Pohreb praktizujúceho vieru

Poukázať na smrť, ako na bránu do večnosti, ktorou musí prejsť každý z nás.

AI
Drahí bratia a sestry, smútiaci príbuzný, v živote každého človeka sú rôzne radostne, ale i bolestné míľniky. Tak to bolo aj v živote Ježiša Krista.

KE
V evanjeliu sme z anjelových úst počuli o Ježišovej smrti na kríži a o jeho zmŕtvychvstaní, vtedy keď hovorí ženám, ktoré išli k Ježišovmu hrobu: „Hľadáte ukrižovaného Ježiša Nazaretského? Vstal z mŕtvych. Niet ho tu. Hľa, miesto, kde ho uložili“ (Mk 16,6).

DI
Každý z nás sa najprv narodí, neskôr povie prvé slovo, spraví prvý krok, potom prichádza škôlka, škola – základná, stredná, prvé lásky, prvé sklamania, manželstvo – starosti o rodinu, o prácu, o to aby som mohol zabezpečiť seba i svojich blízkych.... A zrazu je tu smrť, kolobeh sa uzatvára a človek opúšťa tento svet. Človek opúšťa tento svet. Ale kde? Čo sa stane z ľudskou dušou, po tom ako opustí telo. A je vôbec to potom? Toto sú otázky, ktoré sa mnohým z nás vynoria v mysli, práve vtedy keď sa zoči voči stretneme zo smrťou. Na prvých stránkach Svätého písma si môžeme prečítať o tom ako Boh povýšil človeka tým, mu vdýchol nesmrteľnú dušu. Boh chcel, aby človek spolu s nim žil v plnom šťastí a láske, no človek sa dopustil strašného činu, zvedený satanom odmietol svojho stvoriteľa. Týmto stratil milosti ktoré mal, dovtedy, dokiaľ bol v úzkom spojení z Bohom. Takto sa ľudstvo dostalo k smrti. No Boh nezavrhol človeka, ale dáva mu, ešte jednu možnosť. V plnosti času posiela svojho Syna Nášho Pána Ježiša Krista, aby vrátil ubolenému ľudstvu večný život a otvoril mu opäť branú do strateného raja.

PAR
Niekto by mohol napadnúť to sú len výmysly ťarchou života skúšaného človeka. A z minulosti vieme, že niekoľko jedincov sa pokúšalo presadiť tuto tézu – náuku. No napriek týmto jednotlivcom poznáme nesmierne množstvo dôvodov prečo veriť v posmrtný život. Archeológovia nám poukazujú na tom, že človek už od svojho počiatku veril v život na druhej strane smrti. Či si zoberieme Peržanov, Grékov, Egypťanov, Rimanov a mnohé iné starobylé civilizácie, verili, že duša človeka po smrti opúšťa telo a vstupuje do záhrobia. Aj keď tato viera nebola možno v takej forme ako naša. Z nášho osobného cítenia vieme, že všetci by sme sa chceli stáť slávnymi – čiže nesmrteľný, aspoň v kútiku podvedomia každý z nás chce aby ľudia naňho ešte dlho v dobrom spomínalo. A to je to, človek vo svojom vnútri túži po večnosti ktorú stratil v raji. To tá túžba ho ženie k tomu, aby niečo po sebe zanechal, no len to mu nestačí, nesporne cíti že jeho existencia sa nemôže len tak skončiť. Vo svojom vnútri cíti že niečo musí byť aj po živote na zemi. A tu sme pri probléme mnohých dnešných ľudí. Akonáhle totiž niekto pripusti, že je tu večnosť musí sa na ňu pripraviť. A pripraviť sa na večnosť nie je ľahké. Ľudia v dnešnej dobe preto neradi rozmýšľajú o smrti. Cintoríny sa stavajú mimo miest, len aby sme okolo nich nechodili, len aby nám neprichádzali na rozum myšlienky spojené so smrťou a práve ne ňu by sme myslieť malý. Smrť to nie je koniec, je to len začiatok. Veď smrťou nič nekonči, smrťou všetko začína. Smrť človeka sa podoba jeho zrodu a jeho pozemský život životu, keď bol ešte pod srdcom matky. Malý človiečik je chránený telom matky, potravu prijíma cez pupočnú šnúru. O ničom nepremýšľa, nedýcha, iba sa ako najlepšie vie pripravuje ne pozemský život. Dieťa v lone matky si isto nevie predstaviť iný svet okrem toho v ktorom žije. Keby mu niekto povedal, že sa musí narodiť, preto aby mohlo naplno žiť, isto to nepochopí. Veď, kto to kedy videl dýchať pľúcami. Kto to kedy videl, chodiť po vlastných, nebyť chránený telom matky. Prijímať potravu ústami, musieť ju namáhavo hrýzť zubami a nemať pupočnú šnúru. Pre dieťa, ktoré sa ma narodiť, takéto myšlienky sú absurditou – nezmyslom. No všetci dobre vieme, že bez toho aby sa narodilo, nemôže žiť. Po určitom vývojovom čase sa nutne musí narodiť. No to narodiť sa, je pre každé dieťa smrťou jeho doterajšieho života. Tak ako dieťa musí zomrieť svetu, v ktorom žilo pred pôrodom, aby sa mohlo narodiť pre nový, hodnotnejší život tu na zemi, tak aj my. Zomierame materiálnemu svetu, aby sme sa mohli narodiť pre svet duchovný. Veď zomrieť to neznamená zaniknúť, zomrieť znamená žiť.

MY
Malé dieťa počas niekoľkých mesiacoch, prekoná veľké vývinové štádium. Z dvoch buniek, sa vyvinie najzložitejší organizmus na tejto zemi. Do pôrodu sa dieťa pripravuje pre materiálny svet – čiže pre tuto zem, preto sa rozvíjajú jeho končatina, zmysly a životne dôležité organy. No po narodený sa nám telo vyvíjať prestane. Pretože tak, ako je stav pred narodeným časom prípravy pre tento materiálny svet, tak čas po narodený je určený pre prípravu duše človeka pre svet budúci. Pred narodením, však to má človek ľahšie, pretože Boh to tak zariadil, aby sa nám telo, vyvíjalo samo od seba. No v príprave na duchovný svet je to trocha ťažšie. Keďže tu už ide o inú dimenziu, vyžaduje sa aj náš príspevok. Preto že v duchovnom svete je možnosť výberu. Môžeme si vybrať dobro – Boha, alebo zlo – tým že Boha odvrhneme. Zaiste si každý z nás už položil otázku: Čo mám robiť, aby som sa narodil po smrti pre večný život, a aby som sa narodil, ako dokonale vyvinutá ľudská duša? Odpoveď musí najať každý sám, a to skrze Sväté Písmo a učenie katolíckej Cirkvi. Tieto dve skutočnosti sú ako pupočná šnúra. Môže sa skrze Milosrdenstvo Božie stať aj inak, no o koľko ľahšie sa je dieťaťu zrodiť na tento svet pôrodom, ktorý je bez komplikácií, ako takým ktorý ohrozuje život dieťaťa i matky.

ADE
Preto drahí bratia a sestry, nepozerajme na smrť, ako na koniec, ale s kresťanskou nádejou pripravujme sa na ňu, aby sme sa mohli v hodinu, keď nás Pán povolá znovu zrodiť pre život večný. A spolu s nim a všetkými blaženými v plnosti čerpať z prameňov pripravenej radosti.

Amen.

*Porov. DULÁK, S.: Seminár z homiletiky. Spišská Kapitula : 2003