Jedenásta nedeľa "cez rok"

Každý máme svoje a nenahraditeľné miesto v dnešnej Cirkvi

Neprekvapuje aj vás, aké rôzne predstavy majú ľudia o Cirkvi? U niektorých je možné pozorovať, že sám Ježiš Kristus by ich mal viac počúvať. Iní aj povedia, že si svoje veci vybavia priamo s Bohom a nepotrebujú iného človeka. Ďalší si osvoja z učenia, ktoré Cirkev prijala od Krista len to, čo im vyhovuje, páči sa a kedy oni chcú. Nečudujete sa, že títo ľudia sú veľmi málo ochotní pre vec Cirkvi niečo urobiť.
Na druhej strane sú takí, ktorí nezatvoria srdce, keď vidia potreby a núdzu vo svojom okolí. Ich ľavá ruka nevie, čo robí pravá... Skutky kresťanského milosrdenstva nie sú im neznáme. V ich modlitbách a prosbách majú pravidelné miesto potreby Cirkvi i sveta.

Preto Ježiš nám pripomína stále aktuálne slová: „Žatva je veľká, ale robotníkov málo“ (Mt 9,37).

V týchto slovách nám Ježiš pripomína, že Cirkev je apoštolská. Situácia v časoch Krista nebola iná ako naša. Evanjelista Matúš ju vyjadril slovami, že „zástupy boli zmorené a skleslé ako ovce bez pastiera“ (Mt 9,36). Keď Ježiš ako reakciu na túto situáciu hovorí o žatve a následne o robotníkoch, ktorí by nastúpili za žatvu, chce poukázať, že sa jedná o ľudské srdcia. Cirkev má svoje miesto, poslanie na roli, ktorou je svet. Činnosť sveta sa často prejavuje nedostatkom času a najmä nedostatkom robotníkov, ktorí sa nezištne budú starať o dobro aj tých, ktorí si neuvedomujú, že sa stali otrokmi svojej činnosti, že zrádzajú seba samých, že zmysel ich života zdegradovali, vymenili za pominuteľné hodnoty, ktoré smrťou strácajú na význame. Bolo by nesprávne, keby Cirkev opustila pole, na ktorom dostala poverenie od Krista starať sa práve o tých, ktorí sú zmorení a skleslí vo svojom živote. Ježiš upozornil, že o týchto ľudí sa budú zaujímať aj iní, ale nie s čistým zmýšľaním, úprimnosťou a čestnosťou. Svojimi metódami, činnosťou budú ako draví vlci. Cirkev má povinnosť pastiera aj u tých, čo sú mimo Cirkvi. Aktivita sveta bude vždy väčšia, teda žatva bude veľká a Cirkev potrebuje robotníkov, aby svetu pripomínali ich zmysel, cieľ a poslanie života. Na svete nikdy nebude nazvyš robotníkov. Ich činnosť si vždy vyžaduje aj obete. Preto mnohí aj prijmú povolanie stať sa robotníkom v žatve, ale pre obete, ktoré musí znášať, jedni na začiatku rezignujú, iní budú zvedení, ďalších oklamú… Tí, čo vytrvajú do konca, prinesú bohatú úrodu. Ježiš aj na túto situáciu upozorňuje, keď hovorí: „Preto proste Pána žatvy, aby poslal robotníkov na svoju žatvu“ (Mt 9,38). Tým chcel povedať, že bez modlitby akýkoľvek apoštolát neobstojí.
Mená apoštolov a moc, ktorou ich obdarúva a poveruje Ježiš, naznačujú, že Cirkev je apoštolská, lebo je založená na apoštoloch a to v tom zmysle, že má základ v apoštoloch ako svedkoch, ktorých Ježiš poveril misijným poslaním. Apoštoli s pomocou Ducha Svätého, ktorý v Cirkvi prebýva, budú chrániť a odovzdávať učenie, zverený poklad, zdravé slová až do Kristovho návratu.
Cirkev je apoštolská, to znamená, že na jej poslaní majú podiel všetci členovia Cirkvi, hoci rozličným spôsobom. Sviatosťou krstu kresťan dostáva povolanie na apoštolát. Plodnosť apoštolátu tak vysvätených služobníkov Cirkvi, ako aj laikov závisí od ich životného spojenia s Kristom. Apoštolát nadobúda najrozličnejšie formy podľa povolaní, požiadaviek čias a rozmanitých darov Ducha Svätého. Posilou, dušou celého apoštolátu je Eucharistia.

