Druhá veľkonočná nedeľa

Memento Kristovho zmŕtvychvstania je, aby sme prijali, žili a odovzdávali pokoj.

Končí sa oktáva sviatku zmŕtvychvstania Pána. Je pravdou, že si budeme zmŕtvychvstanie Pána pripomínať nielen do nanebovstúpenia, ale po celý rok každú nedeľu. Mnohí kresťania, a zaiste aj vy, sa zamýšľajú nad tým, ako sme prežili tieto sviatky, čím sme sa obohatili. Zmŕtvychvstanie Krista len vtedy prinesie svoje ovocie do našich duší a života, keď prijmeme prvé slová, ktorými oslovil apoštolov.

Povedal im: „Pokoj vám! Ako mňa poslal Otec, aj ja posielam vás.“ Keď to povedal, dýchol na nich a hovoril im: „Prijmite Ducha Svätého. Komu odpustíte hriechy, budú mu odpustené, komu ich zadržíte, budú zadržané“ (Jn 20,21-23).

V týždni po zmŕtvychvstaní sa Ježiš stretol s viacerými ľuďmi, cez ktorých nám zanechal dôležité pravdy pre našu spásu. Ženy od prázdneho hrobu oznamujú prvé zmŕtvychvstanie učeníkom. Kristus nevstal z mŕtvych len pre vyvolených. Ako zomrel za všetkých hriešnikov, tak všetci – čo uveria v jeho vzkriesenie – majú nádej, že aj oni budú vzkriesení k večnému životu. Apoštoli Peter a Ján po obdržaní oznamu, že hrob je prázdny, ponáhľajú sa k hrobu. Ján o sebe napísal: „Vošiel aj druhý učeník, ten, čo prišiel k hrobu prvý, a videl i uveril. Ešte totiž nechápali Písmo, že má vstať z mŕtvych“ (Jn 20,9). Tu je naznačené, že Kristus vyžaduje od nás osobnú iniciatívu. Viera je dar, ktorý si máme zaslúžiť. Ďalej Ježiš sa zjavuje odpoludnia učeníkom na ceste do Emauz. Keď ho spoznali, vyznávajú: „Či nám nehorelo srdce, keď sa s nami cestou rozprával a vysvetľoval nám Písma“ (Lk 24,32)? Ježiš naznačuje význam a potrebu otvoriť si srdcia pre Božie slovo. Výzva je adresovaná pre všetkých ľudí. Ježiš si od nich praje, aby túžili po ňom a on ich túžbu odmení; sľubuje, že ho nielen spoznajú, zažijú, ale zmení ich život. Nesmieme opomenúť, že učeníci, ktorí šli do Emauz, Ježiša spoznali pri lámaní chleba. Prijímanie Kristovho tela a krvi je chvíľa milosti. Vtedy sa zjednocujeme s Kristom, dostávame milosť väčšej lásky a poznania svojho Boha; Boha vo svojich blížnych a v sebe samých. V ten istý deň, nedeľu, sa Ježiš zjavuje apoštolom, „... keď boli učeníci zo strachu pred Židmi zhromaždení za zatvorenými dverami“ (Jn 20,19). Strach zohráva vo viere vážnu úlohu. Ježiš tým, že si stal doprostred ustráchaných apoštolov, hovorí, že sám sa postará o tých, čo mu uveria a ich strach zmení na radosť. Z dejín Cirkvi vieme o strachu pápežov, biskupov i kňazov, ale aj veriacich, no keď prišla povinnosť vyznať vieru v Krista, nezradili. Spomeňme veľký zástup mučeníkov a vyznávačov z každého stavu, veku, postavenia. O osem dní neskoršie sa znova zjavuje učeníkom, medzi ktorými je prítomný aj Tomáš. Tomáš nebol prítomný pri prvom stretnutí, a preto v bolesti, žiali, sklamaní nad udalosťami, ktoré sa udiali okolo Majstra, sa vyjadril pred učeníkmi, že videli Pána: “Ak neuvidím na jeho rukách stopy po klincoch a nevložím svoj prst do rán po klincoch a nevložím svoju ruku do jeho boku, neuverím“ (Jn 20,25). Pri tomto stretnutí už neopakuje svoju podmienku a na výzvu Krista, ktorý opakuje jeho slová, odpovie: „Pán môj a Boh môj“ (Jn 20,28). Kristova láska učí, vysvetľuje, odpúšťa, dvíha, dáva nádej... Udalosti prvého týždňa po zmŕtvychvstaní o tom hovoria. Ježiš toto podmieňuje slovami o pokoji. Už pri jeho narodení anjeli oslovili ľudí dobrej vôle. Ježiš zomrel za naše hriechy, ktoré sú nepokojom v duši. Pri svojom stretnutí apoštoli dostávajú prísľub Ducha Svätého, ktorý po Ježišovom nanebovstúpení bude im pripomínať všetko, čo počuli a prijali od Ježiša. Prijmú Ducha Svätého na odpustenie hriechov, aby službou Cirkvi udeľovali odpustenie a pokoj. Apoštoli dostávajú moc odpúšťať a moc zadržať hriechy.

