Zelený štvrtok

Uvedomiť si význam Eucharistie ako daru Ježiša z večeradla.

Aj vy ste si cestou do kostola položili otázky: Čo všetko si pri dnešnej večernej svätej omši na Zelený štvrtok pripomíname? Je to ustanovenie Sviatosti oltárnej i sviatosti kňazstva. Pán Ježiš vo večeradle slávil prvý raz svätú omšu a apoštoli prvý raz prijímali telo a krv Pána Ježiša pod spôsobmi chleba a vína. Judáš tej noci odišiel z večeradla, aby zradil Ježiša. Ježiš po večeri v Getsemani sa potil krvou, bol zajatý, apoštoli sa rozutekali...
Liturgia Zeleného štvrtku začala už ráno svätou omšou v katedrále, keď počas nej si prítomní kňazi obnovujú kňazské sľuby a svätia sa oleje, ktoré sa používajú pri vysluhovaní sviatosti krstu, birmovania, pomazania nemocných, posvätení kňazstva, ale i pri konsekrácii kostolov, svätenia zvonov...
Liturgia Zeleného štvrtka – to nie sú len spomienky.
Ježiš žije. Veríme a vyznávame, že nielen v Božom slove, ale aj v Eucharistii i sviatosti kňazstva Ježiš nám prejavuje aktuálne svoju lásku. Prianím Ježiša je, aby sme si navzájom prejavovali lásku, a vtedy i v nás Ježiš žije a koná.

Keď Ježiš umyl apoštolom aj Petrovi nohy, Ján o tom napísal: „Dal som vám príklad, aby ste aj vy robili, ako som ja urobil vám“ (Jn 13,15).

V ten večer Ježiš vie, že nadišla jeho hodina odísť z tohto sveta k Otcovi a pretože miloval svojich, „miloval ich do krajnosti“ (Jn 13,1), koná tak a to, čo človeku by nikdy nezišlo na um. Ježiš koná až k vyčerpaniu svojich božských a ľudských možností. V poníženosti sa Ježišovi stáva viditeľnou jeho božská veľkosť. Nielen umyl učeníkom nohy, ale svoje ukrižovanie, svoju smrť na kríži Ježiš chce sprítomniť cez apoštolov a ich nástupcov kňazov všetkým ľuďom až do konca čias.
Ježiš musí odísť, ale rovnako aj zostane. Ježiš sa rozhodol podniknúť to, čo bude tajomstvom a zároveň darom. Zázrak, ktorý Ježiš pri Poslednej večeri uskutočňuje, je čosi neslýchané: sú to sviatosti kňazstva a Eucharistie. Ježiš v Eucharistii pod spôsobmi chleba a vína zostáva ako Boh medzi tými, ktorí uveria v jeho božstvo. K tomuto daru pre ľudstvo sa rozhodol sám Boh. Pri Poslednej večeri Ježiš berie do rúk chlieb, požehná ho a všemohúcim gestom Boha láme ho a dáva učeníkom slovami: „Vezmite a jedzte: toto je moje telo“ (Mt 26,26). Potom berie do rúk kalich s vínom, vzdáva vďaky a dáva ho učeníkom slovami: „Pite z neho všetci: toto je moja krv novej zmluvy, ktorá sa vylieva za všetkých na odpustenie hriechov“ (Mt 26,27-28). “Toto robte na moju pamiatku“ (Lk 22,19).
Čo to znamená dať niekomu svoje telo a svoju krv? To znamená oddať sa mu celý so všetkým čím je a čo má. Tým sa dáva Ježiš učeníkom, aby ho mali stále medzi sebou a mohli ho milovať. Keď sa Ježiš dáva pod spôsobmi chleba a vína, dáva sa ľudstvu do konca čias. Je to odovzdanie Ježiša ako daru ľudstvu. Cirkev Ježišov príkaz „toto robte na moju pamiatku“ (Lk 22,19), prijala ako povinnosť a svoju moc sprítomniť Ježiša Krista pod spôsobmi chleba a vína. Nie je to len pamiatka na večeru s učeníkmi, spomienka na Zelený štvrtok, ale pod týmito spôsobmi je Ježiš celý prítomný až do chvíle, keď spôsoby chleba a vína prestanú jestvovať. Ježiš je teda pod spôsobmi chleba a vína prítomný ako Boh a ako človek. Pripomíname si to aj preto, že niektorí naši bratia tento príkaz Pána Ježiša chápu tak, že je to len spomienka, prípadne, že Ježiš je prítomný len na určitý čas.
My si uvedomujeme veľkosť Božej lásky v Eucharistii, že Boh Ježiš Kristus chce byť s nami stále prítomný i týmto spôsobom. Ježiš miluje všetkých ľudí. Chce byť v blízkosti a dostupný každému človeku. Kto prichádza k eucharistickému Kristovi, prichádza ku skutočnému a pravému Ježišovi Kristovi. Tak je prítomný všade na našich oltároch. Tak sa s Ježišom môže osobne stretnúť každý z nás. To nič neuberá na tom, že Ježiša nevidíme svojimi očami ako Bohočloveka, ako ho videli ľudia v Palestíne do jeho nanebovstúpenia a ako ho uvidíme z tváre do tváre, keď sa s ním stretneme na konci svojho života. Ježiša prijímame pod spôsobmi ako pravého Boha. On, Boh a Pán, je pri nás s jeho vlastným zvolením, je to jeho vlastné prianie. Ježiš si to praje od každého z nás, aby sme ho takto prijímali, k nemu pristupovali a s ním žili.

