Šiesta veľkonočná nedeľa

Zachovávať Božie slová z lásky a nie povinnosti.

AI:
Každý z nás už určite prežil dve navlas podobné situácie, a predsa jedna z nich v ňom zanechala hlbšiu stopu ako tá druhá. Alebo – poznáte dvoch lekárov, špecialistov na tú istú oblasť, a predsa k jednému z nich chodíte radšej a chválite ho pred ostatnými. Alebo do tretice – zoberte si takých úradníkov, obchodníkov. Dnes ich máte na každom kroku. Ponúkajú vám výhodné transakcie, tovar od výmyslu sveta. Ak ich ponuku prijmete, dokážu vám dať pomaly aj stopercentnú zľavu. Uprednostňujeme tak falošnú úctu a účelové podlizovanie pred kvalitou výrobku.
To všetko nám dosvedčuje, akú silu má úctivé správanie, empatia, decentné oblečenie, či prejav ochoty stratiť čas pre zákazníka. Kto svoje povolanie síce vykonáva, ale nie je v ňom srdcom, riskuje. V dnešnej dobe určite áno.

KE
O potrebe hlbšieho vzťahu k Božiemu slovu nám dnes povedal aj Ježiš: „Kto ma miluje, bude zachovávať moje slovo“ (Jn 14,23a).

DI:
Život sa dá prežiť tu na zemi bez rôznych vecí. Spomeňte si na starých rodičov. O čo všetko boli slobodnejší. Bez čoho všetkého sa zaobišli. A o čo všetko boli pritom bohatší. Pozrite sa na vzťahy. Boli úprimnejšie, otvorenejšie a hlbšie. A tak je dnes nemálo ľudí, ktorí na našich predkov nehľadia s pohŕdaním, ale naopak s úctou a obdivom. Veď prežiť dnes taký spôsob života, by sme asi my nedokázali. A prečo tí pred nami, toho boli schopní? Lebo mali viac lásky, ktorá ich uschopňovala prežiť ťažkosti spolu s radosťami. Láska im bola posilou v utrpeniach. Ale bola láska prameňom? Pre úplnú pravdu musíme uznať, že ich vzťah k Bohu a Božiemu slovu bol oveľa živší. A práve Božie slovo budovalo odolnosť voči rúhaniu sa Bohu v čase, keď už nebola nádej, prekonávalo sklamania zo života s Ježišom Kristom. Vo svetle Ježišovho života chápali zmysel toho svojho. Na príklade Ježišovho pokorného znášania utrpenia, aj ich život sa menil v obetu. O tom svedčia už ranokresťanskí mučeníci. Ich civilný život bol preniknutý evanjeliom. Z histórie vieme, že Božie slovo brali tak vážne, že zaň neváhali položiť vlastný život. Bolo to práve Božie slovo, ktoré im odhalilo horizonty iného, večného života. Preto sa nebáli smrti a naopak si ešte spievali žalmy a chválili Boha. Veľmi dobre si uvedomovali slová Písma: „Nielen z chleba žije človek, ale z každého slova, ktoré vychádza z Božích úst“ (Mt 4,4). Alebo tiež: „Kto počúva moje slovo a verí tomu, ktorý ma poslal, má večný život a nepôjde na súd, ale prešiel zo smrti do života (Jn 5,24). Aj v týchto slovách, podobne ako v evanjeliu, nám Ježišove slová rezonujú veľmi autoritatívne. Pre Židov to nebolo samozrejmé. Nikto na svete nemá moc povedať „zachovávaj moje slovo“. Toto právo je rezervované jedine Bohu. A tu si niekto osoboval Božie právo. Otázka stojí: Ako si to mohol Ježiš dovoliť povedať, a to s ešte takou suverenitou? Odpoveď môžeme nájsť v rôznych častiach evanjelií. V zásade však môžeme povedať, že Kristus bol Otcovi poslušný. Ako pravý Boh prišiel človeka pozdvihnúť a ukázať na cieľ, ku ktorému smeruje. Veľmi podstatnou črtou Kristových slov bolo poukázať na veľkosť Božej lásky. Tá nikdy nechce človeku nanútiť lásku, nieto ešte človeka zraniť. Božie slovo, ktoré Kristus žiada zachovávať, nie je pre neho samého, ale pre nás. V prvom rade pre dobro človeka.

