Biela sobota

Liturgia vigílie Veľkej noci nesie pečať radosti, že Ježiš žije.

Liturgia veľkonočnej vigílie má svoje čaro. Mnohí kresťania sa tešia na túto noc, dokonca viac ako na polnočnú svätú omšu. Kto pozorne prežíva vo viere tento večer, nadobúda pocit, akoby sa dostal do centra dejín spásy.

Tradícia Cirkvi určuje začiatok liturgie pri ohni, ktorý kňaz najprv požehná a od neho zapáli sviecu, zvanú “paškál“. Prvá časť liturgie večera “liturgia svetla“ vedie k zapáleniu sviec od veľkonočnej sviece, osvetlenie kostola svetlom a “exultet“, spev o novom svetle, ktorý umocňuje v nás túžbu po Bohu, ktorý prišiel ako „svetlo sveta“ (Jn 8,12). A zároveň sa nám Ježiš prihovára: „Kto mňa nasleduje, nebude chodiť vo tmách, ale bude mať svetlo života“ (Jn 8,13).
V druhej časti “liturgii slova“ texty Starého a Nového zákona pripomínajú zjavenie Boha človeku. Boh prejavuje svoju lásku. Nielenže Boh dáva život, ale sa o človeka stará, vedie ho po cestách, odkrýva potrebné tajomstvá a právom žiada, aby mu opätoval lásku. Keď človek zostáva verný Bohu a plní vôľu Božiu, Boh znova a stále obdarúva svoje vrcholné dielo stvorenia. Ani pre hriech nezanevrie a dáva človeku prísľub Mesiáša. Tak čítania Starého zákona ukončí ticho a rozozvučí sa organ a zvony. Spev “Glória“ pripomína plnosť času, keď prísľub je splnený a Mesiáš prichádza medzi svojich. Čítania z Nového zákona pripomínajú najväčší zázrak Ježiša Krista, jeho zmŕtvychvstanie. Kristus vstáva na svitaní. Nik z ľudí nebol svedkom zmŕtvychvstania Krista. Prázdny hrob sa stáva pre Kristových nasledovníkov nádejou, že tak ako on vstal, aj my budeme vzkriesení do nového života. On, ktorý je cesta, pravda a život, to nielen predpovedal, uskutočnil, ale nám aj prisľúbil.

Lukáš pripomína slová, ktoré anjel povedal v nedeľné ráno Márii Magdaléne, Jane a Márii Jakubovej: „Prečo hľadáte živého medzi mŕtvymi? Niet ho tu. Vstal z mŕtvych“ (Lk 24,5-6).

Zmŕtvychvstanie Krista si pripomíname obnovením krstných sľubov. To, čo za nás pri krste Bohu sľubovali rodičia a krstní rodičia, v túto noc každý vyznáva sám. Slovami “verím a sľubujem“ hlásime sa k životu, ku ktorému nás Ježiš pozýva aj dnes, aby sme nasledovali príklad života bratov a sestier, ktorí už vidia Boha z tváre do tváre, pretože si to svojimi skutkami zaslúžili a sú v stave oslávenej Cirkvi. Je správne, užitočné a radostné, že pri svätej omši na konci bohoslužby slova v spoločných modlitbách prosíme aj za všetkých bratov a sestry. Spájame sa s neprítomnými živými i s tými, čo nás predišli do večnosti. Zmŕtvychvstalý Ježiš je nádejou pre putujúcu i očisťujúcu Cirkev.
Obetovanie, premenenie pri tejto vigílnej - bdejúcej svätej omši umocňuje v nás túžbu žiť tak, že budeme čerpať z nekrvavej obete svätej omše to isté, čo Kristus smrťou na kríži nám získal. Milosť za milosťou, potrebnú posilu pre svoj život. K účasti na obete svätej omše patrí prijímanie Kristovho tela pod spôsobmi chleba a vína. Kristus uisťuje: „Ja som vzkriesenie a život“ (Jn 11,25).

Obrad vzkriesenia a následne procesia sú u nás Cirkvou schválenou tradíciou, aby sme radosť veľkonočného “aleluja“ vedeli niesť aj mimo kostola. Naša viera umocnená radosťou má priniesť svetlo do tmy života a beznádeje, radosť do strachu, istotu do hľadania, kvas k rastu života s Bohom.

Legenda rozpráva o našej duši. Skôr ako Boh dušu vloží do tela, duša musí zabudnúť na život v nebi. Duša musí mlčať o svete, z ktorého vyšla. Malá priehlbinka pod nosom, s ktorou sa hráme, keď sa snažíme na niečo si spomenúť, je podľa tejto legendy odtlačkom ukazováka anjela, ktorým je potvrdený sľub mlčania. Hoci je to legenda, ukazuje na dôležitú skutočnosť. Každý človek má dušu a v duši nosíme neuhasiteľnú túžbu po Bohu. (E. E: Denník mladých. 1/2000, s. 24).

V duši každého z nás sú dve základné potreby. Prvou je smäd po Bohu a tento smäd je hnacou silou, ktorá nás pobáda v úsilí nájsť Toho, ktorý nás stvoril. Druhá je túžba po pokoji a zmierení – zmierení so sebou samým, s okolitým svetom, ale predovšetkým s Bohom. Sv. Augustín povedal: „Nespokojné je ó, Bože, naše srdce, kým nespočinie v tebe.“

Veľkonočná vigília je jednou z udalostí v liturgickom kalendári, kde viac a silnejšie pociťujeme volanie duše po Bohu. Duša túži po Bohu. Smrteľné telo si za pomoci duše uvedomuje, že naša vlasť je v nebesiach. Túžba po slobode býva umlčiavaná, ale človek má urobiť všetko preto, aby svoj život prežil v pravde, láske a spravodlivosti a zaslúžil si účasť na radosti Boha. A to aj vtedy, keď pokušenie, hriech, zloba sveta, tela a diabla chce umlčať v nás túžbu po Bohu.

Orientálny príbeh rozpráva o mužovi, ktorému prekážal bambusový ker, ktorý rástol neďaleko cesty. Snažil sa ho zničiť už pri koreni. Vyrezal otvor ku koreňu, polial ho jedom, zasypal štrkom a nakoniec zalial betónom. Po dvoch rokoch sa začal chodník nadúvať a rastlina, bambus, opäť vyrašil na svetlo.

Boha nemožno v nás zničiť. Sme predsa vrcholné Božie dielo. Sme stvorení na obraz Boha. A liturgia Veľkej noci je dôkazom toho, že Kristovo zmŕtvychvstanie je naša istota. Život sa smrťou nekončí. Každý človek bude vzkriesený. Každý podľa toho, čo si svojím životom a skutkami zaslúži. Pri druhom príchode Krista na konci sveta každý uzná moc Krista, ale odmena alebo trest ho neminie.
Liturgické obdobie, ktoré nasleduje, je výzvou venovať sa svojej duši. Duša, hoci je neviditeľná, je večná, neumiera. Naša duša Kristovým zmŕtvychvstaním chce nájsť to, čo jej patrí: svoj cieľ vo vlasti svetla a pokoja.

Liturgia dnešnej noci je pre mnohých očakávaným okamihom, na ktorý sa tešia, pripravujú a odnášajú si potrebnú posilu. Nech je pre nás všetkých táto noc bdenia časom “aleluja“.

Amen.