Uplynulý týždeň so svojimi historickými udalosťami nás oslovuje, aby sme sa svojím životom postavili zodpovedne k povinnostiam a úlohám, ktorými nás Ježiš poveruje. V čistote srdca, v pokoji s Bohom máme rozvíjať svoj vzťah k nemu. Nestačí, že sme boli účastní slávnosti zmŕtvychvstania, máme aj povinnosť vyplývajúcu z nášho krstu, že Kristove slová chceme žiť a niesť do sveta ako najdôležitejšie posolstvo dejín ľudstva. Aj dnes je ešte mnoho tých, čo nepoznajú Boha, Ježiša Krista. Na svete sú to dve tretiny ľudí. Medzi kresťanmi sú nezhody. Veľkú úlohu medzi nimi zohráva hnutie ekumenizmu. Je to snaha o zjednotenie kresťanov. Nás kresťanov katolíkov musí znepokojovať zvykovosť, povrchnosť a ľahostajný prístup ku svojmu presvedčeniu. Meno kresťan nás zaväzuje nasledovať vo svojom živote Krista. Nemáme vyhľadávať úniky od povinností, zľahčovať si záväzky, podceňovať blahoslavenstvá a nezachovávať Desatoro. Takto neodpovedáme na Kristove prvé oslovenie po jeho zmŕtvychvstaní: „Pokoj vám“ (Jn 20,19). Veľká noc je vážnym časom preto, aby sme prioritu hodnôt upravili do takého rebríčka, ktoré určil Boh, ktoré nám pripomenul Ježiš a ktoré dnes učí Cirkev.

Ponúka sa nám mnoho návodov. Jeden z nich radí:
1) Skôr ako by som sa rozhneval, najprv pozdvihnem svoj zrak k nebu a pripomeniem si, že tam je moje miesto, ktoré si mám zaslúžiť.
2) Potom upriem svoj zrak na zem a zamyslím sa nad tým, že príde deň, v ktorý ma do nej položia mŕtveho.
3) A len po takomto zamyslení sa poobzerám dookola a uvážim, či nie je ešte na svete veľmi veľký počet ľudí, ktorým sa vedie omnoho horšie ako mne. Po takýchto úvahách dospejem k záveru, že treba byť ticho, ak príde voľajaký kríž, ťažkosť alebo neúspech. Znova s úsmevom, bez reptania a bedákania vpred.
Možno máme svoje vyskúšané a osvedčené návody na dosiahnutie duševného pokoja. Je potrebné pracovať na svojom posvätení, upevniť sa v láske ku Kristovi, rozšíriť lásku k bratom a sestrám a viac si chrániť svoj pokoj duše. K tomu nám po svojom zmŕtvychvstaní Pán Ježiš prisľúbil Ducha Svätého. A naša odpoveď na tohtoročný sviatok zmŕtvychvstania Pána Ježiša? Veľkonočnému aleluja nepatrí miesto len jeden deň, týždeň, ale celý rok. Potrebujeme jeden druhého, aby sme sa upevnili vo viere, ktorá nás vedie k večnému životu v Božom kráľovstve.

