Zelený štvrtok

Mať vždy čas a čisté srdce na prijatie Eucharistie.

AI
Mnohé veci sa odohrali v dejinách. A len na jednu si už tisícročia denne spomíname a to niekoľko stotisíc-krát na rôznych miestach zeme. Je to ustanovenie Eucharistie a Sviatosti kňazstva. Prečo? My, veriaci, i keď to vieme, predsa každý rok vo večerných hodinách v deň, ktorý voláme Zelený štvrtok, si pripomíname udalosť, ktorú celkom budeme prežívať až po smrti vo večnosti s Ježišom, ktorý ju ustanovil a ktorý je matériou tejto sviatosti.
Svet, v ktorom sa nachádzame, nie je len náhodný objekt, ktorý tu je a musíme ho rešpektovať. Svet je tu pre nás. Je tu preto, aby sme mohli žiť, aby sme mali podmienky pre život. Sme na ňom priam závislí a všetko, čo sa vo vesmíre deje, nás napĺňa údivom. Ak sa nad tým hlbšie zamyslíme, zistíme, že každá časť kozmu nie je schopná existovať bez toho, aby nepotrebovala ostatné časti. Je to ako mozaika, ktorá vytvára obraz len vtedy, ak sú v nej poukladané spolu všetky časti. Každá časť má pre mozaiku svoj význam a je nenahraditeľná. Podobne aj náš život nie je možný bez závislosti na okolitom svete. Potrebujeme vzduch, potravu, ľudí a množstvo iného na to, aby sme sa mohli rozvíjať a plnohodnotne žiť. No cítime, že to nie je všetko. Máme vzduch, potravu, ľudí, no vidíme, že to nás iba čiastočne napĺňa a tieto veci, hoci sú veľmi vzácne a potrebné, nie sú zmyslom nášho života.

KE
I dnes nám Ježiš hovorí: ,,Ja som živý chlieb, ktorý zostúpil z neba. Kto bude jesť z tohoto chleba, bude žiť naveky. A chlieb, ktorý ja dám, je moje telo za život sveta“ (Jn 6,51).

DI
Vieme, že chlieb bol už v Starom zákone považovaný za dar, ktorým Boh obdarúva svoj ľud, aby mohol žiť. Pripomínal závislosť na Bohu, ktorý sa stará o svojich vyvolených. Stôl bol podľa starodávnej židovskej tradície pokladaný za rodinný oltár. Sedieť s niekým pri stole a lámať chlieb, bolo vrcholným symbolom bratstva a jednoty. Aj manna, ktorú dal Boh Izraelitom na púšti, sa nazýva chlieb, ktorý prichádza z neba (porov. Ex 16,14). Tak je manna predobrazom chleba, ktorý nám dáva Spasiteľ. Ježiš je pravý Chlieb. On zachraňuje všetkých tým, že vydáva svoje telo a vylieva svoju krv na odpustenie hriechov. V Eucharistii je Ježiš skutočne prítomný pod spôsobmi chleba a vína. Je to najväčšie tajomstvo našej viery, ale zároveň najväčší dar, aký nám mohol darovať, svoje telo a svoju krv. Z nekvaseného chleba a vína sa na slová premenenia stane Telo a Krv Krista. Nijaké slová nie sú bezpečnejšie dosvedčené, ako slová premenenia pri Poslednej večeri: „Toto je moje telo... toto je moja krv...“ Tieto slová zostali natrvalo vpísané v srdci Cirkvi, ktorá tajomstvo poslednej večere už po stáročia denne sprítomňuje na oltároch celého sveta. Je tým najlepším pokrmom duše. Udržiava v nás nadprirodzený život, dáva silu, lieči choroby duše, lebo odpúšťa všedné hriechy a tresty za ne a spôsobuje duchovnú radosť. Je zárodkom nebeskej slávy a budúceho vzkriesenia. Kristova obeta a obeta Eucharistie sú jedna jediná obeta, lebo ten istý Kristus, ktorý sa obetoval na kríži, sa obetuje vo svätej omši. Eucharistická obeta nesprítomňuje len tajomstvo Spasiteľovho utrpenia a smrti, ale aj tajomstvo jeho vzkriesenia ,v ktorom obeta nachádza svoj vrchol. Spolu s Kristovou obetou sa spájajú nielen tie údy, ktoré sú ešte tu na zemi, ale aj tie, čo sú už v nebeskej sláve. Eucharistická obeta sa prináša aj za našich zosnulých, ktorí sú v očistci, aby mohli vojsť do Kristovho svetla a pokoja. Tak celá Cirkev, putujúca a nebeská, vzdáva vďaky Nebeskému Otcovi, prosí ho, ďakuje mu a prináša mu zmiernu obetu v mene jeho Syna Ježiša Krista. Vďaka tejto obete, sme vykúpení a sme povýšení do nadprirodzeného života a Boh nás nazýva svojimi deťmi. V tejto línii je zrejmé to, čo učí Katechizmus Katolíckej cirkvi: „Kto si je vedomý ťažkého hriechu, musí skôr, ako pristúpi k prijímaniu, prijať sviatosť zmierenia“. Nie je možné prijímať Eucharistiu s nečistým srdcom, lebo prijímame túto sviatosť svätokrádežne.

