Desiata nedeľa "cez rok"

Byť milosrdný je náročnejšie, ako prinášať obety, ktoré nám vyhovujú.

Spomeňme si, kedy a akú obetu sme naposledy vykonali? A spomeňme si, kedy, kde, prečo sme boli voči niekomu milosrdní? Čo je ťažšie: prinášať obety, alebo byť milosrdný?

Čo učí Pán Ježiš o milosrdenstve a obete, píše v evanjeliu sv. Matúš o sebe, keď ho Ježiš videl sedieť na mýtnici a povolal ho za sebou: „Milosrdenstvo chcem, a nie obetu. Neprišiel som volať spravodlivých, ale hriešnikov“ (Mt 9, 13).

V tomto liturgickom roku v Období cez rok, nedeľné evanjeliá napísal sv. Matúš. Dnes rozpráva o sebe. Predstavuje sa s hlbokou úprimnosťou a pokorou. Bol mýtnikom, to znamená, že vyberal mýto, poplatky, a nielen preto bol nenávidený, ale preto, že mýtnicu si kúpil od Rimanov, bol pokladaný za kolaboranta a ešte aj za verejného hriešnika, ktorým zbožní Židia opovrhovali. Aký bol vlastne mýtnik Matúš? Keď ho Ježiš vyzval „Poď za mnou!“, „On vstal a šiel za ním“ (Mt 9,9). Bol poslušný voči Bohu. Keď mu Ježiš oznámil, že chce stolovať v jeho dome, Matúš nechcel mať sám účasť na tomto radostnom stretnutí, ale pozval aj svojich priateľov, aby aj oni poznali Ježiša. A akých mal Matúš priateľov? Takých, akým bol aj on dovtedy. Boli to mýtnici a hriešnici. Ježiš s učeníkmi s nimi stoloval. Režisér Zefirelli vo filme Ježiš Nazaretský predstavuje aj scénu, ako Ježiš pozýva apoštola Petra, aby vstúpil do domu Matúša, ktorý stojí na druhej strane dverí. Peter sa zdráha vstúpiť. Dom Matúša bol pokladaný za verejne hriešny dom a Peter sa pokladal za pravoverného Žida. Ježiš sa pritom usmieval. Peter sa dlho pozeral do očí Matúša, až potom vstúpil do jeho domu. Farizeji, ktorí sa pokladali za zbožných, pýtali sa učeníkov Ježiša: „Prečo váš Učiteľ jedáva s mýtnikmi a hriešnikmi“ (Mt 9,11)? Nie apoštolovia, ale sám Ježiš odpovedá: „Lekára nepotrebujú zdraví, ale chorí“ (Mt 9,12). Ježiš nielen slovom, ale skutkom dokazuje, prečo prišiel na svet. Prišiel zachrániť, čo sa stratilo. Uzdraviť, čo ochorelo. Prišiel podať ruku zblúdilým. Hriešnikom vrátiť nevinnosť. Preto sa stal podobný ľuďom, a preto ho mnohí pokladali len za človeka. Ježiš však vzal na seba všetky naše hriechy, zomrel za každý hriech človeka a vstal z mŕtvych, aby sme mali nádej.
Ježiš farizejom až do konca čias adresuje slová: „Choďte a naučte sa, čo to znamená: ,Milosrdenstvo chcem, a nie obetu’. Neprišiel som volať spravodlivých, ale hriešnikov“ (Mt 9, 13).