Liturgia dnešného večera nám dáva pred oči zázrak lásky. Pri Poslednej večeri začala nová éra vzťahu Boha k ľuďom. Boh vo svojej pokore a jednoduchosti vstúpil do iného, do konca sveta trvajúceho vzťahu s ľuďmi. Dar Eucharistie je sám Boh. Keď kňaz vysloví nad chlebom a vínom slová, ktoré vyslovil Ježiš vo večeradle, spôsoby chleba a vína spôsobujú celú prítomnosť Krista medzi nami. Môžeme ho po náležitej príprave prijať.

Kňaz rozpráva takúto udalosť. V kostole sedel so svojou rodinou malý chlapec. Kňaz na katechéze sa ho pýta: „Koho máš na svete najradšej?“ Chlapec sa na chvíľu zamyslel. V tom čase babka a dedko, ktorí boli tiež v kostole a boli na chlapca dobrí, si mysleli, že ukáže na nich. Rodičia chlapca si mysleli, že ukáže na nich, pretože sú jeho rodičmi. A zatiaľ, asi trojročný chlapec, všetkých prekvapil, keď povedal: „Mám najradšej môjho psa.“ Kňaz prekvapene sa pýta: „Ty máš najradšej svojho psíka?“ - „Áno, veľmi. Až tááák,“ a chlapec pritom roztiahol ruky. Kňaz ukázal na drevený kríž, na ktorom visel Pán Ježiš a opýtal sa: „Miluješ svojho psa až tak veľmi, ako sú roztiahnuté ruky tohto človeka?“ - „Áno. Tak veľmi ho mám rád,“ povedal chlapec. Na to kňaz pokračuje: „Predstav si, že mám v ruke čarovný prútik a keď tak veľmi miluješ svojho psa, premením ťa na psa. Budete sa spolu hrať, rozprávať, bývať...“ Keď to chlapec počul, pozrel sa okolo seba a kňazovi šepká: „Až tak ho nemilujem. Nechcem byť psom.“ - „Mám lepší nápad,“ pokračoval kňaz. „Bude lepšie, keď ťa premením na veľkú kosť pre psa. Vtedy by si mohol vojsť do vnútra svojho priateľa, mohol by si ho lepšie poznať.“ Chlapec sa prestrašene okolo seba poobzeral a utiekol k otcovi do lavice. Vtedy kňaz pozrel na ľudí v kostole a povedal: „Možno vám sa to zdá smiešne, ale Boh nám naozaj dal svojho Syna.“ (Porov. McKenna, B.: Jezus jest mojim Zbawicielem. Stretnutie č. 28. Spišská Belá, 1996, s. 5).

Ježiš sa stal jedným z nás. Žil medzi nami ako syn Jozefa tesára tak ako každý iný človek. Ukrižovali sme ho. Ale on nás tak veľmi miloval, že nás nenechal samých. Urobil to, čo si dnes večer pripomíname. Dal nám sám seba v Eucharistii. Chcel by sa niekto z nás stať oblátkou...? A predsa sa Boží Syn uponížil, a tak sa stal ľahko dostupným pre každého z nás.

S takýmto obnoveným srdcom pristupujme k Eucharistii a berme a jedzme. Berme a jedzme preto, aby sme čoraz viac s láskou, vierou a nádejou mohli získať to, čo Ježiš a jedine Ježiš môže darovať. Toto je dielo lásky, ukryté zmyslom človeka pod spôsobmi znakov, ktoré vymyslelo milujúce Srdce Ježiša Krista, ktoré nám dáva jeho múdrosť. To učí dnes a robí Cirkev, ktorá tak ponúka most, ktorým môžeme prejsť z historického do večného života, od pútnikov na tejto zemi k účastníkom v oslávenej Cirkvi v Ježišovom kráľovstve. Dnešná liturgia umocňuje v nás nádej žiť podľa vôle Ježiša Krista, ktorý nás miloval až na smrť, až tak, že zo svojej vôle je medzi nami skutočne prítomný.

Nebojme sa otázok v dnešný večer a radostne prijmime to, čo učí a dnes pripomína Cirkev. Tešme sa a ďakujme za dary od Boha Ježiša, ktoré si dnes pripomíname.

Amen.