PAR
Možno ste počuli o vedeckých poznatkoch z oblasti medicíny či psychológie, ktoré tvrdia, že smrť novorodenca môže zapríčiniť aj nezáujem o neho. Nie v materiálnom zmysle, ale citovom. Práve emocionálny chlad matky v raných vývinových štádiách sa môže prejaviť v jeho psychike či fyzickom zdraví. Taktiež pociťuje veľkú krivdu dospievajúci, ktorý citlivo vníma záujem rodičov o neho v čase, keď si vytvára hodnotový rebríček.
Aj Božie slovo sa dá analogicky prirovnať k dieťaťu. Často okolo neho prejdeme, sedíme pri ňom, dokonca ho počúvame. Ale nezaujíma nás, že si od nás aj niečo pýta. Niekedy aj vedome nechceme nič počuť, lebo vieme, že slovo Boha si bude veľa pýtať, stále nás bude niekam ťahať, o niečo prosiť. Tak teda čo robiť? Ako nájsť vzťah k Božiemu slovu?
Asi základným predpokladom je Božie slovo poznať. Kto z nás si už prečítal Sväté písmo takpovediac od A po Z? Chcem vôbec Božie slovo poznať? To je otázka našich životných priorít. Ak chcem totiž život iba prežiť, pretrpieť, ostaneme iba pri peniazoch či kariére. Ak chceme život žiť, nevyhnutne potrebujeme niečo hlbšie. Nájsť pôvod a cieľ. Boh sám sa nám ponúka ako sprievodca na tejto krásnej ceste. Pozrite sa na zamilovaných. Je im jedno, koľko ťažkostí bude stáť ich vzťah. Prekážky sa im vo dvojici vidia zvládnuteľné. Nepýtajú sa, kedy sa im to vráti, lebo cítia, že dostali viac ako dali. Aj vo vernosti Božiemu slovu ide o to isté: neodmietnuť, lebo ide o radosť. Ba čo viac, ide o večnosť.
Božie slovo – to nie sú len príkazy, zákazy a nariadenia. Kto takto vidí Sväté písmo, nepochopil ho. Toto Slovo nás chce príkazmi len chrániť. Ukazuje na nebezpečenstvá, ktoré nás vzďaľujú od cieľa, po ktorom túžia v hĺbke srdca všetci ľudia.

MY
Z vlastnej skúsenosti viem, ako je dnes ťažké nájsť si vzťah k Božiemu slovu. Veď všade okolo je toľko reklám a ponúk, ktoré sú prezentované ako to najdôležitejšie v živote. Preto trávime dlhý čas zbytočne a až neskoro badáme, o akú veľkú hodnotu nás svet ukrátil. Božie slovo ostáva zemou neoranou. Čaká na môj i tvoj pluh, námahu i pot.

Ako uchádzač o štúdium teológie som mal povinnosť prečítať si ako študijný materiál na prijímacie pohovory niektoré knihy zo Svätého písma. Keďže som už dlho miništroval, poznal som tie najznámejšie state, no nikdy som si neprečítal komplet jednu knihu od začiatku do konca. Bolo ťažké nájsť si čas, zvlášť v čase maturity, sadnúť si k Sv. písmu. No musel som. Napriek istej nechutí, ktorá pramenila asi zo strachu pred nepoznaným, som sa rozhodol začať s čítaním. Bola to kniha Exodus. Všetci poznáme jej centrálnu myšlienku: vyslobodenie Izraelitov z egyptského otroctva. No ona niesla aj iné posolstvo: neoveriteľnú vernosť Boha, jeho úžasnú lásku, ktorá si vyžadovala odpoveď v bezhraničnej láske a dôvere človeka. Práve toto posolstvo čítané medzi riadkami ma tak nadchlo, že som knihu prečítal na jeden dúšok a cítil vnútorné naplnenie a radosť. Podobne to bolo aj v prípade ostatných kníh „povinnej literatúry.“ Ešte dlho vo mne rezonovala otázka, aký je náš Boh veľký a že nás nikdy neopustí. Vtedy som si Sv. písmo zamiloval. Ale ako každá láska vychladne, tak aj ja dnes musím o Božie slovo bojovať. Bojiskom je každý deň a zápas je bojom priorít. Diabol pozná cesty do tvojho vnútra, jeho ponuky sú oveľa lákavejšie, lebo on platí v hotovosti. Útok na Božie slovo patrí medzi tie prvé, lebo vie, že človek z neho žije.

ADE
Ak sa pri niekom otvorím viac ako pri druhom, ak sa cítim lepšie v spoločnosti priateľov, je to preto, lebo sa cítim prijatý. Všetko je totiž otázka vzťahu. Boh je tu. Ako prvý ti podáva ruku. Dáva sa ti celý a naplno. Nie pre seba, ale teba, nás. Nájdime si čas na Božie slovo a uvidíme sa v ňom. Zamilujme si ho, lebo Boh nás v ňom miloval prvý. Zahĺb sa do neuveriteľného príbehu lásky.

Amen.