otca, pripomenul ľuďom ich zmysel a cieľ života. Ježiš nezrušil Zákon a prorokov, ale ich naplnil. O svojom božstve dal dôkazy svojím životom, slovom i skutkami, že je predpovedaný a očakávaný Mesiáš. Napokon sám sa rozhodol dať sa do rúk ľudí, aby sa splnilo všetko, čo o ňom hovorili už stáročia proroci, že z vlastnej vôle, nie z donútenia, prijal utrpenie a smrť, aby dal zadosť Otcovi za hriechy všetkých ľudí. Tým sa Ježišovo poslanie nekončí. Keby Kristus nebol vstal z mŕtvych, márne by bolo naše kázanie a zbytočná by bola naša viera. Ježiš vstal z mŕtvych, na päťdesiaty deň vstúpil do neba, odkiaľ poslal Ducha Svätého.
Udalosti okolo nášho vykúpenia sú poznačené volaním «Hosanna» i «Ukrižuj ho»! K trpiacemu Kristovi sa ľudia stavali rôzne. Ježiš nás vykúpil bez nás, ale bez nás nás nemôže spasiť. Naša spása je v našich rukách.
Judáš zradil za tridsať strieborných. Máme ospravedlňovať jeho správanie, že to nemyslel zle, keď chcel, aby sa Ježiš stretol s vodcami národa. A čo slová “syn zatratenia“? Judáš sa obesil.
Peter, ktorý prvý vyznal v Duchu Svätom, že Ježiš je “Kristus, Syn živého Boha“, a predsa na nádvorí zo strachu pred slúžkou zaprie Ježiša. Peter však plače za hradbami Jeruzalema a Ježiš mu zradu priamo nepripomenie.
Ján z apoštolov je jediný pod krížom spolu s Ježišovou matkou Máriou. Slová: “Hľa, tvoj syn! Hľa, tvoja matka“, sú oslovujúce.
Každý z apoštolov má svoje nenahraditeľné miesto. Jakub zomrie z apoštolov prvý za Krista, je bratom Jána, sú to synovia hromu. Rovnako Tomáš, ktorý dostal prezývku “neveriaci“.
Ľudia zo zástupu, Veronika, Šimon z Cyrény, Nikodém a Jozef Arimatejský so ženami, čo plakali nad Ježišom, nám tiež niečo pripomínajú.
Veľrada, veľkňazi Annáš a Kajfáš i rímsky miestodržiteľ Poncius Pilát sa oprávnene spomínajú v dejinách vykúpenia.
Ženy Márie i Mária Magdaléna, dvaja učeníci z Emauz. Ako aj Lazár a jeho sestry Mária a Marta. Títo všetci nemlčia, keď počúvame znova a znova pašie.

Udalosti Veľkého týždňa nie sú len spomienky. To by bolo hrozne málo. Kristus každého vyzýva, aby vzal svoj kríž a šiel za ním. Keď sme položili ruky na pluh, aby sme sa neobzerali. Nesmieme byť nerozumným človekom, ktorý keď mu pole prinieslo bohatú úrodu, chcel odpočívať. Nechceme odísť ako bohatý mládenec či reptajúci zástup z Kafarnauma, keď im Ježiš po zázračnom nasýtení na púšti piatimi chlebmi a dvoma rybami ponúka svoje telo za pokrm. Chceme odísť z tohto sveta ospravedlnení ako mýtnik z chrámu. Chceme zaujať miesto v Božom kráľovstve ako Lazár v lone Abraháma.
Stará legenda rozpráva, ako človek stretol cestou anjela. Ten niesol v jednej ruke horiacu fakľu a v druhej vedro s vodou. Keď sa ho človek pýtal, čo to znamená, anjel mu povedal: „Pomocou horiacej fakle idem podpáliť nebeské paláce a za pomoci vody idem uhasiť pekelný oheň. Až vtedy bude možné vidieť, kto skutočne miluje Boha.

Vysvetlenie legendy si máme uvedomiť vo svojom živote. Mnoho ľudí sa stotožňuje s Bohom a jeho príkazmi, ale mnohí len zo strachu pred peklom, alebo len z vypočítavosti pred vstupom do Božieho kráľovstva. Dôvodov, prečo máme Boha poznávať, milovať, slúžiť mu, zachovávať jeho prikázania, je omnoho viac. Máme s presvedčením zachovávať všetko, čo Ježiš učil, veriť tomu, čo robil, robiť všetko to, čo od nás právom žiada. Desatoro a evanjeliá sú stále aktuálne a časové pre našu spásu.
Aj dnes je Cirkev, ktorú založil Ježiš, neraz pre svet hlúposťou. Preto ňou pohŕdajú, ubližujú, pristupujú k nej s vypočítavosťou. Božie kráľovstvo, ktoré Ježiš ohlasoval, je pre chudobných, pokorných, tichých, čistých... pre tých, čo si svoj život necenia viac a sú ochotní ho položiť za Krista, hoci i nekrvavým spôsobom.

Udalosti Veľkého týždňa sa bytostne dotýkajú každého z nás. Boh dáva človeku nádej na večné šťastie. Je správne, že pracujeme na svojej spáse.

Psychiater Viktor Frankl napísal dielko «Tanec okolo zlatého prasaťa». Autor poukazuje na nárast psychicky chorých ľudí. Hoci majú všetko, nenachádzajú zmysel života a istoty prežiť. Aby zaplnili miesto v srdci, živote, z ktorého odložili, vyhnali Krista, dávajú miesto diablovi a tancujú okolo zlatého prasaťa, čiže vidia zmysel svojho života len v peniazoch, sláve, moci, kariére, svojom tele, sexe, drogách, alkohole, neviazanosti. Skutočne takýto život nemôže byť šťastím pre nikoho. Nezmyselný život, prázdno vo vnútri, duši, srdci, nemôže sa skončiť ináč, ako psychickou chorobou, samovraždou, násilným a nezmyselným ukončením života na zemi.

Vieme, že kto miluje Boha, miluje i svoj život, hoci život kríža. Ježiš povzbudzuje, že každé bremeno života nesené s ním je príjemné a ľahké.

Je čas, aby sme si vo Veľkom týždni uvedomili, kam smeruje náš život. V evanjeliu jasne nachádzame svoju cestu, jej zmysel i cieľ. Nemusíme sa báť, že niekomu sme na posmech, že niekto sa díva na vieru a Boha ako na niečo, čo bolo kedysi dávno. V radosti i v starostiach veríme a vyznávame, že Kristus je naša cesta, pravda i život.

Amen.