Ježišove slová poukazujú na jeho miesto v zástupe ľudí. Pri krste stál v zástupe hriešnikov, a rovnako keď zomiera, je ukrižovaný medzi dvoma zločincami. Ježišove slová a jeho život učia všetkých, čo v neho uveria, viac milosrdenstvu ako obeti. Sú to podstatné slová evanjelia. Cirkev učí potrebe obete. Obeta má svoje opodstatnenie v kresťanskom živote, asketiky, duchovného života. Je dôležité poznať, aké milosrdenstvo si Boh praje a aké obety si nepraje. Nepraje si obety konané len pre kult, a milosrdenstvo len pre milosrdenstvo. Modlitba Otčenáš v slovách „ako i my odpúšťame svojim vinníkom“, hovorí o láske k blížnemu, kde je opodstatnené milosrdenstvo. Kresťan nasleduje Krista v láske k blížnemu. Ježiš dáva príklad milosrdenstva. V Starom zákone dominovali obety krvavé i nekrvavé, žertvy, celopaly rastlinné i zvieratá. Tieto obety sa nedotýkali človeka osobne. Mysleli si, že človek keď sa posväcuje, musí byť smutný, umŕtvený, musí sa zriekať pohodlia a vtedy sa páči Bohu. V knihe Žalmov počuť prorocké slová: „Aj keď budem hladný, nebudem pýtať od teba... Vari ja hovädzie mäso jedávam alebo pijem krv kozľaciu“ (Ž 50,12.13)? Ježiš akoby všetko obrátil hore nohami. Povedal „nie“ obetám oviec či kôz, a povie „áno“ obete seba samého, „ruší prvé a ustanovuje druhé“ (Hebr 10,9). Idea evanjeliovej obety je vcelku nová, celá duchovná a zameriava sa na vnútro. V knihe Hebrejom čítame, že Ježiš, prichádzajúc na svet, povedal slová Otcovi: „Nechcel si obetu ani dar, ale dal si mi telo. Nepáčili sa ti obety ani obety za hriech. Vtedy som povedal: Hľa, prichádzam – vo zvitku knihy je napísané o mne – , aby som plnil tvoju vôľu, Bože“ (Hebr 10, 5-7).
Dostáva sa nám lekcie, že Ježiš začal novú obetu, tú, ktorá sa koná na oltári vôle Božej, “spaľuje“ vlastné telo, čiže seba samého. Celý Ježišov život bol krížom a mučeníctvom. Vykúpenie ľudstva sa uskutočnilo vďaka tejto novej obete. Vo vôli Ježiša „sme posvätení obetou tela Krista Ježiša raz navždy“ (Hebr 10,10). Raz navždy sa Ježiš obetoval a my si to pripomíname pri každej svätej omši nekrvavou obetou. Sme však povinní na vlastnom tele dopĺňať to, „čo chýba Kristovmu utrpeniu pre jeho telo, ktorým je Cirkev“ (Kor 1,24). Ježiš vyžaduje od každého z nás zrealizovanie slov: „Bratia, pre Božie milosrdenstvo vás prosím, aby ste svoje telá prinášali ako živú, svätú, Bohu milú obetu, ako svoju duchovnú bohoslužbu“ (Rim 12,12).
Bohu dnes nie je milé naše bičovanie sa, pôst na vychudnutie do kostí a podobne. Nesmie ísť iba o telo. Najväčšia obeta je „plniť vôľu Božiu“. Je potrebné položiť dôraz na vnútro, na obete nášho egoizmu i nášho pyšného, povýšeneckého, nadutého, namysleného “ja“, ktoré sa protiví Bohu. Opak musí byť dôkazom v našom vnútri: pokora, poníženosť, tichosť... Obety konané v takomto duchu sú milé a príjemné Bohu. Je správne, že si človek dokáže priznať omyl, ospravedlniť sa, poprosiť o odpustenie, znášať krivdu... a to všetko pre Ježiša. Taký nepríde o odmenu. Kresťan žije ako realista. Posväcuje sa pre iných tak ako Ježiš, ktorý sa obetoval za nás. Príklady nachádzame v životopisoch svätých. Svätci, ktorí boli veľmi tvrdí na seba, boli zároveň veľmi zhovievaví k iným.

Sv. František Assiský tvrdo bojoval, by si zachoval a upevnil čistotu. Keď však videl, že jeho brat nemôže spať, pretože je hladný, sám mu pokrm priniesol. Ježiš na začiatku svojho účinkovania sa postil štyridsať dní. Prijal však pozvanie ku stolu v dome hriešnika Matúša a stoluje s hriešnikmi, mýtnikmi a neviestkami. Je to vzor milosrdenstva.

Hovoríme o obete Krista a o obete veriaceho človeka. Tieto dve obety nemôžeme oddeliť. Ak by sme tak urobili, hoci by naše obety boli samé osebe dobré, boli by iba asketickými cvičeniami. Rozhodujúcim je obeta Krista a obeta Cirkvi. Preto je potrebné mať pravý vzťah ku svätej omši. Pri omši totiž kvapky potu, znoju sa spájajú s krvou Ježiša preliatou na kríži do jednej obety. Pripomíname si udalosť z evanjelia v tom duchu, že Ježiš sedí s hriešnikmi, je a rozpráva sa s nimi. I my sedíme ako hriešnici s Ježišom. Aj nám Ježiš pripomína, aby sme konali milosrdenstvo. Naše obety nech sú spojené s obetami Ježiša.

Legenda o svätom biskupovi Martinovi hovorí o tom, ako ho diabol pokúšal. Zlý duch sa pýtal, či sa príliš neopovažuje veriť, keď všetkým hriešnikom, ktorých spovedá, sľubuje Božie milosrdenstvo. Sv. Martin mu mal povedať: „Aj tebe si trúfam sľúbiť Božie milosrdenstvo, keď oň poprosíš. Zanechaj svoju pýchu a ver, že Boh je láska. Ver, že jeho láska je väčšia ako tvoja nenávisť.“

Je najpríhodnejší čas a možnosť načerpať síl, milostí zo svätej omše, vyzbrojiť sa a konať milosrdenstvo. Svet právom od nás veriacich žiada, aby sme boli milosrdní. Vložme na paténu svoje modlitby a do kalicha svoje utrpenia, a prinesme obetu spolu s kňazom za všetkých, čo potrebujú našu lásku v pravom milosrdenstve.

Amen.