Jedenásta nedeľa "cez rok"

AI
„Sľúbili sme si lásku. Sľúbili vravieť pravdu len. Sľúbili sme si vydržať. Sľúbili sme si nový deň!“ Pamätáte si, bratia a sestry, na túto pieseň z roku 1989, keď sme ju tak nadšene s kľúčmi v rukách spievali? Veríme ešte tomu? Máme nádej na ten nový deň? Alebo sme sa stali zbitými ľuďmi, zbitým národom, bez útechy, dôvery, bez viery, bez sľubovanej lásky a nádeje?

KE
Nie sme dorobení z práce a z celého života, podobne ako tie ovce z dnešného evanjelia, nad ktorými sa Ježiš zľutoval?

DI
Ježiš pred sebou videl ľud, ktorý mal choré vnútro. Ľud, ktorý pred ním stál, mal chorú, zranenú dušu. Ľud, ktorý bol pred ním, už nikomu neveril. Ľud, ktorý Ježiš pred sebou videl, mal choroby a utrpenia každého druhu. Ľud zbedačený a pod cudzou nadvládou. Ľud, ktorý stratil dôveru, vieru, lásku a nádej na lepšiu budúcnosť. Ľud, čo nemal podporu ani u svojich, o ktorých si myslel, že ho podržia a podporia, ba práve naopak. Farizeji vždy hovorievali: „Tento ľud, čo nepozná Zákon, je prekliaty.“ Tento ľud nevedel čítať a nepoznal Zákon ako vzdelaní farizeji. Rímsky básnik Horácius sa o ňom vyjadril: „Nenávidím obyčajný ľud a držím sa ďaleko od neho.“

PAR
Nečudujme sa, bratia a sestry, že Ježiš tento ľud sprevádzal a ten obyčajný, nevzdelaný ľud ho nasledoval. Lebo Ježiš týmto ľudom, hoci mal určité postavenie aj medzi farizejmi a zákonníkmi, nepohŕdal. Nečudujme sa, že týchto ľudí prišlo Ježišovi ľúto, lebo stáli pred ním ako „stádo bez pastiera“. „Prenasledované divou zverou, uštvané a na zemi ležiace“, takto sa ľud javil pred Ježišom, ako to zachytávajú aj knihy prorokov Ezechiela a Zachariáša. Keby sa teraz Ježiš postavil pred nás, nebolo by mu ľúto toho, čo by videl? Koľkokrát zbitých, zničených a zodratých ľudí! Prečo? Kto nás zbil, kto nás zodral a kto nám vzal nádej na ten sľúbený nový deň? Veď nikto nás neokupuje, sme sami v našej krajine. Prečo máme slabú ekonomiku a národné hospodárstvo a nízke platy? Kvôli Čechom alebo Maďarom? Kvôli Amerike? Nie sme si náhodou sami na príčine? Boli sme zvyknutí nadávať na Západ, že všetko zlé ide k nám zo Západu. Nejde náhodou to zlé od nás a z nás? Tu sa obohatím, ošklbem dôverčivých ľudí, a tam nájdem útočisko! Veľmi bolí rana, ale najviac bolí rana od človeka, ktorý je náš. Ak si budeme sami ubližovať, kto z cudzích bude mať s nami strpenie?

MY
Jedna starká, ktorá sa dožila 102 rokov, takto rozprávala o svojom živote: „Ako 21-ročná som sa vydala za svojho muža Františka. Mali sme jedného syna Janka. Žili sme ako jedna normálna, ničím výnimočná rodina. Keď mal môj manžel 71 rokov, zomrel. Zostala som sama so synom a jeho rodinou. Na staré kolená som sa ako 65-ročná zamilovala do jedného vdovca z dediny. Vzali sme sa a ja hlúpa som naňho prepísala celý dom aj so záhradou, aj keď ma od toho syn odhováral. Môj syn potom odišiel do Prahy, kde mal prácu a dostal tam aj byt. Manžel, ktorého som mala rada, sa so mnou rozviedol a vyhodil ma z môjho domu. Nevedela, kam mám ísť, a tak som sa túlala po známych. Syn ma v Prahe nechcel a ostatnej rodine som nemohla byť dlhšie na ťarchu, a tak som odišla do mesta, kde som žila na lavičkách v parku. Keď som dostala dôchodok, šla a ubytovala som sa v hoteli, kde som sa mohla osprchovať. Keď sa dôchodok minul, znova som bola na lavičke. Cez leto bolo dobre, ale keď prišla zima a začali mrazy, prišla som sem, do domova dôchodcov. Som tu len vďaka vedúcej, ktorá sa nado mnou zľutovala a všetko vybavila. Skoro každý deň rozmýšľam nad tým, ako môže byť človek taký zlý. Nechcem počuť ani o láske, ani o nádeji, ja som prišla o všetko. O syna, o rodinu, o dom. Už som unavená zo života a z ľudí.

ADE
Pamätáte si, bratia a sestry, na tú pieseň z roku 1989? „Sľúbili sme si lásku. Sľúbili vravieť pravdu len. Sľúbili sme si vydržať. Sľúbili sme si nový deň!“ Máme ešte šancu ako národ splniť sľuby, o ktorých sme vtedy spievali?

Amen.