Dvanásta nedeľa "cez rok"

Kresťan vo svojej viere nachádza odpoveď na strach

Je niekto medzi nami, kto sa nestretol vo svojom živote so strachom? A predsa vy, matky, viete, že vášmu dieťaťu stačí, keď poviete: Neboj sa! Počuje váš hlas, pocíti vašu blízkosť a – dieťa pokojne zaspí. Študentovi sa uľaví, keď sa mu dostane uistenia: Neboj sa, písomka je v poriadku, práca bola prijatá a podobne. Čo sme cítili, o čom sme premýšľali, keď sme v čakárni čakali na výsledky z vážneho vyšetrenia? A čo sme pocítili, keď lekár prezrel výsledky rôznych vyšetrení a povedal – nebojte sa. Stáli ste už pri lôžku zomierajúceho človeka? Aj vy máte skúsenosť, že keď ste zomierajúceho človeka držali za ruku, že jeho smrť bola pokojnejšia?
Koľko uistení, aby sme sa nebáli, nemali strach, sa nám dostáva počas života. Všetky časom strácajú na sile či význame.

A predsa, uistenie Ježiša až do konca čias je stále časové: „Nebojte sa“ (Mt 10,26.28. 31).

Trikrát počujeme v dnešnom evanjeliu slová: „Nebojte sa“ (Mt 10,26.28.31), pričom raz sa hovorí, čoho sme povinní a čoho sme nepovinní sa báť. Nemusíme sa báť toho, čo robíme v intenciách Krista. Kto uveril v Krista a koná v duchu Kristovom, má rozhlasovať zo “striech“ , čo počul “do ucha“, aby sa Ježišove slová stali známymi celému svetu a nič nezabráni, aby si ich každý uvedomil. Zaiste, že ten, čo bude plniť vôľu Učiteľa Ježiša, a ohlasovať jeho slová, bude narážať na mnohé ťažkosti a nebezpečenstvá. Ocitne sa ako ovca medzi vlkmi a musí počítať aj s tým, že jeho pôsobenie mu môže priniesť aj mučeníctvo, keď nie krvavé, tak aspoň nekrvavé. Aj v takomto prípade sa svedok nemusí báť, pretože vrah môže zabiť telo, ale dušu zabiť nemôže. Koho sa nám je potrebné báť, je Ten, „ktorý môže i dušu i telo zahubiť v pekle“ (Mt 10,28). K tomuto nedôjde dovtedy, pokiaľ ohlasovateľ radostnej zvesti bude verný svojmu poslaniu. Pri treťom „Nebojte sa“ (Mt 10,31), sa každému kresťanovi dostáva povzbudenia, že sme v bezpečných rukách Otca. Otec Stvoriteľ má starosť o všetko svoje stvorenie. Keď bez jeho vôle nezahynie vrabec, tým skôr na hlave Bohu milému človeku sa ani vlas nestratí. V celom texte je vidieť veľkú starostlivosť Boha o človeka.
Už v Starom zákone, keď Boh uzatváral svoju zmluvu s Abramom, čítame: „Neboj sa, Abram, ja som tvoj štít“ (Gn 15,1), a rovnako povzbudzuje Gedeona Pánov anjel: „Pokoj s tebou! Neboj sa“ (Sdc 6,23)! Jeremiášovi, ktorý má strach, že je mladý, Pán hovorí: „Neboj sa“ (Jer 1,8). Rovnako prorok Ezechiel počuje uistenie Boha, keď ho posiela na ťažkú misiu k nevernému ľudu: „Neboj sa“ (Ez 2,6)!
A Nový zákon od začiatku do konca povzbudzuje všetkých, aby nemali strach, keď nie v svojom mene, ale v Božom mene majú plniť svoje úlohy. Zachariáša, ktorý prináša obetu v chráme, oslovuje anjel: „Neboj sa“ (Lk 1,13). Zachariáš zapochyboval, ale Boh i napriek tomu mu požehnal syna, ale otec zostal nemý až do Jánovho narodenia. Panna Mária sa zachovala ináč ako Zachariáš, keď jej anjel oznámil, že bude matkou Božieho Syna. Aj jej anjel povedal: „Neboj sa, Mária“ (Lk 1,30)! Keď vo sne anjel oznamuje Jozefovi, že dieťa, ktoré počala jeho snúbenica, je Boží Syn, anjel pripomenie: „Jozef, syn Dávidov, neboj sa (Mt 1,20)! A či pastierom na betlehemských nivách anjeli nepovedali: „Nebojte sa“ (Lk 2,10)!?
Tieto upokojujúce slová “nebojte sa“ môžeme počuť aj z úst Ježiša. Počas búrky na mori ich oslovuje: „Čo sa bojíte, vy maloverní“ (Mt 8,26)? Na Hore premenenia Petrovi, Jakubovi a Jánovi hovorí: „Vstaňte a nebojte sa“ (Mt 17,7). Jairovi, ktorému zomrela dcérka, dodáva istotu: „Neboj sa, len ver“ (Mk 5,36). A najmä po svojom zmŕtvychvstaní Ježiš najprv ženám hovorí: „Vy sa nebojte“ (Mt 28,5) a hneď nato pri prvom stretnutí učeníkom hovorí: „Nebojte sa“ (Mt 28,10)!

