Iste je vám známe, že jestvujú niektoré druhy rast1ín, ktoré žijú pospolu v tzv. symbióze. Z tohto spolunažívania obidve majú úžitok. A ak by sme ich oddelili od seba, zasiahli by sme do tohto vegetatívneho životného procesu, prežili by len veľmi ťažko, alebo by neprežili vôbec. Dalo by sa povedať, že ak si príroda stanovila takéto zákony, nemali by sme do nich príliš zasahovať, ak ju chceme udržať nažive.
Drahí bratia a sestry, dnešné evanjelium nám tiež predstavuje jeden takýto životný zväzok, avšak omnoho hodnotnejší – ľudský zväzok. „Muž sa pripúta k svojej manželke a budú dvaja v jednom tele. A tak už nie sú dvaja, ale jedno telo. Čo teda Boh spojil, nech človek nerozlučuje“ (Mt 19, 5-6)!
Tieto slová hovorí Pán Ježiš, keď bol na ceste do Jeruzalema. Bola to preňho posledná cesta, cesta k smrti na kríži. Farizeji mu kladú otázku o manželstve, avšak nerobia to s dobrým úmyslom. Prezrádza to spôsob, akým to robia. Nastoľujú otázku manželstva, ale kladú ju ako otázku rozvodu. Vieme, že aj za Ježišových čias rozvod bol možný na základe tzv. priepustného listu, ktorý ustanovil Mojžiš svojím zákonom. Avšak mali byť splnené isté podmienky a vyžadoval sa vážny dôvod. Lebo farizeji a zákonníci postupom času tento zákon tak svojvoľne vykladali, že priepustný list mohol dať muž svojej manželke aj pre malicherný dôvod. Pán Ježiš k tomuto zaujíma jasné stanovisko. Bezpodmienečne zavrhuje druhé manželstvo za života prvého manžela ako hriech manželskej nevery. Slovami: „Čo Boh spojil, človek nech nerozlučuje“, zásadne trvá na nerozlučnosti manželstva ako Božej ustanovizne. Sám zaručuje pomoc pri všetkých situáciách, ktoré sa vyskytnú v živote manželov. Rozvod považuje za porušenie Božej vôle. Lebo porušenie môže nastať už v manželskej nevere. Rozvod už len urobí viditeľným, že manželstvo je rozbité.
Keď si všimneme dnešnú dobu, veľmi sa v tejto problematike neodlišuje od čias Pána Ježiša. Aj dnes je mnoho zástancov "priepustného listu", ktorí sa stále hlasnejšie ozývajú proti nerozlučnosti manželstva. Veľakrát liberálna morálka, prílišný konzumizmus, svojvoľne interpretované ľudské práva spôsobujú, že inštitúcia manželstva je v plnej miere znehodnocovaná a znesväcovaná. Zakladajú sa tzv. pokusné manželstvá, kde druh a družka žijú svojvoľne pospolu. Je to život bez zábran, s tým úmyslom, že ak to nebude “klapať“, rozídu sa každý svojou cestou. A veľakrát nepomáha žiadne napomínanie a my sa môžeme len bezmocne dívať. Stáva sa to čím ďalej, tým viac.
Lenže máme, chvála Bohu, aj veľa pozitívnych príkladov. Sú mnohí, ktorí si uvedomujú potrebu a nutnosť chrániť takéto hodnoty, ako je manželstvo a v plnej miere sa o to snažia. Je aj veľa príkladných manželstiev, v ktorých manželia pevne kráčajú spoločnou cestou života, zdolávajúc všetky ťažké a nepríjemné chvíle života.
Vy, milí jubilanti, ste jedni z tých, ktorí spolu vydržali vo všetkých okolnostiach. Dnes oslavujete striebornú svadbu – 25 rokov manželstva, čo nie je vôbec krátka doba. Celý tento čas ste spoločne dokázali na jednej lodi života odolávať všetkým vlnobitiam a búrkam života. V takýchto chvíľach pri jubilejných oslavách si každý rád zaspomína na začiatky, prípadne prehodnotí celú túto dobu, ktorá uplynula. Môže si položiť aj otázku, čo je príčinou neúspechu, alebo tajomstvom úspechu.
Čo môže byť tajomstvom tohto vášho manželstva, vášho vytrvania v spoločnom živote? Bezpochyby je to silné puto lásky a porozumenia, ktorému dáva pevnosť sám Pán Boh. Aby manželstvo vytrvalo taký dlhý čas, musí byť založené na vzájomnej hlbokej láske a láske k Bohu. Láska sa postupne prejaví a zviditeľní vo vernosti voči milovanej osobe. Vernosť nezostane neodmenená. Sám Pán Boh nám to prisľúbil slovami: „Buď verný až do smrti a dám ti veniec života“ (Zjv 2, 10 b). Onen veniec večného života, po ktorom by mál každý kresťan túžiť.
