Narodenie Pána - omša vo dne

Prijmime Ježiša do svojich sŕdc natrvalo, nie iba počas sviatkov.

AI
Bolo to pred sviatkami. Otec išiel so svojim dieťaťom ulicami mesta. Niesol tašku plnú balíčkov. Obrátil sa k svojmu synčekovi slovami: „Kúpil som ti počítačovú hru, robota, ktorý sa dá všelijako meniť, kúpil som ti album slávnych futbalistov... Čo by si ešte chcel?“ Viete čo odpovedalo dieťa otcovi? „Vezmi ma za ruku.“

My vieme, čo chceme od Pána Boha. Niektoré deti to napísali aj Ježiškovi, iné to povedali rodičom. Všetci už sme rozbalili darčeky spod stromčeka. Dnes sú najkrajšie sviatky roka. Čo tak sa spýtať Ježiša, čo on od nás očakáva?

KE
Ján apoštol, ktorý pri poslednej večeri odpočíval najbližšie pri Ježišovi na začiatku svojho evanjelia nám niečo pripomína, od čoho by sa mohla odvodiť naša odpoveď: Čo Ježiš od nás očakáva? Píše: „Prišiel do svojho a vlastný ho neprijali“ (Jn 1,11).

DI
Úvodné slová z Jánovho evanjelia voláme „Proglasom“ a sú hymnom, ktorým je filozofický i teologický predstavený Pán Ježiš. Pod slovom „Slovo“ vnímame Ježiša Krista. Zdalo by sa, že po dvoch tisícročiach, čo sa narodil v Betleheme Ježiš, svet ho bude poznať. A realita? Dve tretiny ľudí Ježiša Krista nepoznajú. A tí čo patria do tretiny ľudí, čo o ňom počuli, sú vyučení v jeho učení, vedia kto je Ježiš Kristus, žijú podľa toho čo učil, čo od svojich, ktorí mu uverili je vidieť, že žijú vieru Ježiša Krista?

PAR
Stáva sa, že keď sa narodí dieťatko, že príbuzní, známí berú ho opatrne do náručia, aby si dieťa pritúlili, potešili sa dieťaťu, aby dali a najmä rodičom dieťaťa najavo, že sa dieťaťu tešia.
Vianoce to sú dni aj väčšej duchovnej a náboženskej aktivity. Nie iba to, že dnes nie sme zaťažení povinnosťami a môžeme prísť do kostola, ale že cítime túžbu viac prežiť čosi krásne v duši. Viera v Boha a to čo učil Ježiš, sa často dostáva na perifériu života, u niekoho je odložená ako menej potrebná vec, u iného menej potrebná udalosť. Aj keď viera niekomu obrazne zovšednieva, zapadne prachom, v omyle a nesprávne ju za niečo vymeníme, nedáme jej miesto v živote, ktoré jej právom patrí, dnes zastavme sa pri jasliach Dieťaťa Ježiša a aspoň duchovne zoberme dieťa do náručia. Dieťa zvykneme vnímať s vystierajúcimi rúčkami ku nám. Aj Boh cez Dieťa Ježiša, akoby vystieral ku nám svoje ruky a chce nám patriť, chce aby sme s ním v náručí pocítili pokoj, radosť, šťastie, ktoré môže a dáva jedine Boh. Zastavme sa pri jasliach a snáď v tichu počúvajme. Každý máme srdce, všetci predsa máme cit a aspoň ako také vedomosti o Bohu. Pohľad na jasle, ale najmä na Eucharistiu, skutočne prítomného Boha medzi nami pod spôsobom chleba a vína, nech vyvolá v nás to, po čom túžil chlapec keď povedal otcovi: Chyť ma za ruku. Zostaňme chvíľu s Ježišom sami. Pripomeňme si, že v mlčaní a tichu možno stretnúť a počuť Pána Boha. Koľko a aké sme dostali vianočné pozdravy? Aj tie môžu pomôcť zamyslieť sa. Napríklad tak ako jedna spomedzi nás pred rokmi takouto úvahou našla hlbšiu cestu k Bohu. Píše:

Hľadím na jednu prekrásnu fotografiu. Je to pohľad do labyrintu Demänovskej jaskyne. Aká nádhera sa skrýva v Zemi, v jej hĺbkach, tme a tichu! Zbežný pohľad na Demänovskú dolinu nám poskytuje vnímanie povrchu. Vidíme lesy, skaly, potok, kvety, vtákov, motýle. Človek, ktorý sa s týmto uspokojí, sám seba ochudobňuje o množstvo skúseností, zážitkov a o nové poznatky.
Na objavenie a sprístupnenie tejto podzemnej krásy sa museli nájsť ľudia zvedaví a odvážni. Ľudia so zmyslom pre dobrodružstvo, krásu a ticho. Ľudia, ktorí majú oči a uši otvorené, lebo okrem krás vnútri sú aj prekážky a hrozí nebezpečenstvo. Preto si so sebou musia vziať to, čo budú potrebovať: laná, krompáč, lopatku, skoby, primeraný oblek a obuv a hlavne svetlo. Veď len ono im ukáže tú nádheru podzemia, ktorá sa tu tvorila, nepozorovane a pomaly, celé tisícročia.
Tichý pozorovateľ v jaskyni počuje vodu, ktorá kdesi v hĺbkach hučí, ale počuje aj kvapku a jej ozvenu vo veľkých sieňach ozdobených kvapľami rozličných tvarov a farieb. Zahľadí sa na jednu z tých kvapiek, ktoré modelujú všetku tú krásu a oživuje ju. Kvapka vody, čo všetko dokážeš! Tvoriť a búrať. Hladkať i ničiť. Dávať život i brať ho. V tvojej slabosti je sila. Kvapôčka, kvapka, práve tu v tichu jaskyne si mi to pripomenula. Tvoj hlas je dosť silný, aby som si ho zapamätala. Boh to vie už dávno. Skôr, než sa objavil prvý človek. Vie, že v slabosti je sila. A využil to na našu záchranu.
Keď na všetko toto hľadím a vnímam ticho i zvuky, svetlo (s krásou) i tmu (s nebezpečenstvami), chlad a vlhkosť ovzdušia, samotu i blízkosť ľudí, nevdojak sa moja duša (z tých hlbín) dvíha k Pánovi.
Bože môj, aj človek sa podobá Zemi. Svoju tvár a postavu ako-tak poznám. Viem ako vyzerám. Badám ako sa mením, starnem, slabnem. Ale ja nie som len vonkajšok! Mám svoje vnútro, svoju ponornú rieku (myslenia), vnútornú výzdobu (city), ktorú som nevytvorila ja. Sú tam aj nebezpečenstvá, úšusty, bludiská (hriechy, chyby, slabosti). Je tam ticho, v ktorom môžem začuť nevtieravú kvapku vody a rozumiem jej reči. To Ty ku mne hovoríš, Pane. Dobre sa mi tu dýcha, som šťastná. Obdivujem tento neznámy zázračný svet. Nechce sa mi odísť odtiaľto. Častejšie sa sem vraciam. Tu si Ty, Pane. Ty si mojim Svetlom, vedieš ma a chrániš. Tu v hĺbke nachádzam Teba i seba a svoj vzťah k svetu a ľuďom. Vďaka Ti, Pane môj: Len v mlčaní a tichu možno stretnúť a počuť Pána Boha.

Počas týchto sviatkov sme pozvaní hlbšie sa zamyslieť nad sebou. Vstúpiť do seba. Objaviť neobjavené. Odkryť krásu nepoznanú. Poznať nepoznaný pokoj. Tešiť sa z radosti, ktorá nám bola zakrytá pre iné hodnoty. Jednoducho, dať si odpoveď na otázky: Načo som? Kde smerujem? Prečo žijem? Aký bol život doteraz? Je Boh so mnou spokojný? Čo by bolo potrebné zmeniť? Viem, že mám dušu?

MY
Sú sviatky pokoja, radosti, pohody... Je to skutočne pravda v mojej duši, rodine? Z pretvárky, klamstva sa nedá žiť po smrti. A človek čo si odnesie pred Boha, Sudcu?

Keď Knud Buge - ako mladý človek - dostal miesto redaktora vo významnom časopise, zdalo sa, že sa naňho usmialo šťastie. Mal tri deti: Pera, Ageho a Olafa. Päť rokov trvalo jeho šťastie, potom časopis prestal vychádzať. Deprimovaný sa vrátil domov v ten deň, keď noviny vyšli posledný raz. Jeho chlapci, troj, päť a šesťročný, otca obstúpili, keď ich matke trpko priznal zánik novín.
„Čo teraz?“ povedal. „V každom krízovom období je ťažké, ak nie nemožné nájsť v mojom povolaní miesto. Všade znižujú stavy, prepúšťajú!“ Jeho manželka Vera ho utešovala, ako len mohla, hovorila o jeho úspechoch, o jeho schopnostiach.
Na druhý deň otec vstal až keď deti odišli do škôlky a do školy. Ustarostený sa po raňajkách pobral do svojej pracovne. Pohľad mu padol na kôš na papiere, v ktorom boli črepiny porcelánových prasiatok, ktoré deti obľubujú ako pokladničky na sporenie. Potom našiel na písacom stole kôpku mincí a pod kôpkou lístok, na ktorom bolo nemotornou detskou rúčkou napísané:
„Milý otec, my ti veríme. Per, Age, Olaf!“ Oči mu zvlhli, vrásky sa vyrovnali, po tvári mu prebleskol úsmev. Potom sa vystrel: „Vašu vieru nesmiem sklamať!“ povedal si.

Kto dnes navštívi veľkého vydavateľa, nájde na jeho pracovnom stole v úzkom striebornom rámčeku tento pokrkvaný lístok s nemotorným detským písmom. To bol „zdroj mojej sily!“ jednoducho hovorí veľký vydavateľ. Boli to slová detskej rúčky: „Milý otec, veríme ti...“

A čo ku nám dnes hovorí Dieťa Ježiš? Ver mi! Som Tvoj Boh! Sme v Božích rukách. Boh o každom z nás vie. Sviatky Božieho narodenia sú výzvou, aby sme viac uverili v Boha. Deti dávajú zmysel rodičom žiť. Boh, Dieťa, Ježiš dáva najväčšiu istotu života, ktorý sa nekončí smrťou, dáva zmysel večného života.

ADE
Ak sme si mysleli, že my dávame Bohu viac ako on nám. Premýšľajme. Ak dávame Boha a čo on učí na druhé tretie miesto v našom živote, urobme to čo máme urobiť. Ak nám zovšednieva Boh, ak ku nám prestáva hovoriť Boh, ak pravé hodnoty sme vymenili za nepravé, zastavme sa.
Uvážme, ako je krásne, osožné, prospešné, keď kráčame životom tak, že svoju ruku dávame do ruky Boha. Povedzme si, že už chcem žiť v rukách Božích.

Amen.