Panny Márie Bohorodičky

Nadobudnúť úprimný materský vzťah k Panne Márii.

AI
Je nejaký rozdiel medzi včerajším dňom a tým dnešným? Ak by sme sa na to pozreli zo všeobecného či obšírneho hľadiska, tak ani nie. Veď tak ako aj včera, tak aj dnes svieti slnko, rovnako plynie čas, rovnako deň začal a rovnako aj skončí. Ale inak je tu medzi týmito dvoma dňami veľký rozdiel. Pretože kým ešte včera sme sa zabávali a lúčili sa so starým rokom, dnes pre zmenu slávime a vítame nový rok. Avšak nie len jeho. Nie len tento nový rok slávime, ale v dnešný deň slávime aj slávnosť Bohorodičky Panny Márie. Matky Kristovej ako aj matky našej. A prečo sa slávi táto slávnosť práve v dnešný deň? Odpoveď je jednoduchá. Čo môže byť krajšie ako začať ten nový rok ako aj každučký jeho deň so svojou milujúcou Matkou.

KE
„Poponáhľali sa a našli Máriu a Jozefa i dieťa uložené v jasliach“ (Lk 2,16).

DI
Práve touto vetou začína dnešné evanjelium. Na pohľad je tu všetko pochopiteľné, ale keď sa týmto slovám lepšie prizrieme, nevieme vôbec povedať, samozrejme ak sa držíme iba dnešného textu evanjelia, prečo sa pastieri poponáhľali a odkiaľ sa poponáhľali. Odpoveď nájdeme, ak si otvoríme Sväté písmo a prečítame si state, ktoré sú v Písme hneď pred samotnými textami, tvoriacimi dnešné evanjelium. Tieto state opisujú, ako sa anjel Pánov v noci zjavil pastierom, ktorí neďaleko od Betlehema bedlivo strážili svoje stádo a oznámil im radostnú zvesť, že sa im v Dávidovom meste, čiže v Betleheme narodil Spasiteľ, Kristus Pán a že ho nájdu ako dieťa zavinuté do plienok a uložené v jasliach. Predstavme si však teraz tých pastierov, čo si pomysleli a ako sa zatvárili, keď všetci Židia očakávali Krista a Spasiteľa ako kráľa vznešeného rodu, nekonečnej moci a poslaného Bohom a oni teraz počujú, že sa narodil Spasiteľ a Kristus, ktorý je zavinutý v plienkach a uložený v jasliach. V jasliach, ktoré neslúžia ako postieľka pre novonarodené deti, ale ako určitá nádoba na potravu pre dobytok. Čiže počujú, že novonarodený Kristus a Spasiteľ sa nachádza niekde v maštali na mieste, ktoré je tak hodné najviac pre dobytok a nie to pre človeka, nehovoriac už o Spasiteľovi. Nešlo im to do hlavy, nevedeli to pochopiť, preto sa aj poponáhľali do Betlehema, aby sa presvedčili, či to, čo počuli od Božieho anjela, je pravda, alebo je to iba nejaká ich halucinácia. Ako to pokračovalo, vieme už z textov dnešného evanjelia. Keď došli na miesto, našli Máriu, Jozefa a dieťa uložené v jasliach presne tak, ako im to zvestoval Boží anjel. Môžeme teda povedať, že pastieri od tej chvíle uverili, že to dieťa je ten skutočný Bohom poslaný a dlho očakávaný Spasiteľ a Kristus ako aj to, že tá, ktorá vedľa neho stála a ktorá ho porodila, je jeho milujúcou matkou - Božou Matkou. A dôkazom toho, že uverili, je aj predposledná veta z dnešného evanjelia, ktorá hovorí, že keď sa vrátili, oslavovali a chválili Boha za všetko, čo počuli a videli, ako im bolo povedané. Teda oslavovali a chválili Boha za milosť, že im umožnil, im jednoduchým, obyčajným a hriešnym ľuďom, vidieť Spasiteľa a jeho milujúcu matku, Božiu Matku.