Známy francúzsky spisovateľ Antoine de Saint-Exupéry povedal, že „milovať, to neznamená pozerať sa na seba, ale pozerať spolu tým istým smerom“. To znamená spoločne prežívať šťastné, ale aj menej šťastné chvíle života, spoločne zdieľať radosti, ale aj problémy a starosti, navzájom si odpúšťať.
Iste nie je ťažké v niečom začať, ale umenie je vytrvať až do konca. Môže sa zdať ťažké, ba dokonca nemožné spojiť sa na celý život s jednou osobou. Vytrvať až do konca je možné len vtedy, keď svoje vzájomné "áno" bolo založené na hlbokej láske k druhej osobe. Láska postupom času tiež rastie, zdokonaľuje sa a je schopná rozdávať sa. Musí však stále čerpať z Božej lásky k nám.
Udalosť, ktorá sa stála pred mnohými rokmi, je pekným príkladom vernosti. Ona pramenila zo vzájomnej lásky.
Dej sa odohráva v druhej svetovej vojne. Keď japonská letka smrti v Pearl Harboure zaútočila na americkú flotilu, Američan, major Hornbostel, bol so svojou manželkou v pokojnej posádke na Filipínach. Oboch ich zajali. Ostnatý drôt medzi mužským a ženským táborom rozdeľoval ich osudy. Celé roky jeden o druhom nepočuli. Keď sa major Hornbostel po skončení vojny vrátil do Ameriky, nevedel, či jeho manželka ešte žije. Po týždňoch a mesiacoch čakania konečne dostal správu. Žije. O dva dni neskôr sa radostná zvesť zmenila na desivú správu. Pani Hornbostelová sa v džungli nakazila malomocenstvom. Podľa amerického zákona všetci chorí museli ísť do Carville, izolačného tábora na juhu. Tam chorú poslali na základe vládneho nariadenia. Major Hornbostel zmobilizoval tlač. O niekoľko týždňov celá Amerika poznala príbeh rodiny Hornbostelovej. Major Hornbostel oznámil ministerstvu vnútra svoje nezmeniteľné rozhodnutie: ako zdravý sa nasťahuje do tábora smrti. Vláda mu to zakázala. Hornbostelova láska si našla inú možnosť. V carvillskej samote si v tesnej blízkosti ostnatého drôtu, čo ohraničoval tábor, postavil chatu, a tak ostal pri svojej manželke. Po ďalších mesiacoch sa v tlači objavila správa: Pani Hornbostelovú prepustili z tábora smrti ako vyliečenú.
Tento muž nemusel podstúpiť to, čo dobrovoľne podstúpil. Keď videl, že nemá veľké možnosti úspechu, mohol sa toho vzdať. Mohol mať pekný život, veď mal vojenskú hodnosť, možno dostal aj titul vojnového veterána, z čoho mu mohli plynúť len pocty. Napriek tomu bolo tu niečo, čo ho hnalo nasledovať svoju manželku a snažiť sa jej pomôcť, ako len bude môcť. Bola to láska, ktorou ju miloval a vernosť, ktorú jej sľúbil.
Vernosť nádherne opisuje cirkevný otec Tertulián vo svojom diele Ad uxorem: „Ako by sme mohli opísať šťastie takéhoto manželstva, ktoré Cirkev spája, obeta posilňuje, požehnanie spečaťuje, anjeli ohlasujú a Otec schvaľuje?.. Aké jarmo to majú dvaja veriaci, spojení jedinou nádejou, jedinou túžbou, rovnakým spôsobom života a tou istou podriadenosťou! Obaja sú deti jedného Otca, obaja sú spolusluhovia. Nijaký rozdiel ducha ani tela, ale naozaj dvaja v jednom tele. Kde je jedno telo, tam je aj jeden duch.“
Drahí jubilanti, keď ste si pred mnohými rokmi vyslúžili sviatosť manželstva, vstúpil Boh do vášho života osobitným spôsobom. On začal dobré dielo a chce, aby ste ho vy dokončili. Chce, aby ste vytrvali vo vernosti jeden druhému. Jedine tak budete môcť aj naďalej vytvárať pevný zväzok jedného tela.
Preto spoločne prosme Boha aj pri tejto sv. omši o milosť vytrvať a zostať verný tomu, čo sme začali. Nech sú už okolnosti akékoľvek, aby sme nemuseli znova a znova začínať.
Amen.
*Sobášna homília Štefana Valiho
