Zelený štvrtok

Ježiš ustanovením Eucharistie, sviatosti kňazstva a svätej omše prejavuje lásku.

AI
Dnešný večer na zelený štvrtok právom v nás môže vyvolať spomienku na prvý vianočný večer. Je pekným zvykom ponáhľať sa domov a pobudnúť v kruhu najdrahších pri štedrovečernom stole. V dnešný večer si pripomíname, ako Ježiš zhromaždil okolo stola posledný raz svojich učeníkov. Tak ako sa stalo tradíciou, že sa obdarúvame v prvý večer Vianoc, dnešný večer si pripomíname, ako nás obdaroval Ježiš vzácnymi darmi: svätou omšou a sviatosťami Eucharistie a kňazstva. Vianoce i Veľká noc nám pripomínajú potrebu a význam lásky Boha k človeku a opätovanie lásky človeka Bohu.

KE
Ján apoštol, svedok a účastník poslednej večere o láske Ježiša k apoštolom píše: „A pretože miloval svojich, čo boli na svete, miloval ich do krajnosti“ (Jn 13,1).

DI
Jedine „Ježiš vedel, že nadišla jeho hodina odísť z tohto sveta k Otcovi“ (Jn 13,1), rozhodol sa zanechať svoj dôkaz lásky apoštolom a cez nich všetkým ľuďom až do konca čias. Jedine Božia múdrosť to mohla tak zariadiť, že sa Boh rozhodol zostať prítomný celý a celkom s ľuďmi. Chlieb a víno, pokrm pre ľudské telo a jeho obveselenie i posilu pre zdravie, Boh určil za matériu svojej prítomnosti medzi ľuďmi. Nekvasený pšeničný chlieb ako spomienka na deň, keď národ Židov dostal 14. Nizana slobodu po rokoch Egyptskej poroby, dostáva nové poslanie. Ježiš, chlieb Otca z neba, prináša slobodu ľudskému rodu, ktorý je ujarmený dedičným hriechom. Ako si ťažko predstaviť život bez chleba, tak by mal človek pristupovať k Eucharistii – chlebu, ktorý pripravuje človeka na večný život. Ako Ježiš v plnosti času prijal na seba prirodzenosť človeka a stal sa ľuďom podobný okrem hriechu, rozhodol sa Ježiš pri poslednej večeri zostať s ľuďmi pod spôsobmi chleba a vína ako skutočne celý a celkom prítomný, pravý Boh, Spasiteľ a Vykupiteľ ľudskej rodiny. Chlieb a víno ako pokrm a nápoj pre telo dostávajú v ten večer nový oveľa dôležitejší význam a úlohu, aby človek prijímajúc Eucharistiu nezabudol, že jeho večná vlasť je v nebi.

Moc premieňať chlieb a víno na telo a krv Krista, dáva pri poslednej večeri Ježiš svojim učeníkom slovami: „Toto robte na moju pamiatku“ (Lk 22,19). Kňaz nepremieňa chlieb a víno na Kristovo telo a krv len pre seba, ale pre všetkých bratov a sestry, aby sa spolu posilňovali, častým prijímaním pripravovali na hostinu v Božom kráľovstve, ktorú prisľúbil a pripravil Ježiš po svojom nanebovstúpení pre všetkých, čo s Ježišom vytrvajú do konca. Ježiš pri poslednej večeri slávil prvú svätú omšu a jej slávením poveril svojich apoštolov a cez biskupov všetkých kňazov až do konca čias.
Ustanovením sviatosti kňazstva, keď apoštoli a nikto iný, dostali kňazskú moc, sa rozhodol Ježiš vo svojej láske k ľuďom byť prítomný v tých, čo sa vedome a dobrovoľne rozhodnú vykonávať sviatostnú kňazskú moc a poslanie. Plnú moc kňazskú dostáva biskup pri konsekrácií – svätení, a kňazskú moc dostáva len muž pri kňazskej ordinácii od biskupa s apoštolskou postupnosťou, ako pomocník biskupa. Diakonské svätenie je príprava ku kňazstvu, keď diakon svätením prijíma poslanie vykonávať v Cirkvi úlohy a poslanie ako kňaz, okrem slávenia svätej omše, a vysluhovania sviatosti zmierenia a pomazania nemocných.
Povedzme si, či toto nie je Ježišov prejav lásky voči nám?