PAR
Kristus nám svojou veľkonočnou obetou zaslúžil možnosť dosiahnuť spásu, ktorú sme stratili neposlušnosťou prvých ľudí. No nemožno všetko vidieť iba v hriechu prvých ľudí. Prví ľudia sú predstaviteľmi celého ľudstva, ktoré denne uráža Boha mnohými hriechmi a zasluhuje si večnú smrť. Všetci máme palce v tom, že je vo svete toľko zla. Zlo je súčasťou nášho života a niektorým sa nechce proti nemu ani bojovať. Hovoríme a odsudzujeme zlo, ale nič proti nemu nepodnikneme, alebo len veľmi málo. Míňame svoju energiu na nepodstatné veci. Ak chceme účinne bojovať proti zlu, je potrebné, aby sme predovšetkým neboli jeho nositeľmi. Nie je možné účinne proti nemu bojovať, ak nemáme v sebe posväcujúcu milosť. Len človek s čistým srdcom má silu nielen proti zlu účinne bojovať, ale aj skutočne zvíťaziť. Túto posväcujúcu milosť treba udržiavať, a to predovšetkým sviatosťou pokánia a častým prijímaním Eucharistie, v ktorej sú obsiahnuté milosti. V nej nám Ježiš dáva účasť na svojom Tele a tým nám dáva silu bojovať proti zlu, aby nás neokrádalo o posväcujúcu milosť. Zvlášť mladý človek potrebuje prijímať Eucharistiu ako posilu v dnešnom nemorálnom svete, ktorý vyznáva svetské hodnoty a potláča pohľad na večný cieľ. Eucharistia je posilou tiež našim chorým a starým, ktorí prikladajú k eucharistickej obete aj tú svoju. Ich posteľ, na ktorej trpia, je ich obetným oltárom, kde obetujú všetky svoje bolesti za posväcovanie Kristovho Tela - Cirkvi. Eucharistia je veľkým darom aj našim dospelým, ktorí potrebujú na pracoviskách, ale aj pri výchove svojich detí silu, aby mohli vyznávať svoju vieru a tak šíriť dobro, pokoj, spravodlivosť a lásku, ktoré z nej vychádzajú. Človek, ktorý prijíma pravidelne Eucharistiu, nie je možné, aby spáchal ťažký hriech. Svätý Otec napísal encykliku „Cirkev žije z Eucharistie“. Cirkev, to je Kristus a jeho údy. Ak sme údy Kristovho tela, tak sa snažme, aby sme boli živé údy. Centrom tela je Kristus, ktorý je jeho hlavou. Aby sme boli živé údy, je potrebné, aby sme prijímali život, miazgu, ktorá nám umožňuje žiť život podľa Evanjelia, a na to je potrebná Eucharistia. Ona je tou miazgou, ktorá v nás rozohňuje krstnú milosť a robí z nás vernejších učeníkov Ježiša Krista, ktorý sa za nás denne obetuje. Je smutné, ak nás denne Kristus pozýva na hostinu, a my zostávame niekde pred dvermi kostola, alebo doma a hovoríme, že patríme do Cirkvi. Kto patrí do Cirkvi, musí vykazovať úrodu, musí mať silu, ktorú ponúka Eucharistia. Bez tejto posily veľmi ťažko môžeme žiť ako praví kresťania. Kde je telo, tam majú byť prítomné aj údy. Ak sa nebudeme zúčastňovať Kristovej obety a budeme to ospravedlňovať nedostatkom času, budeme suché konáre, ktoré pôjdu na oheň. Nestačí, ak si povieme, ja na sv. prijímanie chodím pravidelne raz, možno dvakrát ročne na sviatky. Nie je to málo? Môže takýto človek byť napojený na zdroj a centrum Cirkvi, môže čerpať po celý rok milosti ,ktoré mu Kristus ponúka. Tak potom pristupujeme k sviatostiam zo zvyku, vraj aby ľudia nepovedali... .
Niektorí si povzdychneme a povieme:,, Znova prišli sviatky, treba ísť na spoveď, prijímanie a potom späť do starých koľají.“ U takýchto nie je snaha o zmenu života, ide tu iba jednoducho o zvyk. Záujem o milosť, ktorú nám Najsvätejší Spasiteľ ponúka, zostáva zdeformovaný, nedbáme o ňu a postupne v nás vyhasne a začíname páchať ťažké hriechy. Bez Eucharistie nie je možné, aby sme obstáli ako kresťania v každodennom živote.

