Pohreb praktizujúceho vieru

Boh dopúšťa aj zlo, pre dosiahnutie väčšieho dobra.

AI
Drahí smútiaci, drahí bratia a sestry! V našom živote je to už raz tak, dnes sme tu a sami nevieme, či tu budeme aj zajtra! Veľa ľudí, či už mladých, alebo starých si myslí, mňa sa smrť netýka.

KE
V evanjeliu sme však počuli Ježiša, keď hovoril zástupom: „A vôľa toho, ktorý ma poslal, je, aby som nestratil nikoho z tých, ktorých mi dal, ale aby som všetkých vzkriesil v posledný deň“ (Jn 6,37-40).

DI
Ježiš si uvedomuje svoju božskú moc. A tých, ktorí veria v neho, nemôže odohnať od seba, lebo Ježiš nemôže plniť svoju vôľu, ale vôľu toho, ktorý ho poslal. Medzi Bohom Otcom a Bohom Synom je nesmierne veľké puto, v ktorom vždy konajú jednotne, bez obmedzenia toho druhého. Boh posiela svojho syna, aby zmiernil utrpenie za naše hriechy a vykúpil celý svet. Pavol vo svojom liste Korinťanom nás povzbudzuje, aby sme neochabli, hoci na tele chradneme, vnútorne sa obnovujme zo dňa na deň (porov. 2 Kor 4,14-5,1). Svätý Pavol vie, že je na svete mnoho trápenia, fyzickej bolesti, ale to je iba náš pozemský príbytok. V nebesiach máme od Boha pripravený domov, príbytok nie rukou zhotovený, ale večný, kde už niet bolesti, ale iba radosť a šťastie z Božej prítomnosti. Možno sa pýtame, prečo svätý Pavol je tak zapálený do slov, ktoré nám dal Ježiš Kristus, veď mi máme Ježišove slová, počúvame ich stále v kostole, alebo doma pri súkromnom čítaní a nič sa s nami vnútorne ani navonok nedeje. Keď si zoberieme jeho život, aký bol, tak je to preto, lebo sa vhĺbil do Ježišovho slova a pochopil pravdu tak úplne, že za ňu obetoval aj vlastný život.

PAR
Vieme sa aj my vhĺbiť do Božieho slova a uvažovať o ňom? Ohlasujeme Božie slovo, ktoré je v nás aj iným? V tejto smutnej chvíli, keď tu stojíme pri našej zosnulej, ktorá zomrela veľmi náhle, ani sama nevedela, že keď odíde do nemocnice už sa nevráti. Nerozlúčila sa ani so svojimi deťmi ani s príbuznými. Odchádzala do nemocnice s menšou bolesťou hlavy a po mnohých vyšetreniach lekári prišli na to, že má v hlave zhubný nádor. Smrť bola rýchlejšia ako povedané zbohom. Hoci netušila blížiacu sa smrť, vedela, že aj keď v budúcnosti zomrie na druhej strane ju bude niekto očakávať, aby jej mohol dať zaslúženú odmenu. Počas života odovzdávala svojim deťom a manželovi svoju lásku a vieru v Ježiša Krista. Bola čnostná a žila nábožným životom.
Žijeme ho aj my? Uvedomujeme si, že môžeme, kedykoľvek zomrieť, napriek nášmu každodennému kolobehu života? Keď nastane hodina našej smrti, aký život ponúkneme Bohu? Niektorí posúvajú smrť niekde ďaleko, či upresňujú svoj odchod. My, nie sme strojcami nášho života a vonkoncom si nemôžeme upresňovať deň nášho odchodu. Iba Boh je strojcom všetkých žijúcich a času. Boh vie, prečo nevieme hodinu, ani dňa našej smrti. Ak žijeme podľa svedomia a Božieho slová, nemáme sa čoho obávať. Veď Boh nechce od nás veľa, len aby sme žili v pokoji a láske v nádeji na večný život. Vždy je dobré rozhodnúť pre Boha a večný život. Filozof Pascal hovorí: „vždy je lepšie sa rozhodnúť pre to, že Boh jestvuje, lebo tu ide o večný život a šťastie“.
Tým, že prijímame Boha, slobodne berieme na seba aj to, čo Boh od nás žiada. Teda milovať Boha a blížneho viac, ako seba samého. Lebo vôľa nebeského Otca je, aby mal každý, kto verí v neho mal večný život. Neupierajme pozornosť na to, čo je viditeľné, ale na to, čo je neviditeľné, lebo viditeľné je len do času, ale nevideteľné naveky – hovorí svätý Pavol. Možno z vás, ktorí ste tu, dávate otázky, prečo by som mal veriť v Boha a jeho slovám, keď nám Boh zobral našu najmilšiu mamičku, či dcéru, alebo dobrú priateľku? Prečo nám Boh berie to, čo máme najradšej? Iste je to pre nás veľká strata, ale Boh nám možno naznačuje, pre nás ktorí žijeme, aby sme pochopili zmysel života, prečo sme na zemi a čo je našim hlavným cieľom.

MY
Dávna stará legenda hovorí, že sama smrtka keď videla sedem malých uplakaných detí a mala zobrať ich chorú matku, sa vrátila pred Hospodina s tým, že to nemôže urobiť. Keď sa Pán opýtal: „Prečo to nemôžeš urobiť?“ Hneď namietala: „A ako teraz budú žiť.“ Hospodin jej povedal: „Neboj sa, veď sa o nich postarám, Keď sa postarám o každého, kto žije, tak aj o nich.“ Smrtka namietala: „Veď sa stratia v živote.“ Pán jej povedal: „Pozri, ona je príliš dobrá, ale mäkká. Keby ostala pri nich, zneužijú to, budú si závidieť, budú sa hádať, hnevať – no utrápia ju. Ak majú obstáť v živote, musia ostať samé. Len tak si budú pomáhať, budú dobrí k sebe, budú sa rešpektovať. Choď ku dnu mora. V hĺbke 10 km je kameň s lastúrou. Prines ho!“ Smrtka bola hneď naspäť. „Kosou ho rozbi!“ prikázal Pán. Vo vnútri bol malý čierny chrobáčik. „Vidíš,“ povedal Hospodin: „ja som o ňom vedel. Staral som sa oň. Či sa vari ty máš trápiť, že sa nepostarám o siroty?“

Múdra legenda. Boh vie a pozná nás, pozná naše možností a chce naše dobro.

ADE
Drahí smútiaci, bratia a sestry! Prosme v tejto chvíli o silu a pomoc niesť svoj kríž, aby sme raz uzreli Božiu tvár v nebi. Naša zosnulá sestra sa snažila počúvať Pánov hlas. Za tvojím hlasom išla Pane, daj večný pokoj a radosť jej duši.

Amen.

*Porov.: MAJERČÁK, D. : Seminárna práca z homiletiky. Spišská Kapitula : 2003