PAR
Podobne ako pastieri, aj my drahí bratia a sestry, v dnešný deň vzdávame vďaky a chválime Boha, hoci nie konkrétne za to, za čo pastieri, že videli a počuli, ale za to, za tú milosť, že sa z Márie narodil Bohočlovek, jednorodený Boží syn a náš Pán Ježiš Kristus. On sám sa rozhodol ako druhá Božská osoba vstúpiť do života Panny, prijať jej ľudskú prirodzenosť a tak oslobodiť človeka z otroctva hriechu. A teda právom môžeme nazvať Pannu Máriu ako Bohorodičku. Mnohí to síce popierali a možno to niektorí popierajú aj dnes, ale je to iba ľudská hlúposť a nerozumnosť. Veď ako inak možno nazvať ženu, z ktorej sa narodil Boh? Azda rodička človeka? Nie. Mária je matkou. Je matkou Božieho Syna. Je tou, ktorá netušiac, čo ju v živote čaká, s radosťou a láskou odpovedá na Božiu vôľu svojím „Áno“, s radosťou a láskou prijíma dieťa do svojho lona, s radosťou a láskou ho rodí, vychováva, stará sa oň a ustavične sprevádza počas jeho života. Ba dokonca ešte aj pod krížom s bolesťou v srdci, ale s láskou plní Božiu vôľu, keď prijíma slová svojho syna adresované jej a učeníkovi, ktorý vedľa nej stál: „Žena, hľa, tvoj syn! Hľa tvoja matka!“ Tieto Kristove slová od chvíle ako ich vyriekol, zviazali akoby nejakým putom, Máriu s každým človekom, s každým z nás, pretože týmito slovami akoby Kristus povedal: „Matka moja, už nie si iba mojou matkou, ale stala si sa matkou celej Cirkvi, všetkých ľudí a vy ľudia prijímajte Máriu za svoju milujúcu Matku, lebo ona už nie je iba mojou matkou, ale aj vašou matkou.
Z Písma vieme, že od tej chvíle ako Kristus vyriekol tieto slová, učeník si Máriu vzal k sebe, staral sa o ňu, utiekal sa k nej a s láskou ju prijal do svojho života ako svoju Matku. Pýtam sa a zároveň prosím, aby sa každý zamyslel sám nad sebou. Aký mám ja vzťah k Márii a ako ju ja prijímam do svojho života? Prijímam ju tak, ako ju prijal učeník? Prijímam ju ako matku? Utiekam sa k nej, vážim si ju a milujem ju? Prosím ju dennodenne o pomoc a o to, aby ma stále držala za ruku a sprevádzala ma v každučkej chvíli po ceste môjho života, ako aj po ceste k Pánu Ježišovi? Ako vlastne začínam každučký Boží deň; so svojou milujúcou matkou, alebo bez nej? Ako správny kresťan by som sa mal vo svojom živote správať voči Panne Márii podobne, ako sa správal už spomínaný učeník, ako k svojej matke. Ak sa však tak nesprávam a môj vzťah k Panne Márii je mizerný, že sa vôbec ani z ďaleká nepodobá vzťahu k matke, ako potom chceme vojsť do nebeského kráľovstva, keď práve Mária matka Kristova ako aj matka naša je akoby tou vstupnou bránou, cez ktorú sa prechádza k Pánu Ježišovi? Ako?

MY
Určite každý z vás si vie uvedomiť a iste už aj niektorí predstaviť, čo znamená v živote stratiť matku, stratiť tú, ktorá bola pri nás od samého začiatku, tú, ktorá nás vedela vždy tak nežne pohladiť, poláskať, potešiť, pofúkať boľavé miesta, utrieť slzy, či s láskou pritisnúť k sebe, že takáto strata je naozaj v živote každého dieťaťa, či už malého alebo dospelého to najbolestnejšie. No naopak vieme si uvedomiť, akú bolesť a plač v srdci prežíva každá matka, keď jej vlastné dieťa vynadá, keď sa s ňou nerozpráva, keď jej ubližuje, keď sa k nej neutieka, vôbec jej nepovie, mám ťa rád mami, a čo je najhoršie, keď ju odmietne ako matku a vonku sa k nej nepriznáva. Takúto bolesť však prežíva aj naša Matka, naša nebeská Matka, keď je naše správanie tomu podobné. Preto nedopusťme, aby naša nebeská Matka musela prežívať bolesť a plač vo svojom srdci. Staňme sa jej vernými deťmi, pristúpme k nej a povedzme jej, že ju máme radi, že ju milujeme, že je nám ľúto všetkého zlého, čo sme jej vykonali, že chceme stále kráčať po jej boku, že chceme, aby nás stále držala za ruku, a tak nás ustavične doprevádzala po ceste nášho života, po ceste k Pánu Ježišovi. Príkladom ako aj vzorom takéhoto dieťaťa, verného dieťaťa Márie bol aj pápež Ján Pavol II, ktorý celý svoj život spojil s Matkou Božou. Ustavične sa k nej utiekal, miloval ju, vyzdvihoval ju pred inými, nikdy ju neopustil, ba nenechal na ňu ani dopustiť a čo je najkrajšie, celý sa odovzdal do jej materinskej ochrany. Dôkazom toho, že je tomu naozaj tak, že bol naozaj tým verným dieťaťom Panny Márie, je aj jeho životné heslo Totus Tuus – Celý tvoj.

ADE
A čo povedať na záver? Asi toľko, že v živote každého z nás nie je dôležité koľko a aké chvály budem hovoriť o Panne Márii, ale to, aký bude ten môj osobný vzťah k nej.
Vyprosme si preto pri tejto svätej omši, aby sme sa stali tými vernými deťmi Panny Márie, ktoré nikdy nechcú kráčať sami, ale jedine so svojou milujúcou matkou, Božou Matkou.

Amen.