Povzbudením môže byť pre nás zážitok pani Arsenjevnej ktorá sa ocitla vo väzení tajnej polície v Moskve. Raz večer mi šepkala moja spoluväzenkyňa v cele: „Viete, čo je zajtra? Zajtra je Veľká noc.“ „Už Veľká noc?“ povzdychla som si. „Veľká noc prináša radosť celému ľudstvu. Iba my sme z tejto radosti vylúčené.“ Beznádejne som sa prechádzala po cele. Skľučujúce ticho zrazu prerušil hlasný výkrik: „Christos voskrese!“ „Kto sa opovážil zvolať veľkonočný pozdrav?“ Pozrela som sa na svoju družku. Jej veľké oči žiarili na bledej tvári. Z každej cely sa začala ozývať odpoveď: „Voistinu voskrese!“ Strážcovia boli bezradní. Vrhli sa na mladé dievča a odvliekli ju so sebou. Po štyroch dňoch sa vrátila do cely. Tvár mala zúboženú a vychudnutú. Veľkú noc musela stráviť v zime a o hlade. „Predsa sa mi podarilo oznámiť veľkonočné posolstvo. Všetko ostatné nie je dôležité,“ povedala s lesknúcimi očami.
V tom väzení to bolo hodné obdivu, odvahy. Čo cítila v srdci táto mladá kresťanka? Prekonala strach a zvíťazila radosť z veľkonočného posolstva. Koľko musela mať odvahy! Koľkým dodala nádeje, odvahy, síl v ťažkom väzení. Vyznala svoju vieru a zobudila snáď vieru u iných.

My nie sme vo väzení, a predsa je to výzva pre nás! Koľko ľudí už po týždni zabudlo na zmŕtvychvstanie Pána. Zabudli na sviatočnú zvykovú účasť na liturgii, veľkonočnú šunku, kúpačku, návštevy a snáď už ich nebolí hlava po hluku, väčšom množstve alkoholu. Títo ľudia a my s nimi nepotrebujeme prežiť niečo navonok, ale vo svojom vnútri. Potrebujeme zažiť Kristov pokoj. Uvedomujeme si, že potrebujeme pokoj v srdci, rodine, na pracovisku, v národe. Odpustenie sme získali pri veľkonočnej spovedi a snáď už aj naň zabudli? Uverme Kristovi, pretože o takých Ježiš hovorí Tomášovi: „Blahoslavení tí, čo nevideli a uverili“ (Jn 20,29). Memento Kristovho zmŕtvychvstania je, aby sme prijali, žili a odovzdávali pokoj. A toto si nemôžeme a nechceme dať odstrániť zo svojich sŕdc. To by bola veľká zrada na zmŕtvychvstalom Kristovi. Pre nás viera nie je vedecká hypotéza či domnienka, lebo už dávno by bola zomrela, alebo bola pošliapaná násilím. Pre nás viera nie je povera či výmysel ľudí, lebo veda už dávno by ju bola zahnala. Pre nás viera nie je vynález vykorisťovateľov na zotročenie ľudí, už dávno by sa sama stratila tam, kde panuje sociálna spravodlivosť a rovnosť. Uvedomujeme si to, čo povedal sv. Augustín: „Nespokojné je ľudské srdce, kým nespočinie v Bohu.“ Sviatok zmŕtvychvstania v nás oživil tieto myšlienky, že Kristus nás chce mať plných seba. Na to je naša jasná odpoveď, že aj my chceme byť Kristovi.

Ďakujme v hĺbke svojich sŕdc za udalosti, ktoré sme si pripomenuli počas týchto dní. O tom sv. Ján v dnešnom evanjeliu napísal: „Ale toto všetko sa stalo, aby ste verili, že Ježiš je Mesiáš, Boží Syn, a aby ste vierou mali život v jeho mene“ (Jn 20,31).

Amen.