Jedenásta nedeľa "cez rok"

Ježiš si praje naše prosby o nové duchovné povolania.

Slušnosť káže vedieť poprosiť. Kto odmietne úprimnú prosbu? Čím dokážeme zlomiť chladné a neochotné srdcia, ak nie prosbou? Keď vieme vo veciach pominuteľných vysoko oceniť prosbu, či v duchovných hodnotách máme prosbou opomínať?

Ježiš nám pripomína: „Žatva je veľká, ale robotníkov málo. Preto proste Pána žatvy, aby poslal robotníkov na svoju žatvu“ (Mt 9,37-38).

Ježiš hovorí o tom, čo si sám veľmi od nás praje. Boh sám si vyvolil židovský národ, ktorý žil obklopený národmi, ktoré mali mnoho bohov. Z toho národa, ktorý zostal verný jednému Bohu, vyšiel Vykupiteľ a Spasiteľ ľudstva, Ježiš, ktorý založil Cirkev. S týmto národom Boh uzavrel zmluvu a tomuto národu dal kňazov, ktorí mali národ učiť o Bohu, viesť k Bohu, chrániť pred vplyvom pohanského zmýšľania, a preto Boh povedal Mojžišovi: „Budete mi kráľovstvom kňazov a svätým národom“ (Ex 19,6). Z toho národa posiela Ježiš mužov, ktorých si osobne vyvolil, pripravil, aby sa svet dozvedel o svojom cieli, poslaní, aby svet napriek tomu, že po dedičnom hriechu žil a žije v slzavom údolí, mal nádej. O tom hovorí evanjelium, radostné posolstvo všetkým ľuďom.
V činnosti Ježiša zaznieva súcit. Ľudstvo vidí zmorené a skleslé. Prirovnaním, ktoré je známe ľuďom už v Starom zákone, kde ľudia sú v spojení s Bohom a sú prirovnávaní k ovciam, sám Ježiš sa prirovnáva k pastierovi, v tomto prirovnaní vidí Ježiš východisko v nových, dobrých pastieroch. Rovnako výraz „žatva“ má v dejinách spásy opodstatnenie. Žatva je obraz prichádzajúceho súdu. Boh zhromažďuje zrno do sýpky. K tomu si povoláva učeníkov za „robotníkov“ na túto žatvu. Na začiatku sú to Dvanásti, po nich ich žiaci, dnes pápež, biskupi a kňazi. Až do konca čias majú učeníci od Ježiša „moc“, ktorú majú konať v duchu Ježišových slov: „Zadarmo ste dostali, zadarmo dávajte“ (Mt 10,8).

