Narodenie Pána - omša vo dne

Pri jasliach niet miesta a času mat' masku, úsmev klauna, na slovo neskôr... ¬

Keď sv. Augustín premýšľal nad tajomstvom narodenia Pána Ježiša, položil si otázku: „Cur Deus homo?“ – „Prečo Boh sa stal človekom?" A odpoveď? Je veľmi hlboká. „Deus factum est homo, ut homo fieret Deus.“ „Boh sa stal človekom, aby sa človek stal Bohom.“ Ján Pavol II. v encyklike Redemptor hominis – Vykupiteľ človeka napísal: „Vykupiteľ sveta je ten, ktorý prenikol jediným a neopakovateľným spôsobom do tajomstva človeka a vstúpil do jeho srdca.“ (čl. 8)
Dnes aj my stojíme pred jasľami a pozeráme do tváre Pravdy, Ježiša Krista, ktorý sa „zriekol seba samého, vzal si prirodzenosť sluhu, stal sa podobný ľuďom; a podľa vonkajšieho zjavu bol pokladaný za človeka“ (Flp 2,7). Pri jasliach Dieťaťa Ježiš si uvedomujeme, že tu nie je čas ani miesta, aby sme sa sami klamali, či klamali iných za nejakou maskou, úsmevom klauna, slovom či iným gestom. Dnes pri jasliach je čas, aby sme sa Pravde, Kristovi, pozreli do tváre.

Ján apoštol nám o Dieťati Ježiš hovorí: „A Slovo sa telom stalo a prebývalo medzi nami“ (Jn l,14).

Koledy, ktoré sú najmä dnes živé a aktuálne, vytvorili hlboko veriaci vo svojich srdciach a mysliach.
Bolo by málo, keby dnešný deň sme venovali len spevom kolied, hoci ich melódia a najmä slová hovoria o tajomstve Božej lásky. Radosť, ktorú nám zvestovali anjeli vo svätú noc, nestačí len si vypočuť a len citovo prežiť. Nejde totiž o básnickú fantáziu ani o mytologické bájky, ide o udalosť, ktorá sa stala vo vyhradenom historickom období za súpisu ľudu, obyvateľstva Rímskej ríše, ktorý nariadil sám cisár Augustus. Ide o Dieťa, ktoré sa narodilo v mestečku Betleheme, ako to dávno predtým predpovedal prorok Micheáš. Ide o Osobu, ktorú čakali celé generácie a dopredu opísali proroci.

Toto bezmocné Dieťa, uložené z núdze v jasliach v maštaľke, je Spasiteľ, Kristus Pán (porov. Lk 2,11). Jeho narodenie je radostnou zvesťou, ktorá platí ľudu.
Na prelome tisícročia si uvedomujeme, že sa narodil pre nás. Aj nám priniesol zmierenie, pokoj a posolstvo lásky. Narodenie Dieťaťa otvára nové perspektívy pre ľudstvo a každého jednotlivca. Evanjelista sv. Ján poukazuje na korene našej radosti, na to, že večné Slovo, Boží Syn, Ježiš Kristus prijal prirodzenosť človeka, že Boh sa stal človekom bez toho, aby prestal byť Bohom. Nijaké náboženstvo sa nikdy neodvážilo takto priblížiť Boha človeku. Znížiť všetko prevyšujúci Boží majestát na úroveň človeka, dokonca slabého Dieťaťa. Tu je srdce tajomného Božieho života, srdce kresťanstva. „Veď Boh tak miloval svet, že dal svojho jednorodeného Syna, aby nezahynul nik, kto v neho verí, ale aby mal večný život“ (Jn 3,16). Boh sa stal človekom. To je najhlbší význam Vianoc. Lukáš opisuje Kristovo narodenie ako historický fakt s ďalekosiahlymi dôsledkami, ktoré sa týkajú aj nás. Prológ z dnešného evanjelia nám predstavuje vtelené Slovo, Syna Božieho ako trvalý stav, ako spôsob existencie, ktorá sa i teraz nachádza v Kristovi. On až do konca čias je Bohočlovek.

Dnes si uvedomujeme, že predpovedaný Emanuel, Boh s nami, je Dieťa Ježiš. Sviatok Narodenia Pána je čas, keď si uvedomujeme, že Dieťa Ježiš chce byt' naším priateľom a bratom. To vyvoláva v našich dušiach radosť. Preto sú sviatky Narodenia Pána aj najkrajšími sviatkami, hoci a právom za najväčší uznávame sviatok Zmŕtvychvstania Pána. Dnes si však uvedomujeme aj ďalšie pravdy. „Bol na svete, a svet ho nepoznal. Prišiel do svojho vlastného, a vlastní ho neprijali“ (Jn 1,10-11). Môžeme všetci povedať s francúzskym konvertitom André Frossardorn: “Boh jestvuje, ja som ho stretol!“ Boh, ktorý vie o človeku všetko, prišiel na svet, aby nás naučil, ako máme dokonale ľudsky žiť. Prišiel, aby priniesol dôstojnosť pre každého z nás. Boh chce dobro človeka. Boh chce večné šťastie pre každého človeka. Hriech prvého človeka zatvoril nebo. Bohočlovek Ježiš nám prišiel otvoriť nebo. Chce od nás len to, aby sme ho prijali. „Dal nám moc stať sa Božími deťmi“ (Jn 1,12). Už v Starom zákone Boh posielal prorokov a neprestáva nám ich posielať aj dnes, najmä cez Cirkev a skrze Cirkev. Tak sa na nás plnia slová: „Z jeho plnosti sme my všetci dostali milosť za milosťou“ (Jn 1,16). A to nás má dnes nielen osloviť, ale priviesť nás k zmene života.

