Pohreb muža a ženy

Povzbudiť k nádeji vo večný život.

AI
Fénix je najznámejším bájnym vtákom. Podľa legendy existuje na svete len jeden exemplár, ktorý žije stovky rokov. Keď cíti, že sa blíži koniec jeho života, začína si na vrchole palmy budovať hniezdo z voňavých halúzok. Žiara slnka pomaly zapaľuje halúzky a fénix udieraním krídiel rozdúchava malý plamienok, až pokiaľ v ňom nezhorí. Z jeho popola sa narodí nový fénix, ktorý po prežitých storočiach urobí to isté. Tento bájny vták sa v starokresťanskej literatúre stal symbolom tak zmŕtvychvstania Krista, ako aj jednotlivých ľudí, lebo práve Kristovo zmŕtvychvstanie povstalo zo žiary utrpenia a smrti.

KE
V dnešnom Božom slove sme počuli o žene, ktorá mala veľkú nádej v Ježiša Krista. Tejto žene Ježiš povedal: „Ja som vzkriesenie a život. Kto verí vo mňa, bude žiť, aj keď umrie. A nik, kto žije a verí vo mňa, neumrie naveky. Veríš tomu? Povedala mu: Áno, Pane, ja som uverila, že ty si mesiáš, Boží Syn, ktorý mal prísť na svet“ (Jn 11,25-27).

DI
Keď prišiel Ježiš do dediny, jeho priateľ Lazár bol už štyri dni v hrobe. Lazár bol teda úplne mŕtvy a s ním všetka nádej. Tento údaj, týchto štyroch dní, stupňuje veľkosť zázraku. Človek si je v takýchto okamihoch vedomí, že práve tu sa všetky naše ľudské snaženia končia. Pred samotným vzkriesením Lazára, sa Ježiš ešte stretá s Martou, Lazárovou sestrou. Prvé slová Marty zneli ako výčitka: „Pane, keby si bol býval tu, môj brat by nebol umrel“ (Jn 11,21). Ale tu ide však o niečo iné. Ide o nepriame vyjadrenie dôvery, zo strany Marty. Marta mala takú vieru, ako prvý kresťania. Je to viera vo všeobecné vzkriesenie mŕtvych, v posledný deň, viera ktorú kresťania prevzali zo starozákonného židovstva. Ježiš o sebe vyhlásil, že je: „vzkriesenie a život“ (Jn 11, 25). Boli to neslýchané slová, ale Marta dobre vedela, že Ježiš klamať nemôže, veď on sám je pravda. A práve na jeho otázku: „Veríš tomu?“ (Jn 11, 26) odpovedala: „Áno, Pane, ja som uverila, že ty si mesiáš, Boží Syn, ktorý mal prísť na svet“ (Jn 11, 27). A týmto rozhovorom dostala túžba človeka po večnom živote hodnovernú pečať. Ježiš sa ďalej vo svojej odpovedi snaží odvrátiť pozornosť od udalosti na konci času a sústreďuje sa na prítomnosť. Naše základné rozhodnutie nepadne až v posledný deň, ale dochádza k nemu práve teraz, a síce v akte viery každého jednotlivca, v okamihu stretnutia sa z Ježišom Kristom. V našej živej viere, sa teda znova a znova odohráva vzkriesenie mŕtvych.

PAR
Kždý veriaci človek, ktorý počúva toto evanjelium je rovnako ako Marta, postavený pred otázka „veríš tomu?“ Naša viera sa musí pripojiť k vyznaniu Marty: „Áno, Pane, ja som uverila, že ty si Mesiáš, Boží Syn, ktorý mal prísť na svet“ (Jn 11, 27). Náš život je len krátkou príležitosťou povedať Božej láske áno.
Čím je teda naša telesná smrť vo svetle právd viery? Nie je ani tragédiou, ani zlorečením, je prechodom do večného života.
Carlo Carretto vo svojej knihe "Lebo si môj Otec", napísal: Najvýstižnejšie označuje smrť, slovo prechod. Predstavuje prechod Izraelitov cez Červené more a v plnom zmysle slova prechod Krista cez noc zmŕtvychvstania. To, čo sa však odohralo v noci vzkriesenia, sa osobne dotýka každého z nás. To bol skutočný prechod celého ľudstva v Kristovi Ježišovi, ktorý je hlava Cirkvi a Vodca vykúpených. Udalosť, ktorá sa vtedy odohrala, je taká mimoriadna, že Cirkev v opojení jasá a radostne spieva svoj spev Exultet!
Vidieť človeka vstávať z mŕtvych, vidieť ako sa z vyhasnutého popola znova vznecuje život, vidieť ako náhly a nečakaný blesk rozráža temnoty - to naozaj vie naplniť radosťou.
To znamená, že Boh žije, a že život pokračuje. To znamená, že človek je večný a že smrť, ktorá ho predtým strašila a bolestne zaťažovala, sa teraz vysvetlila, pochopila a premohla. Ani pre kresťana smrť nie je ľahká. Viera mu však dáva svetlo, ako sa vyrovnať s problémom smrti. Kresťan vidí svoju smrť vo svetle Kristovej smrti a zmŕtvychvstanie nie ako zánik, ale ako prechod do nového, krajšieho života. „Preto ak na základe slov evanjelia veríme, že nik, kto verí v Krista, neumrie naveky, z viery vieme, že ani on neumrel, ani my neumrieme“ (Ofícium za zosnulých).

MY
Milovaný! Samotná smrť je návrat k Otcovi. A práve v tomto duchu, je potrebné pozerať sa na smrť. Svätý apoštol Pavol nás posmeľuje: „Sme teda stále plní dôvery a vieme, že kým sme doma v tele, sme vzdialení od Pána; lebo žijeme vo viere a nie v nazeraní. Sme však plní dôvery a radšej sa chceme vzdialiť z tela a bývať u Pána. A preto sa usilujeme páčiť sa mu, či sme doma alebo mimo domu. Veď sa všetci musíme ukázať pred Kristovou súdnou stolicou, aby každý dostal odplatu za to, čo konal, kým bol v tele, či už dobré a či zlé“ (2 Kor 5,6-10). Na tejto nádeji, na tomto mocnom Božom Slove, musíme stavať svoj život tu na zemi, i vo večnosti. Náš smútok nesmie ísť, až za hranice beznádeje. Veď máme nádej a vieru, že sa spolu s ním stretneme v nebeskej blaženosti. Smrť nie je tragédiou, ale návratom k Otcovi. Josemaría Escrivá vo svojej knihe Brázda napísal: „Nerob zo smrti tragédiu, lebo ona ňou nie je! Len deti bez srdca sa netešia na stretnutie so svojimi rodičmi.“
Iste! Človek zo smrti blízkeho pociťuje veľký žiaľ. To nám nezazlieva ani Pán Ježiš. Veď on sám nad svojim zosnulým priateľom Lazárom zaslzil. No dôležité je, aby sme nezostali len pritom.

ADE
V Kristovi máme veľkú nádej a oporu. On je nad všetkým. Preto sa nebojme a nezúfajme. Veď smrť, je iba prechodom zo smrti do života. Prorok Ozeáš a následne aj svätý apoštol Pavol, to vyjadrili krásnymi slovami: „Smrť, kde je tvoje víťazstvo? Smrť, kdeže je tvoj osteň“ (Oz 13,14; 1Kor 15,55)? V tejto nádeji, prežívajme aj tento čas smútku.

Amen.

*Porov.: CVENGROŠ, Ľ.: Seminárna práca. Spišská Kapitula : 2002