Keď Boh prijíma do svojej služby človeka, nepovoláva ho do nejakej privilegovanej, zvláštnej existencie. Ten, ktorý povolanie prijíma, stáva sa zodpovedným aj za druhých. Cirkev učí o kňazstve všeobecnom, ktoré začína prijatím sviatosti krstu a kňazstve sviatostnom, hierarchickom. Obidva majú svoje nezastupiteľné poslanie, určenie, miesto.
V dejinách Cirkvi nie je zriedkavosťou, že určité iniciatívy prejavujú istú nespokojnosť s učením Cirkvi o sviatosti kňazstva. Na konci minulého (20.) storočia v Rakúsku to bola iniciatíva „My sme cirkev“. Laici chcú ovplyvňovať personálne obsadenie duchovnej správy, meniť postoje Cirkvi k rozvedeným, k homosexualite. Za nedostatok kňazských povolaní obviňujú povinný celibát a niektorí vystupujú za svätenie žien. Sú snahy, že ženy sú už pripravené na svätenie. Nechcú prijať, že tieto snahy sú proti Písmu, Tradícii a nepoznajú dokumenty Druhého vatikánskeho koncilu. Svoje chcú dosiahnuť petíciami. Takéto akcie sa konali a konajú prirovnajúc ich k vlčiemu útoku na Kristov košiar. Chcú rozhodovať pri menovaní biskupov, zabúdajú, že Ježiš si sám vyberal učeníkov: „Nie vy ste si vyvolili mňa, ale ja som si vyvolil vás a ustanovil som vás“ (Jn 15,16). Sv. Pavol píše Títovi, aby „aby si usporiadal, čo ešte treba, a po mestách ustanovil starších, ako som ti prikázal“ (Tít 1,5). Druhý vatikánsky koncil túto prax potvrdil. Dokument Lumen gentium (porov. 24) hovorí, že biskupi môžu obdržať kánonické poslanie buď na základe zákonných zvykov, ktoré najvyššia cirkevná moc neodvolala, alebo na základe zákonov, ktoré tá istá cirkevná autorita vyhlásila alebo uznala, alebo priamo od Petrovho nástupcu. Z histórie vieme, že sa to porušovalo, najmä svetská moc.
Svätiť ženy za kňazov by znamenalo povoliť niečo, čo neustanovuje Písmo, Tradícia a ani Koncil. Stúpenci tejto požiadavky jednajú podľa zásady: čo nie je zakázané, je dovolené. Treba sa však pýtať na úmysel, s akým to robia. Chcú svätením žien zabezpečiť dostatok kňazov? Stačí sa pozrieť na reformované cirkvi, kde sú farárky, a dá sa zistiť, že u nich kňazských povolaní je ešte menej. Alebo, chcú tým ženu zrovnoprávniť s mužom? Tu si treba uvedomiť, že sviatosť kňazstva nie je žiadna osobná pocta, odmena za zásluhy v Cirkvi. Alebo chcú presadzovať to, čo pápež odmieta? Bol v Cirkvi biskup Davidek, ktorý svätil ženy a prinieslo to bolesť, chaos. Cirkev latinského obradu zachováva povinnosť celibátu (porov. Presbyterorum ordinis 16). Čo by sa vyriešilo so zdobrovoľňovaním celibátu, keby ho cirkevná vrchnosť dovolila? Iste by sa to dovolenie netýkalo už vysvätených kňazov. Východné cirkvi nemajú celibát. Z dejín vieme, že celibát sa zavádzal práve vtedy, keď dochádzalo k narušeniu a nedostatku kňazského stavu. Áno, boli prípady homosexuality i zneužívanie mladistvých, ale to nie je dôvod na rušenie celibátu, keď Cirkev má bohaté skúsenosti s celibátom v Latinskej cirkvi. To, čo niektorí tvrdia, že zrušením celibátu sa obnoví stratená dôvera Cirkvi, je prehnané. Akú dôveru stratila Cirkev a u koho? U laikov? Neveriacich? Určitej skupiny ľudí? Kto tvorí „vox populi“ – „hlas ľudu“? Kto seje vietor? (Porov. Světlo. Olomouc, č. 43, 1995, s. 12).
Všimnime si, ako praví veriaci cítia so svojimi pastiermi. Neutiekajú sa k protestom a rebéliám, ale k modlitbe, ktorá je neporaziteľnou zbraňou. Nehovoria: sme bezmocní ľudia, darmo sa budeme za neho modliť. Nikdy takto neargumentujú, ale vždy sa s láskou modlia.

Jiři Šimon Baar v knihe Krížovou cestou píše o mladom kňazovi Jurajovi, ktorý s veľkou horlivosťou a obetavosťou sa pustil do duchovného prebudenia farnosti. Po niekoľkých mesiacoch sa na neho veriaci sťažujú biskupovi. Keď sa ich pýta, prečo svojho kňaza nenávidia, jeden po druhom odpovedajú: Prvý: „On je svätý a my sme skoro lotri a to nás dráždi.“ Druhý: „Prečo nie je aspoň tak trochu ako my?“ Tretí: „Je prísny a náročný.“ Štvrtý: „Iný keby nás zdieral poplatkami, a možno, radšej by sme ho prijali ako tohto, čo nám nechce dať pokoj. Vadí nám, že je priveľmi kňazom.“ „A aký kňaz by vám vyhovoval?“, pýta sa biskup. „Taký, ktorý by sa staral len o seba a nám by dal pokoj.“ Napokon musel kňaz Juraj s podlomeným zdravím z farnosti odísť.

