Nedeľa utrpenia Pána - Kvetná nedeľa

Ježiš je ochotný trpieť, aby nás oslobodil od hriechov.

AI
Predstavte si, že vyhlásili všeobecnú amnestiu. Oznámili omilostenie jednému z väzňov, ktorý bol už 25 rokov pozbavený slobody. Mohli by sme si myslieť, že bude mať radosť zo slobody. Zatiaľ sa však úbožiak v rozpakoch pýtal, či by s jeho osobou nemohli urobiť výnimku, lebo on si už privykol na svoju celu a že by sa cítil cudzo vonku vo svete.

Toto je odraz ľudí, čo si utvorili svoj svet hriechu, z ktorého už nemajú odvahu sa dostať von. Nuž, či ten väzeň nebol na poľutovanie a zaplakanie? A tak isto sú hodní úprimného poľutovania tí, čo si obľúbili hriech a nechcú, nemajú odvahu z neho vstať. Lebo zhrešiť a poblúdiť je ľudská vec, ale zotrvať v hriechu je vec diabolská.

KE
Kajúci lotor, ukrižovaný vedľa Ježiša, prosí: „Ježišu, spomeň si na mňa, keď prídeš do svojho kráľovstva“ (Lk 23,42).

DI
Na kvetnú nedeľu ožíva dráma vykúpenia. Pašie, ako ľudovo nazývame text evanjelistov, ktorý podáva opis posledných udalostí okolo utrpenia a smrti Krista, je stále aktuálny. Svedčia o tom aj udalosti, názory, postoje mnohých aj vo filme Mela Gibsona „Umučenie Krista“. Film nastolil otázky, ktoré nemožno nechať bez odpovede. Jadrom sporu okolo filmu je otázka, komu pripísať zodpovednosť za Ježišovu smrť. Skutoční kresťania i Židia sa zhodujú s názorom, ktorý dávno pred Kristom povedal prorok Ezechiel, že „ten zomrie, kto zhreší. Syn neponesie vinu otca a otec neponesie vinu syna“ (Ez 18,20). Učenie Cirkvi pozná len jediný hriech, ktorý sa prenáša z otca na syna, a to je dedičný hriech. V Pašiach sme počuli slová, ktoré volal zástup Židov na Pilátovom nádvorí: „Ukrižuj! Ukrižuj ho!“ (Lk 23,21). Pašie, ale aj Gibsonov film, je potrebné chápať vo svetle základných princípov cirkevnej tradície. Ak aj volala tieto slová určitá skupina ľudí, Židov, to, či mala rozhodujúci podiel na odsúdení Ježiša, je zo strany historickej pravdy neopodstatnené. Nikde vo Svätom písme nemáme zaznačené, že Ježiš nezomrel len za hriechy Židov, ale za hriechy všetkých ľudí.
Na Kvetnú nedeľou si pripomíname Pánov slávnostný vstup do Jeruzalema. Zástupy vítali a pozdravovali Ježiša ako svojho kráľa. Pre mnohých znamenal tento deň splnenie očakávania, že Ježiš konečne prevezme moc a splní ich politické plány. Videli v ňom svojho záchrancu a spasiteľa, no mali vlastnú predstavu o tom, pred čím a ako majú byť zachránení. Keď sa však ukázalo, že Ježiš neprišiel preto, aby potvrdil ich nenávisť voči Rimanom tým, že sa postaví na ich stranu, boli sklamaní.

PAR
Je to aj náš problém? Mnohí úprimne prichádzajú ku sviatosti zmierenia. Sú však sklamaní sami sebou, keď nevytrvajú v predsavzatiach, keď oveľa skôr ako chceli, sa vracajú do predchádzajúceho spôsobu života. Iní učenie Krista odmietajú. Chcú takého, ktorý vyhovie ich predstavám! A radostné „hossana“ sa rýchlo zmení na zlostné „ukrižuj ho“. Každý človek potrebuje, aby mu v jeho životných zápasoch, stratách a krízach svietilo svetlo nádeje. Potrebujeme mať niekoho, kto nám v tom pomôže, kto nás oslobodí a zachráni. Po rôznych skúsenostiach prichádzame k tomu, čo vyjadrujú slová jednej piesne z Taizé: „V Bohu je moja spása i sláva moja, len Boh je moja sila. Len v Bohu nájde pokoj duša moja, v ňom je nádej moja.“ Spoznávame, že nič a nikto, okrem Boha, nám toto nehasnúce svetlo nádeje nedokáže poskytnúť v plnej miere. Aký je však ten náš Boh? Je to skutočný Boh - taký, aký sa nám zjavuje vo Svätom písme a v živote svojho Syna Ježiša Krista? Alebo je to Boh našich predstáv, na ktorého len premietame naše krátkozraké túžby? Pozor na spomínanú výrobu vlastnej viery! Pozor na možnosť vytvorenia si falošných predstáv o Bohu! Ak chceme, aby bol Boh skutočne našou spásou, slávou a silou, aby sme v ňom našli svoj pokoj a v neho mohli skladať svoju nádej, potrebujeme odložiť všetky obmedzenia a deformácie jeho obrazu v nás a nahrádzať ich pravým obrazom živého Boha.

