Desiata nedeľa "cez rok"

Máme povinnosť a zodpovednosť prijať pozvanie ku kresťanskému povolaniu

Všimli ste si, ako vážne a zodpovedne pristupujú mnohé deti k prvému svätému prijímaniu? Pohľad na tieto deti v mnohých z nás oživuje a prehlbuje vieru, lásku k Bohu i aktívnejšie žiť svoje kresťanské povolanie. Stáva sa, že dovtedy mali problém s účasťou na nedeľnej svätej omši a po prijatí eucharistického Krista sami prejavujú iniciatívu ísť aj v robotný deň. Aj keď si to neuvedomujú, Ježiš ku nim hovorí: „Poď za mnou!“
Aj medzi birmovancami sú mnohí, pre ktorých táto sviatosť dospelosti vo viere mení ich životné pohľady, postoje, názory, čo v nejednom prípade aj poteší rodičov, ale aj vyvoláva otázky. A medzi ne patrí aj výzva: Poď za mnou!
Roky dospievania sú poznačené mnohými mementami, ktoré s odstupom času sú obohatením a prínosom pre mladých ľudí. Priatelia, rôzne osobné zážitky, vlastné otázky o cieli, zmysle, náplni a poslaní v živote menia spôsob života, prístup k životu a v nejednom prípade dospievajúci pozitívne pôsobia na náboženský život svojich rodičov a ten sa mení v zmysle slov: Poď za mnou!
Láska, neskôr manželstvo často mení toho druhého. Janka pokiaľ nespoznala Vlada, skoro už zabudla, že má aj kresťanské povinnosti. A dnes vychováva svoje tri deti oveľa aktívnejšie vo viere, ako ju učila jej matka, hoci si ňou v dospievaní nevedela dať rady. Dnes aktívne žije slová Ježiša ako žena, manželka i matka: Poď za mnou!
Ale živote prichádzajú aj chvíle, keď si po chorobe, nešťastí či smrti blízkeho človeka uvedomujeme, že Kristus sa zastavil aj pri nás a povedal: Poď za mnou!

Evanjelista, jeden z Dvanástich, v dnešnom úryvku evanjelia spomína, ako mu Ježiš povedal: „Poď za mnou“ (Mt 9,9)!

Natíska sa otázka. Čo znamenajú slová: Poď za mnou!?
Boh stvoril človeka na Boží obraz a podobu, ktorý je prítomný v každom človekovi. Boh obdaril človeka nesmrteľnou dušou. Človek je jediný tvor na zemi, ktorého Boh chcel pre neho samého. Už od počatia je človek určený pre večnú blaženosť. Boh sám určil človeku cieľ života na zemi. Rozumom môže poriadok stanovený Stvoriteľom pochopiť a svojou vôľou má schopnosť nasmerovať sa k pravému dobru. Človek nachádza svoju dokonalosť v tom, že hľadá a miluje pravdu a dobro. Jedine človek svojím rozumom spoznáva Boží hlas, ktorý ho pobáda konať dobre a chrániť sa zlého. Každý človek je povinný riadiť sa týmto zákonom, ktorý sa ozýva vo svedomí a spĺňa sa v láske k Bohu a blížnemu. Mravný život svedčí o dôstojnosti ľudskej osoby.
Na začiatku dejín človek zneužil svoju slobodu. Podľahol pokušeniu od Zlého a spáchal zlo. Túžba po dobre ostáva v človeku, ale prirodzenosť človeka ranená dedičným hriechom – mýli a zvádza. Nastáva tak u jednotlivca, ako aj v kolektíve dramatický zápas medzi dobrom a zlom.
Ježiš svojím umučením nám zaslúžil nový život v Duchu Svätom. Jeho milosť obnovuje, čo v nás hriech pokazil. Ježiš nás nazval bratmi a sestrami. Ježiš chce, aby sme zjednotení s ním dosiahli dokonalosť lásky, čiže svätosť. Dáva nám nezaslúžený dar, keď nás znova a znova vyzýva, oslovuje, pozýva: „Poď za mnou!“ (KKC 1700 - 1709).
Aj pri dnešných slovách Pána Ježiša „Poď za mnou!“ je nám prejavená láska, dôvera, dostáva sa nám nádeje, ponúka sa nám priateľstvo Boha. Sám Boh nám ukazuje, čo je dôležité a potrebné k našej spáse. Slová Poď za mnou! sú skutočne darom každému z nás.

Matúš rozpráva sám o sebe, keď ho ako mýtnika oslovil Ježiš: Poď za mnou! Mal svoje zamestnanie mýtnika, pre ktoré bol najmä vodcami národa nenávidený a pokladaný za hriešnika, pretože spolupracoval s Rimanmi, od ktorých si zadovážil vykonávanie tohto poslania. Nemyslel, že on by mohol byť učeníkom Ježiša. A predsa, jedno oslovenie – a zmena celého dovtedy žitého spôsobu života. Robí zvláštne rozhodnutie. Istotu života zamieňa za neistotu. Pohodlie za núdzu. Bohatstvo za chudobu. Matúš sa nezbláznil, keď na oslovenie Ježiša všetko, čo dovtedy pre neho niečo znamenalo, opúšťa. Neuvedomoval si, že bol chorý a Ježiš si ho volá, aby ho urobil zdravým a skrze neho aby iných uzdravil. Matúš vtedy nevedel, že za Ježiša položí svoj život. Nevedel, že to čo napíše z vnuknutia Ducha Svätého, budú až do konca čias mnohí – čo uveria v Krista – čítať s nádejou, že jeho slová sa stanú svetlom pre iných v tmách a neistote života. Dnes vieme, že Matúš nesklamal Ježiša. V jeho škole dozrel v učeníka. Dnes je naším vzorom a príkladom, ako odpovedať na také isté Ježišove pozvanie: Poď za mnou!