Úspech povolania, činnosti závisí od Božej milosti. Ježiš jasne hovorí, že o úspech apoštolátu sa máme všetci rovnako modliť. Príkladom je arský farár Ján M. Vianney. Modlil sa. Mnoho sa modlil za seba i Ars. A keď veriaci pochopili, prečo sa ich farár toľko a tak modlí, začali ho napodobňovať a nasledovať, a Ars sa zmenil, obrátil. Počul som odpoveď na otázku, prečo je dnes menej apoštolských povolaní tak duchovných, ako i u laikov. Prestali sme sa modliť za apoštolského ducha. Je vidieť, v ktorej farnosti a rodine sa venuje pozornosť modlitbe. Je to memento pre každého z nás. Tým viac, keď osobne prežívame skleslosť a nechuť. Nik nemôže povedať, že je odolný od takéhoto stavu. Dnešný stav ešte nemusí platiť zajtra. Už dnes je potrebné predchádzať a zabrániť, aby takýto stav nenastal v našom okolí či v našom vnútri. Už dnes máme povinnosť modliť sa za tých, ktorí sa ocitli v takomto stave a vieme, že nie je ich málo. Sú to sociálne krízy, ale rovnako nevedomosť v otázkach viery, čo narobia vždy veľa zla. Keď sa pridá zlomyseľnosť, lož a rôzne útoky siekt, výsledky sú otrasné.
V tomto čase prichádzajú noví robotníci do Kristovej žatvy – novokňazi. Ale v tomto čase končia aj noví absolventi stredných škôl, učilíšť, gymnázií, ale aj noví právnici, lekári, učitelia, inžinieri, magistri. Aj im patrí oslovenie zaangažovať sa v apoštoláte. Ak niekedy platilo, že sú potrební vzdelaní ľudia, tým viac dnes, ba čo viac je potrebné, aby boli i svätí. Nemáme len prosiť za iných, ale aj sami za seba. Nám Ježiš adresuje svoju výzvu: „Preto proste Pána žatvy, aby poslal robotníkov na svoju žatvu“ (Mt 9,38). Povolanie k apoštolátu je tajomstvo, ale aj dar, ktorý sa nám na začiatku môže zdať ťažký, nereálny, môžeme cítiť svoju nehodnosť, nepripravenosť, ale časom, a najmä spoluprácou s Božími milosťami, dokážeme viac ako sa na začiatku zdalo. Znova si môžeme pripomenúť činnosť arského farára. Aký bol Ars, keď prišiel tam sv. Ján Vianney a aký bol v deň jeho pohrebu?

Dnes je potrebné, že máme dobrú vôľu, chuť a ochotu začať u seba, vo svojej rodine, na svojom pracovisku. Ježiš každého jedného z nás potrebuje. Naše ruky nemôže nahradiť inými rukami. Naše ústa už dnes majú povedať to, čo zajtra už môže byť neskoro.
Keď sme spomenuli novokňazov, jeden príklad z kňazskej apoštolskej činnosti.
Vo Francúzsku vyšla kniha Listy ženy kňaza. Memento pre tých, čo sa dali pomýliť filmom Vtáky v tŕní. Píše ich žena o sebe a svojom manželovi, ktorý bol kňazom a ktorý opustil kňazstvo, hoci so súhlasom Ríma uzavreli sviatosť manželstva.
„Koľkokrát som sa zobudila a manžel zo sna plakal,“ píše žena. „Najprv sme sa o tom nerozprávali, ale neskôr sa rozhovoril, že máva často sny, v ktorých vidí ovce a nevidí pastiera. Táto žena sa obracia k ženám: Boh potrebuje každé kňazské povolanie, ba čo viac, potrebuje každého človeka: veriaceho, kňaza, muža, ženu, bez rozdielu veku a postavenia, aby dnešný svet bol uzdravený.“

Ježiš to vyjadruje slovami: „Zadarmo ste dostali, zadarmo dávajte“ (Mt 10,8). Kto môže nahradiť ruky matky? Nik! Otec má svoje, ale má aj svoje povinnosti. Ruky kňaza sa nedajú nahradiť rukami laikov, a naopak.
Na Slovensku horliví katolíci vytvorili sektu “Ducha Svätého otvorených dverí“. Čo na tom, že majú vznešený názov, keď nekonajú v spolupráci s Duchom Svätým. Hovoria, že nepotrebujú kňazov. Omšu si slúžia sami, rovnako iné sviatosti si vysluhujú sami, sami si vysvetľujú Písmo. A či nedal moc Ježiš sláviť Eucharistiu apoštolom? Kto dostal moc odpúšťať hriechy? Kto má bdieť nad čistotou viery v oblasti viery a mravov? Áno, príkaz: „Choďte teda a učte všetky národy…“ (Mt 28,19n.), je výzvou a zaväzuje každého pokrsteného, ale primerane k zvereným povinnostiam.
Dnešný svet má hlad po pravom šťastí, ktoré cez svojich apoštolov, cez nás, chce dať Boh svetu. Máme mnoho vzorom, ideálov, ale aj učiteľov vo svojom okolí. Ďakujme Bohu za takúto pomoc v našom poslaní. Kňaz ďakuje, že má pozorných, vnímavých a horlivých farníkov. Ďakujme za kňazov. Dnešný svet verí tým, ktorí svoje poslanie berú v intenciách Krista.

Nikto z nás nechce patriť medzi tých, čo by radi rozkazovať, ako a čo má s nami robiť Pán Boh. Naopak, chceme byť otvorení vnuknutiam Ducha Svätého: ako, akým spôsobom sa zaangažovať pre pravdu, lásku, spravodlivosť.

Amen.