Pohreb praktizujúceho vieru

Boh miluje každého človeka.

AI
V dnešnej dobe dosť často konštatujeme, že táto novodobá éra je veľmi uponáhľaná. Nič nestíhame, vždy sa za niečím naháňame, zháňame, vybavujeme. V živote prichádzajú aj také chvíle a situácie, v ktorých sa akoby všetko zastavilo. Zrazu sa začneme zamýšľať nad dôležitými životnými otázkami, nad zmyslom života a jeho cieľa. Nepochybne takouto udalosťou je aj dnešná rozlúčka s našim farníkom. Smrť nášho brata v nás možno vyvolali rôzne reakcie. Mnohí z nás sa tiež zastavili a rozmýšľali. Asi najčastejšou otázkou, ktorú si teraz kladieme, je: Prečo? Prečo práve on, prečo taký pomerne mladý, ešte stále pri sile? Možno niektorí uvažovali aj ďalej a keď nenachádzali odpoveď, prišli až k tomu, že začali obviňovať Boha. Prečo to dopustil práve nám, prečo na nás zabudol, On taký dobrotivý a milosrdný?


KE
Drahá smútiaca rodina, bratia a sestry. Podobnú výčitku sme mohli počuť v dnešnom evanjeliu z úst Marty a Márie, ktorým zomrel brat Lazár, adresovanú Pánu Ježišovi. „Pane, keby si bol býval tu, môj brat by nikdy nebol umrel“ (Jn 11, 17 – 44).

DI
Ježiš bol osobným priateľom Lazára. Vieme, že počas svojho účinkovania sa tam viac krát zastavil, rád si tam oddýchol a porozprával sa. Keď sa Ježiš dozvedel o Lazárovej smrti, zachvel sa v duchu a bol vzrušený. Aj Židia konštatovali: „hľa ako ho miloval.“ Preto nás trochu môže zaraziť, keď sme v dnešnom evanjeliu počuli, že Ježiš sa neponáhľal do Betánie, hoci vedel, že Lazár je v núdzi a potrebuje pomoc. Totiž jeho cesta do Betánie mala slúžiť na niečo iné, na niečo dôležitejšie. Mala prehĺbiť vieru a vzbudiť nádej. Sestry síce tiež vyčítajú Ježišovi neskorý príchod, predsa obidve vyjadrujú vieru a nádej. A Ježiš buduje na tomto predpoklade náuku o vzkriesení. Predkladá ju sestrám, ostatným židom i nám. Všimnime si ešte jednu vec. Okolo mŕtveho Lazára všetci plačú. Aj Ježiš sa zachveje, ale predsa, z evanjelia môžeme vybadať a vycítiť jeho suverénny postoj, vystupuje tak trochu suverénne. Suverénne preto, aby poukázal, že On je jediný Pán a darca života i smrti. Preto sa postupne snaží priviesť plačúcich a nariekajúcich židov k dôvere v neho, k viere vo vzkriesenie tela a k nádeji vo večný posmrtný život v blaženosti.

PAR
Náš zosnulý brat ako sme ho poznali, snažil sa byť priateľom Ježiša. Videli sme to z jeho postoja, s akým pristupoval k sviatostiam a zúčastňoval sa na liturgických slávení. Môže nám byť príkladom aj v tom, ako treba odchádzať zmierený s Pánom. Dal si zavolať kňaza a tým jasne vyjadril vieru v posmrtný život a nádej na vzkriesenie. Aj my sme mali radi nášho brata a preto právom nás bolí jeho odchod do večnosti. No nemôžeme ostať len pri žiali. Aj pre nás ma táto udalosť veľký význam. Vytrhla nás z uponáhľaného života, aby sme sa zastavili a zamysleli. Aby sme si prehĺbili svoju vieru, oživili nádej a radosť z večného života v blaženosti. Nádej umiera posledná. Musíme veriť v to, že Ježiš mal nášho brat pre jeho snahu tu na zemi veľmi rád. Ak by bol Ježiš prítomný medzi nami, určite by nám povedal toto: Tento muž vstane pri vzkriesení.
Vyčítali sme niečo Bohu? Ak áno, to len preto, že sme zabudli na nádej. Nádej a dôvera v Boha má meniť náš postoj. Musíme postupne prejsť od žiaľu k radostnej nádeji vo vzkriesenie. Nebojme sa a verme! Boh najlepšie vie kedy, kde a koho ma povolať z tohoto sveta k sebe, aby ho mohol osláviť. Náš brat už splnil plán ktorý s ním mal Pán a teraz mu patrí večná odmena vo večnosti.

MY
Jednej Slovenskej speváčke sa v živote veľmi dobre darilo. Aspoň sa to tak navonok zdalo. Mala dobrú kariéru, bola uznávaná, no pritom zabudla na Boha. Boh ju však zastavil jednou udalosťou, ktorá zmenila jej život. Raz pri jednej nešťastnej havárii ochrnula na obidve nohy, musela byť odkázaná len na vozíček. Lekári jej nevedeli pomôcť a aj odborníci v zahraničí po dôkladnom vyšetrení skonštatovali, že sú bezradný. Z jej strany začalo najprv obviňovanie na adresu Boha a došla až k tomu, že tu na tomto svete už nemá miesto. Stratila zmysel i cieľ svojho života a chcela s nim skoncovať. Prišla na balkón, kde si zaspievala svoju najobľúbenejšiu pesničku. Keď dokončila a chcela vyskočiť, zo všetkých balkónov nemocnice sa ozval potlesk. V tom sa to v nej pohlo. Zrazu našla zmysel svojho života, lebo jej zasvitla iskierka nádeje. Nádej na to, že niekto ju potrebuje, že je užitočná pre druhých, hoci je na vozíku.

Nádej dokáže meniť človeka. Tak, ako ona zmenila názor na život, na seba, Boha i ľudí, tak aj nás ma nádej vo večný život meniť a formovať. Meniť naše výčitky na spoľahnutie sa na jeho prozreteľnosť a múdrosť, ktorou všetko riadi. Meniť naše „prečo“ na väčšiu dôveru v neho. Meniť náš žiaľ na radosť zo vzkriesenia a večného života.

ADE
Drahí smútiaci! Aj týmto krátky zastavením sme sa chceli povzbudiť k väčšej dôvere v Boha. Nádej je nadprirodzená čnosť, ktorou pevne, isto a dôverne očakávame večnú blaženosť. Našou úlohou je, aby sme si čnosť nádeje neustále vzbudzovali. Poprosme si aj pri tejto svätej omši od Boha o túto čnosť, aby sme mohli s nádejou riešiť ťažké situácie v našom živote.

Amen.

*Porov.: KOKORUĎA, V.: Seminárna práca z homiletiky. Spišská Kapitula : 2003