Ježiš hovorí ku nám tak isto. Pozvanie môžeme nepočuť, nechcieť počuť, zavrhnúť, neprijať, neosvojiť si. Pre strach? Pre radosti tohoto sveta? Pre naše iné plány života? Áno! Ježiš si nás pozýva a ponecháva každému slobodu rozhodovania. Necháva nám rozum, slobodnú vôľu, a aj čas. Niečo musí dozrieť, iné neznesie odkladu. Ježiš pozýva často tých, ktorí sa cítia nepripravení, nehodní, sú zaskočení, vyhovárajú sa, že sú toho nehodní, nevzdelaní… Od jedných žiada, aby sa zriekli dovolených a príjemných vecí, to sú tí do stavu duchovného. Od iných žiada, aby zostali vo svete v stave manželskom či slobodnom, ale aby žili tak, aby si nezatvorili bránu večného života. Každý je oslovený. Nik nie je vylúčený z pozvania a oslovenia. Každý máme svoj čas, svoje nenahraditeľné miesto. Žijeme len raz. Oslovení sme v tom duchu, aby sme splnili to, čím si každý zaslúžime večnú odmenu. Spasení môžu byť aj tí, čo nikdy nepočuli o Bohu. Keď svoj život prežili podľa svojho najlepšieho vedomia a svedomia v konaní dobra, pravdy, lásky a spravodlivosti. Nám sa dostalo učenie Krista od detstva či v neskorších rokoch. Primerane každému z nás dáva svoju úlohu Boh, ktorý nehľadí na osobu, ale milý mu je každý, kto koná spravodlivo.
Povolanie je spojené s povinnosťami, úlohami, ktoré určuje priamo Boh v Božích príkazoch a cez Cirkev. Pre nás sú záväzné cirkevné príkazy. Primerane veku, postaveniu a poslaniu naše povolanie si vyžaduje zaangažovanosť v modlitbe, cirkevnom živote, pôstoch, skutkoch kresťanskej lásky či liturgii. Boh od človeka nežiada obety, ktoré by ničili ľudskú dôstojnosť, alebo boli nad sily človeka. Tajomstvo povolania do služby Bohu a ľuďom je jedno z najviac fascinujúcich tajomstiev. Je tajomstvom a nepochopiteľné sú kritériá, ako si Boh vyberá alebo volá ľudí do svojej vinice. Matúš to vyjadruje slovami: „Lekára nepotrebujú zdraví, ale chorí… Milosrdenstvo chcem, a nie obetu. Neprišiel som volať spravodlivých, ale „hriešnikov“ (Mt 9,12-13). Keď si Peter uvedomuje volanie, prosí: „Pane, odíď odo mňa, lebo som človek hriešny“ (Lk 5,8). Keď Boh oslovuje Poď za mnou! človek si väčšinou neuvedomuje, k čomu je vlastne volaný. Je to väčšinou dramatická udalosť v jeho živote. Najmä keď Boh oslovuje mladých, tí potrebujú mať vedľa seba niekoho, kto bude ich viesť, formovať, vysvetľovať, učiť… Ak niekto pri takomto oslovení myslí na kariéru, výhodné spoločenské postavenie, moc, že sa bude mať dobre, veľmi rýchlo spozná realitu. Kto však odpovie kladne s čistým srdcom, úprimne, bez špekulovania, dávania podmienok, nebude sklamaný. Aj neskôr nesmie sa odpoveď zmeniť na výsmech, pohŕdanie… pretože môže sa stať účastný na výroku: „Lebo mnoho je povolaných, ale málo vyvolených“ (Mt 22, 14). Volaný ešte nie je na konci, ale na začiatku. Pred ním je cesta, o ktorej vie veľmi málo. Povolanie je dar, ktorý mu odpoveď robí ľahšou, na úžitok, ale aj ako znamenie pre ľudí na zemi i svätých v nebi.

Arský farár sv. Ján Vianney cítil svoje povolanie ako ťažké bremeno a veľkú zodpovednosť. Niekoľko ráz utekal z Arsu, zo strachu pred svojou úbohosťou. A jeden farník o ňom povedal: „Myslím, že my nie sme lepší od iných ľudí v iných farnostiach, ale my sa hanbíme hrešiť, keď vidíme svojho svätého farára.“

Vieme, keď nás Boh volá – Poď za mnou! – že je nám tým prejavená láska. Na lásku sa má odpovedať len láskou. Opovrhnúť darom privoláva trest. Je na každom z nás, aby sme dali tú odpoveď, ktorá nám bude zárukou večného života v Božom kráľovstve.
„Poď za mnou!“ – hovorí Boh aj ústami kňaza. A to je aj dnes memento, výzva, ale aj prosba Boha ku každému z nás.

Amen.