MY
Jedna vedecká pracovníčka , ktorá pôsobila v medzinárodnej organizácii pre vedu a výskum, získala mnohé ocenenia v tejto oblasti. Jej prínos ju napĺňal údivom nad množstvom procesov, ktoré vložil Boh do vesmíru. Verila, že všetko nemohlo vzniknúť náhodou. Čím viac sa venovala výskumu miniatúrneho sveta, tým viac žasla nad Božou múdrosťou. Jej spolupracovníci nechápali, kde berie takú silu a chuť pre svoju prácu. Jej pomocná asistentka sa jej raz pri jednej príležitosti spýtala na tajomstvo jej životného elánu. Ona len skromne odpovedala, že tú silu čerpá z Eucharistie. Ona je posilou pre jej každodenný život.

Pre nás veriacich kresťanov je dnešný večer významný. Je správne, že sa snažíme žiť z našej viery, aby aj ľudia v nás videli, že máme v sebe silu, ktorá nie je iba chvíľková, ale je ako horiaca svieca, ktorá dokáže ožiariť celé naše okolie. Iba tak budeme ľudia, ktorí žijú opravdivý kresťanský život. Prijímajme Eucharistiu ako pokrm a zálohu večnosti, lebo odolať pokušeniam zlého môžeme, len ak budeme úzko spätí s Eucharistickým Kristom.

ADE
Ďakujme Bohu za Eucharistiu. Eucharistia je výzvou, aby sme boli živými údmi Kristovho tela. Aby sme v Eucharistii videli Krista ako svojho Spasiteľa a Vykupiteľa, ktorý nám ponúka seba samého. Nech je Eucharistia centrom nášho dňa i celého života, života prežitého so svojím Spasiteľom, ktorý je stále s nami a čaká, aby sme ho prijali. Záleží iba na nás, či budeme odpovedať na jeho ponuku. Jeho ponuka má cenu života. Je to večný život. Počas celého roka nezabúdajme byť živými bohostánkami.

Amen.