Mnohým dnes prekáža v Cirkvi celibát. Prečo asi? Práve preto kňazi, ktorí žijú medzi ľuďmi bez morálky, nečisto žijúcimi, musia žiť vo svätosti, čestne. Na život kňazov, ktorí žijú medzi ľuďmi, sa všetci pozerajú a nasledujú ich, a tak sa dávajú liečiť z hriechov. Umenie kňaza žiť čisto, ak sa dá hovoriť o umení, je najväčším umením. Kňaz mal by byť najprv človek a zároveň svätec. Má počuť, vidieť všetko, čo trápi, teší ľudí v jeho okolí a má byť vždy ochotný a schopný pomáhať im na ceste spásy.
Na vysokých školách sa pripravujú učení, ale pre kňazský stav sa vyžaduje viac ako učenosť. Kňaz má žiariť krásou duše. Preto kňaz má žiariť ako maják pre tých, ktorých duše sú mu zverené.
Kňaz preto, aby splnil svoje poslanie vo farnosti, patrí všetkým, nie jednej rodine, a ani nie svojej rodine, ktorej sa zriekol. Kňaz je svedok nielen na slávnostné okamihy, ale aj vo všedné dni. Kňaz je pre všetkých, a preto žehná kolísku, manželské lôžko i rakvu. Volajú ho otcom deti, a predsa žiadne dieťa nesplodil. Zverujú mu tajomstvá, vylievajú pred ním žiale, bolesti, slzy, a on musí mlčať pred ľuďmi a musí o tom hovoriť len pred Bohom a s Bohom. Má byť diskrétny, má mať čas, snažiť sa rozumieť, nesmie mlčať, keď je potrebné hovoriť, musí byť mužom živej viery, veľkej lásky a nádeje.

Byť kňazom je dar, ktorý dáva Boh tým, ktorých si sám vyvolil. Sviatosť kňazstva sa nedá kúpiť. Stav kňazský je povolanie a nie zamestnanie. Kňaz sa približuje k Bohu, berie Boha do svojich rúk, Boha má vo svojom srdci, Boha má na jazyku, počúva Boha, s Bohom kráča deň i noc.
Radujeme sa, keď vidíme kňaza modliť sa. Chráňme kňazov od prác, vecí, ktoré môžu vykonať iní. Chráňme česť, dobré meno kňazov. Pomáhajme kňazom získať duše pre Boha. Kristus príde na svet v takej miere, v akej budú kňazi svätými, zaštepenými do Krista. Pre kňaza je každá duša tým najväčším pokladom, ktorý chce uložiť v Božom kráľovstve. Kňaz si musí nájsť cestu ku každému hriešnikovi, lakomcovi i prostitútke, ale i alkoholikovi, drogistovi...

Jeden vymyslený príbeh hovorí, že keď Pán Ježiš vystúpil do neba, pýtali sa ho anjeli o budúcnosti nebeského kráľovstva. „Mám predsa na zemi svojich kňazov,“ povedal Boží Syn. Ale anjeli videli slabosti kňazov, akí sú zlí a slabí, nechceli uveriť v tak slabé rozhodnutie a naliehali ďalej: „Pane, skutočne nemáš iný, lepší plán?“ „Nie, iný plán skutočne nemám a tiež nebudem mať,“ povedal Pán Ježiš.

To si uvedomujeme pri menách Dvanástich, medzi ktorých patril i Judáš Iškariotský. Medzi nimi boli aj Peter, hoci zaprel Ježiša, ale zaplakal. Ján, ktorý prežil ostatných učeníkov a vydal svedectvo svojím napísaným slovom. Jakub, ktorý ako prvý zomrel spomedzi Dvanástich. Šimon sa dal za Krista prerezať pílou, Tadeáš zdrať zaživa z kože, iní sa dali zožrať divej zvery, zabiť v Rímskom koloseu pri zábave Rimanov. Ďalší volili radšej smrť, ako stratiť česť, zostali verní Rímu, napr. biskup Ján Fišer, keď od neho anglický kráľ Hendrich VIII. žiadal zaprieť vernosť Rímu. Naši biskupi, kandidáti oltára, Hopko, Vojtaššák, Néczey, Buzalka, ale i tí, ktorých už máme ako vzor na oltároch, biskup Gojdič, či rehoľný kňaz Trčka.
Všetci máme zaujať zodpovedný prístup k svojmu poslaniu, či už všeobecnému kňazstvu, alebo sviatostnému.

Prosiť je moderné. Ježiš je moderný. Káže nám prosiť. Každý z nás potrebuje kňaza, i kňaz kňaza. Keď prichádzajú noví kňazi, novokňazi, mnoho sa za nich modlíme. Akých kňazov si vyprosíme, vymodlíme, takých budeme mať.

Amen.