MY
Keď sa dostaví v živote neúspech, človek musí čeliť pokušeniu, ktoré mu nahovára, že niet už inej možnosti, ako dovŕšiť úsilie v tej oblasti, v ktorej sa dostavil neúspech. Domnievam sa, že toto pokušenie má na svedomí neplodný život mnohých, ktorí mu podľahli.

Takéto pokušenie sa zmocnilo aj jedného mechanika, ktorý sa v práci márne snažil nájsť riešenie jedného technického problému. Keď sa vracal po ďalšom neúspešnom pracovnom dni domov, a hoci mu do splnenia úlohy ostával ešte jeden celý deň, bol rozhodnutý, že ráno povie šéfovi, že sa to jednoducho nedá. Doma našiel syna, ktorý pozeral hokej. Pridal sa k nemu a spýtal sa: „Aký je stav?“ „Prehrávame tri nula,“ odpovedal syn s úsmevom. „No na to, že prehrávame si až príliš optimistický,“ poznamenal. „Prečo by som nemal byť? Veď ešte máme desať minút!“ odpovedal syn. Tento mechanik sa zamyslel nad optimizmom syna a porovnal ho so svojou rezignáciou. Na druhý deň išiel do práce s myšlienkou: „Nemám len desať minút. Ja mám na to celý deň!“ V ten deň našiel riešenie zadanej úlohy.

Neúspech nás síce môže obrať o náladu, ale zvyčajne nám stále ešte ostáva nejakých tých "desať minút". Nebolo by múdre vopred sa vzdávať... .
Napriek ťažkostiam my, kresťania, zamýšľajme sa nad poradím hodnôt vo svojom živote, vyberajme si z možností a situácií tú, čo nám viac pomáha zvíťaziť nad sebou a upevniť sa v priateľstve s Kristom. Je správne, že neprestupujeme na mieste, že si nedáme červíkom neistoty a zlých osobných i spoločenských skúsenosti kradnúť čas, silu. Že sa nedáme v duchovnom živote sparalyzovať. Uvedomujme si, ak je Boh na pravom mieste v našom živote, tak je všetko ostatné v poriadku.

Predstavte si, že si vypočujete takýto dialóg medzi mužom v stredných rokoch a priateľom, ktorému hovorí: „Bol som v nemocnici tri mesiace. Mám rakovinu.“ „Tak to je zlé,“ hovorí priateľ. „Nie je to až také strašné,“ pokračuje chorý. „Oveľa horšie je, že som si až teraz uvedomil, ako som život premárnil. Ubližoval som mnohým, vedome i nevedome, rodine i okoliu. Rozčuľoval som sa, bol som netaktný, i krčme som venoval príliš veľa času... . Keby som tak mohol vrátiť späť aspoň pár rokov. Bože, žil by som inak. Žiaľ, nie je to možné.“

Pred nami je Veľký týždeň. Je čas. Máme čas. Ježiš ponúka príležitosť, zmeňme svoj život hriechu. Uvedomujme si, že repríza nebude, ale môžeme začať nový život.

ADE
Pri sviatosti zmierenia sme dostali amnestiu. Sme priatelia Krista. Nebojme sa vstúpiť do nového života. Nie sme sami. Prijmeme predsa Krista do sŕdc pod spôsobom chleba a uveríme, že je to živý a pravý Boh. Bol by to nevďak, keby sme za Kristom neurobili krok vpred. Ježiš vstúpil do Jeruzalema aj pre nás. Nebojme sa povedať mu svoje „áno, „vitaj“... .

Amen.