Vieme, že náš život je často ťažký. Je neprávne nasadiť si na oči ružové okuliare, očakávať len príjemné udalosti, stretávať len usmiatych ľudí, ale vedieť zrealizovať aj slová: „Kto chce ísť za mnou, nech zaprie sám seba, vezme každý deň svoj kríž a nasleduje ma" (Lk 9,23). Kríž a jasle Krista nemožno od seba oddeliť. A preto aj dnes je správne, že si uvedomujeme, že „pravé svetlo, ktoré osvecuje každého človeka, prišlo na svet“ (Jn 1,9). Toto svetlo svieti aj vtedy, keď ho chcú zahaliť tmy, zničiť bolesť, premôcť hriech, odstrániť smrť.

Slovenský básnik Milan Rúfus v knihe Epištoly staré i nové (Bratislava 1996, s. 23) píše:
Stalo sa to v mestečku na východnom Slovensku. Toto mestečko nemá kanalizáciu. Keď v ňom postavili niekoľko činžiakov, vyriešili problém tak, že splašky domov stekajú do spoločného rezervoáru, odtiaľ sa potom fekálnymi vozmi vyvážajú kamsi do polí. Ako to už u nás nezriedka býva, dlho po odovzdaní do prevádzky bola šachta tohto rezervoáru prihodená iba provizórnym plechom namiesto pevného liatinového príklopu. Okrem pochopiteľného rizika šíril sa z nej, hlavne cez teplé letné dni, charakteristický a nie príliš gustiózny zápach do blízkeho okolia. Jedného dňa sa stalo, že sa v istej rodine nevrátil domov štvorročný chlapec. Hľadali ho už dlho a márne, keď sa jeho otec zastavil pri spomínanej šachte. Spočiatku, akoby mimovoľne, všimol si len tak pohodený plech, ktorý iba čiastočne zakrýval vstup do šachty. Za normálnych okolností by mu asi nijaká súvislosť s tým neprišla na myseľ. Ale po takom dlhom hľadaní už v duchu pripúšťal aj tie najabsurdnejšie možnosti. Odkopol teda plech a pozrel dolu. Zdalo sa mu, že na tmavej hladine vidí plávať loptu, ktorá mu nebola neznáma. V strašnej predtuche zostúpil po rebríku do rezervoáru. Jeho obsah mu siahal po prsia. Chodil po šachte a hmatal nohami po jej dne. Na jednom mieste nahmatal čosi, čo mohlo byt' detským telom. Zlá predtucha sa premieňala na ešte horšiu istotu. Ponoril sa celý pod tú temnú hladinu a z jej dna vytiahol tušené... Bolo to chlapcovo mŕtve telo. Zdvihol ho rukami nad hlavu a podal ho ľuďom, ktorí sa zhromaždili nad šachtou. Potom z nej vystúpil, vzal chlapcovo telo do náručia a niesol ho domov. Ostatní šli mlčky za ním. Viem si dobre predstaviť ten fantastický sprievod. Hoci bol teplý letný deň, nikomu ani len na um nezišlo, že ten muž pred nimi zapácha. Alebo že ich vlastné ruky sa zašpinili, keď mu podržali dieťa. A to je koniec príhody.

Koniec príhody, ale pre nás je to výzva k hlbokému zamysleniu. Chvíľa, aby sme vstúpili v tento sviatočný deň do svojho vnútra. Boh prišiel na svet, aby hľadal človeka, ktorý si spôsobil hriechom smrť. Svätý, trikrát svätý Boh rozhodol sa spasiť človeka. Otec posiela Syna, Syn v Duchu Svätom, ktorý je Láska, prichádza na svet, aby umrel za každého človeka. Za tých, ktorí ho prijali, ale aj za tých, keď prišiel do svojho, a vlastní ho neprijali (porov. Jn l, 11). Chápeme, že k Vianociam patria nielen jasle, ale aj kríž. Nedajú sa od seba oddeliť. A to je pre nás memento. Nemožno hovoriť o viere, keď vieme prijímať len jasle a kríž nie. Nie sme Kristovi, ak vieme prijímať len Krista a Cirkev nie. Nie sme bratia a sestry Krista, ak mu počas roka vypočítavame, čo všetko robíme pre svoju dušu. Nenapredujeme v láske, ak milujeme len tých, čo nám dobre robia.

Dnes je ten čas milosti, keď naše srdcia sú ľudsky namäkko, keď sme viac naplnení láskou, aby sme zároveň hlbšie vnikli do Kristovho pokoja. Ľudia sa zvyknú hanbiť za svoje vykonané zlo. Nevedia často odpustiť urážku jeden druhému. U Boha je to ináč. Je správne, že chceme odložiť hanbu a zmeniť doterajší život. Dnes Dieťa Ježiš očakáva zo srdca odpustenie, ak má niekto niečo proti nám. A aj my odprosujeme za spáchané zlo. Uvedomujeme si, že keď takto využijeme sviatok Narodenia Pána, tak to nebude len záležitosť radosti niekoľkých dní či hodín, ale možno i večnej radosti.

Keď sv. Augustín vyslovil silné tvrdenie: „Boh sa stal človekom, aby sa človek stal Bohom“, je to výzva pre nás, aby sme si chránili svoje priateľstvo s Ježišom. Keď sme prekonali mnohé ťažkosti, cestu, aby sme prežili pár hodín so svojimi drahými, tým väčšiu námahu si dajme, aby sme spolu žili celú večnosť.
V tom duchu chcem vám všetkým k týmto sviatkom popriať, aby sme splnili očakávanie Boha, Dieťaťa a načerpali toľko milostí a síl z týchto dní, aby sme mohli mať účasť a podiel na nebeskej hostine v jeho Kráľovstve.

Amen.