Strach má človek vo svojej krvi od narodenia až po smrť ako následok dedičného hriechu. Čo všetko je motívom strachu! Prečo je toľko strachu v našom živote, keď veríme v Boha? Koľko rôznych slov vyjadruje tento náš stav: strach, bojazlivosť, obava, hrôza, poplach, des, panika, hrôza, neistota, nepokoj, ohrozenie, zdesenie, chvenie, trasenie sa a koľké iné pomenovania stavu duše i tela sú, keď nesprávne pristupujeme k svojmu Bohu!
„Nebojte sa!“ – tieto Kristove slová si máme uvedomiť všetci, čo sme mu uverili. Nesmieme sa dať tak rýchlo zastrašiť, pretože strach znepríjemňuje a sťažuje náš život. Ničí a robí z nás otrokov strachu, keď si zakladáme na tom, čo si o nás ľudia myslia, čo o nás hovoria, píšu, ako sa ku nám správajú. Nesmieme sa hanbiť za svoje kresťanstvo. Keď verne stojíme pri Kristovi, on sám sa postará o nás. Byť verný Kristovi aj v ťažkostiach, nepríjemných veciach, vyznať Krista aj pred tými, ktorí nemajú najlepší vzťah k Bohu, viere, Cirkvi, kresťanstvu, pápežovi prináša rýchlo pokoj, radosť, spokojnosť… Je krásne, pre nás užitočné a správne, keď na prvé miesto kladieme Boha. Čo Boh od nás žiada. Keď Bohu svojím správaním robíme radosť. Naša vernosť Božiemu slovu je zárukou našej večnosti. Nesmieme ukryť svoje kresťanstvo pred niekým, že niekto má moc, postavenie, vzdelanie a podobne, a neverí v Boha. Je správne, keď niekto povie a, prípadne, aj podľa toho žije, že v duši je kresťanom, ale navonok, v správaní sa chová tak, že to nedá najavo? Mnohí sa uspokojujú s tým, že stačí svoju vieru žiť v súkromí, kostole, ale už nie tam, kde plníme svoje povinnosti. Kto sa správa tak, že ukrýva svojho Boha do súkromia, ten nemá svojho Boha v srdci, nie je skutočným svedkom Krista. Pravý kresťan nemá dve tváre, dve srdcia, dva jazyky a nežije dva životy, verejný a súkromný, ale má jedného Boha, jednu Pravdu a tou je Ježiš Kristus.
Dnes rovnako sú záväzné Kristove slová: „Každého, kto mňa vyzná pred ľuďmi, aj ja vyznám pred svojím Otcom, ktorý je na nebesiach. Ale toho, kto mňa zaprie pred ľuďmi, aj ja zapriem pred svojím otcom, ktorý je na nebesiach“ (Mt 10,32-33). Či tieto slová potrebujú komentár?
Je na každom z nás, aký postoj zaujmeme vo svojom živote tak vo sviatočnom či všednom dni. Neplatí aj o nás, že lepšie by bolo, keby sme neboli pokrstení?

Keď sa známy francúzsky diplomat Clemenceau stal premiérom, navštívila ho rehoľná sestra Teonesta, ktorá ho opatrovala v nemocnici. Premiér ju pozval do svojho úradu a predstavil ju spolupracovníkom:
„Páni, predstavujem vám sestru Teonestu, ktorá sa starala o mňa tak obetavo, že sme sa stali priateľmi. A vôbec, viete, sestra, že ja nie som pokrstený?“
Na to sestra pohotovo odpovedala: „To je tým lepšie.“
„Prečo?“
„Keby ste boli pokrstený, stali by ste sa odpadlíkom.“
Premiér sa obrátil na svojich spolupracovníkov: „Počuli ste? To sa vás týka.“
Tým chcel povedať: Ste pokrstení, ale nesprávate sa ako kresťania.

Medzi nami ja nemálo takých. Či nie sme aj my takými? Urobme všetko preto, aby nás bolo čo najmenej. Preto: „Nebojte sa!“

Ján Pavol II. v knihe Prekročiť prah nádeje, ktorá vznikla z rozhovoru pre taliansku televíziu s novinárom Vittoriom Messorim, v jednej zo záverečných kapitol píše:
Keď som 22. októbra 1978 vyslovil na Námestí svätého Petra slová: „Nebojte sa!“, nemohol som si ešte uvedomiť, kam až mňa a celú Cirkev dovedú. Ich obsah väčšmi pochádzal z Ducha Svätého, ktorého ako Utešiteľa prisľúbil Pán Ježiš apoštolom, než od človeka, čo ich vyslovoval. V priebehu rokov som ich potom pri rozličných príležitostiach častejšie spomínal. A Svätý Otec sa nás pýta: Prečo sa nemáme báť? A odpovedá: Lebo nás vykúpil Boh. Nebál sa ani vtedy, keď 13. mája 1981 ho vážne zranila guľka atentátnika.

Pápež sa nebojí. Prijal Ježišove slová a žije v ich intenciách. Ježiš nám všetkým prikázal: „Nebojte sa“ (Mt 10,26.28.31).
Modlime sa: Pane, už sa nechceme báť. Pane, už sa nebojíme. Pane, ty si naša istota.

Amen.