PAR
V ten večer, skôr ako nás Ježiš obdaroval sebou samým, dal nám príklad pokory s akou máme pristupovať k jeho darom. Vieme, že kto si neváži dar, kto ho neprijíma, podceňuje darcu, že prejavuje tak svoju nelásku. Taký človek si nezaslúži radosť z obdarovania. Prijímať sviatosť lásky, Eucharistiu v stave ťažkého hriechu, je urážka Boha, hriech. Sv. Tomáš Akvinský známy svojim hymnom k Eucharistii pripomína, že hoci by nás chceli oklamať zrak, chuť, sluch,... aby sme si vo svojom srdci pripomínali slová viery Ježiša, ktorými nám zanechal v tomto dare sám seba. Eucharistia je dar, ktorý keď sa naučíme často prijímať s vierou, nádejou a láskou, keď sa snažíme s Eucharistickým Kristom spolupracovať, plniť jeho slová, príkazy... spoznáme a presvedčíme sa, ako veľmi nás Boh miluje a obdarúva svojimi darmi a milosťami. Kto prijíma Krista v Eucharistii prijíma toho, ktorý dokázal z lásky ku každému človeku trpieť a zomrieť za hriechy sveta.
Čo väčšie, krajšie, cennejšie nám mohol darovať Ježiš ako sám seba vo svätej omši, sviatosti Eucharistie a kňazstva?

MY
V dnešný večer Ježiš upriamuje náš pohľad na udalosti, ktoré sú dôležité pre spásu. Boh nechce smrť hriešnika, ale aby sa obrátil a žil. Nepochybuje o prejavoch Ježišovej lásky. Boh sa stará o nás aj vtedy, keď malomyseľnieme, keď strácame silu, chuť žiť, aj vtedy stojí pri nás a dáva pocítiť svoju prítomnosť.

V norymberskom procese s vojnovými zločincami vystúpil aj muž, ktorý dlhší čas žil na cintoríne v krypte vo Vilne. Bol to úkryt, ktorý jemu aj iným pomohol prežiť ťažké chvíle prenasledovania. Zachránil sa pred istou plynovou komorou. Dlhý čas si muž skracoval písaním. Opisuje aj príbeh, ako vedľa v inej krypte mladá žena porodila syna. Osemdesiatročný hrobár ovinutý prestieradlom, do ktorého sa kladú mŕtvi, pomáhal jej pri pôrode. Keď novonarodené dieťa vydalo svoj prvý plač, starý hrobár sa modlil: „Veľký Bože, či nám posielaš Mesiáša? Veď kto iný, ako Mesiáš , mohol sa narodiť v hrobe?“ O tri dni neskôr starec videl, ako dieťatko pije slzy matky, pretože tá nebola v stave dať mu mlieka.

Historka je pravdivá, ale má aj symbolický význam. Spomeňme si na jasle, do ktorých Matka Mária položila dieťa Ježiša. Dnes si spomíname, že toto dieťa Ježiš, ako muž ide slobodne a dobrovoľne na smrť za nás hriešnikov a pritom nám nezabúda zanechať dar nad dary vzácny. Čo by sme boli bez smrti Krista? Potrebné sú aj slzy, naše slzy, za naše hriechy. Prijali sme predsa na popolcovú stredu výzvu k pokániu. Umĺknime spolu s organom a zvonmi. Stíšme sa a prežívajme sväté trídium, tri dni, ktoré nám pripomínajú udalosti našej spásy.

ADE
Aj keď rozjímame nad umučením Krista za naše hriechy, v tento večer sa tešme darom, ktorými nás obdaril Boh, ktorý je láska.

Amen.