Jedenásta nedeľa "cez rok"

Potrebu spolupráce v živote každého z nás.

AI
Aj vy sa niekedy zadívate na svoje cesty života, akým často nepochopiteľným pre nás spôsobom sa naše životné cesty uberali? Niekto povedal, že Pán Boh sa smeje, keď my si niečo plánujeme. Aj my môžeme konštatovať, že Božie cesty sú nevyspytateľné a jeho úmysly nepochopiteľné. Jeho plány sú večné, nekonečné a neobyčajné. Ak ťa Boh volá, má s tebou svoje úmysly. Môžeme aj my povedať, že ak mu budeme odporovať, nenájdeme pokoj. Ak Boh volá, je správne ísť jeho cestou. Nesmieme zutekať. Napokon, tu niet úniku. I keď vieme, že Boh rešpektuje našu slobodu. Keď ťa Boh volá, nesmieme odporovať. Ak nás volá, má s nami plány.

KE
Aj v dnešnom evanjeliu, sme počuli, ako náš Pán Ježiš Kristus povedal svojim učeníkom: „Žatva je veľká, ale robotníkov málo. Proste Pána žatvy, aby poslal robotníkov na svoju žatvu“ (Mt 9,37).

DI
Činnosť sveta, často sa prejavuje nedostatkom času a najmä nedostatkom robotníkov, ktorí sa nezištne budú starať o dobro aj tých, ktorí si neuvedomujú, že sa stali otrokmi svojej činnosti, že zrádzajú seba samých, že ich zmysel života zdegradovali, vymenili za pominuteľné hodnoty, ktoré smrťou strácajú na význame. Bolo by nesprávne, keby Cirkev opustila pole, na ktorom dostala poverenie od Krista starať sa práve o tých, ktorý sú zmorení a skleslý vo svojom živote. Ježiš upozornil, že o týchto ľudí sa budú zaujímať aj iní nie s čistým zmýšľaním, úprimnosťou a čestnosťou. Svojimi metódami, činnosťou budú ako dravý vlci. Cirkev má povinnosť pastiera aj u tých, čo sú mimo Cirkvi. Aktivita sveta bude vždy väčšia, teda žatva bude veľká a Cirkev potrebuje robotníkov, aby svetu pripomínali ich zmysel, cieľ a poslanie života. Nikdy nebude na svete nazvyš robotníkov. Činnosť robotníkov si vždy vyžaduje obete. Preto mnohí aj príjmu povolanie stať sa robotníkom na žatve, ale pre obete, ktoré musí robotník znášať, jedni na začiatku rezignujú, iní budú zvedení, ďalších oklamú… Tí čo vytrvajú do konca prinesú bohatú úrodu. Ježiš aj na túto situáciu upozorňuje, keď hovorí: „Preto proste Pána žatvy, aby poslal robotníkov na svoju žatvu“ (Mt 9,38). Tým je povedané, že bez modlitby akýkoľvek apoštolát neobstojí.
Menách apoštolov a moc ktorou ich obdarúva a poveruje Ježiš naznačuje, že Cirkev je apoštolská, lebo je založená na apoštoloch a to v tom zmysle, že má základ na apoštoloch ako svedkoch ktorých Ježiš poveril misijným poslaním. Apoštoli s pomocou Ducha Svätého, ktorý v Cirkvi prebýva, budú chrániť a odovzdávať učenie, zverený poklad, zdravé slová až do Kristovho návratu.
Cirkev je apoštolská, to znamená, že na jej poslaní majú podiel všetci členovia Cirkvi, hoci rozličným spôsobom. Sviatosťou krstu kresťan dostáva povolanie na apoštolát. Plodnosť apoštolátu tak vysvätených služobníkov Cirkvi ako aj laikov závisí od ich životného spojenia s Kristom. Apoštolát nadobúda najrozličnejšie formy podľa povolaní, požiadaviek čias a rozmanitých darov Ducha Svätého.

PAR
Celý svet, by sme mohli prirovnať k takejto žatve. Každý z nás, je klas a náš pozemský život, je čas, kedy naše duše, tak ako klasy dozrievajú a prinášajú úrodu, ktorú potom Pán žatvy zozbiera do svojich sýpok, či už medzi plnohodnotne zrno, alebo medzi plevy, ktoré nemajú hodnotu a nik o ne nestojí. Zaiste nikto z nás by nechcel skončiť ako pleva, ktorú môže uchytiť vietor a hnať pred sebou do záhuby, bez toho aby chýbala hospodárovi. No sám človek, ako jednotlivec, by sa nikdy nemohol rozvinúť a vyrásť až k úplnej zrelosti, pokiaľ mu v tom nebude pomáhať prostredie v ktorom rastie, aby nerástol v bodľači, na kraji cesty, alebo na skale a ak nebude mať oporu v duchovnom vodcovi, ktorý ho usmerni v raste. Pretože tak ako zrno potrebuje opateru, v suché dni poliať, pri nedostatku živín v zemi pohnojiť, tak aj každý človek, potrebuje duchovného vodcu, ktorý mu pomôže nasmerovať, bárku života na maják, svietiaci vo tmách, ktorým je Kristus. Duchovný vodca je iba kormidlo, nič viac, no tak ako loď je bez kormidla odkázaná iba na ľubovôľu mora, tak aj človek ktorý nemá takéhoto vodcu, môže sa v duchovnom živote snažiť, môže mať aj celkom dobre výsledky, no len dovtedy, pokiaľ je more tiché a hladina jeho života kľudná, akonáhle príde väčšia vlna, životná ťažkosť, neusmernený naberá zlý kurz a nemá ďaleko od stroskotania, zanechania predošlého života, nasmerovaného na Krista.

Na svojej pastoračnej ceste vo Francúzsku sa pápež Ján Pavol II. stretol s mládežou na športovom štadióne. Spýtal sa mladých: „Kto je pre vás Kristus?“ Zaznela spontánna odpoveď: „Kristus, to si ty!“ Šokujúca odpoveď, ale nie rúhačská. Ty Krista zastupuješ, o Kristovi nás učíš, teda skrze teba Krista spoznávame. A to platí i o tebe! Môžeš byť otcom, matkou, mladíkom, dievčaťom, robotníkom... Spôsob života svedčí, či si Kristus, alebo nie.

Pohľad na náš živo. Náš vlastný pohľad na naše správanie, postoje, názory... hovorí o našom kresťanstve.

Kňaz ktorí pracuje v Egypte, učil v triede, kde boli deti kresťania i mohamedáni. Hovorí: „Keď som vstúpil do triedy, poprosil som malého, aby mi zarecitoval nejakú časť z koránu. Chlapec s určitou dávkou sebavedomia a úcty predniesol dlhý úryvok. Keď skončil, hlásili sa ďalší, aby tiež recitovali. Potom som poprosil malých kresťanov, aby povedali niečo z evanjelia. Sedeli potichu a mlčali. Vedeli len Otče náš.“

Denne len niekoľko viet povedať o Kristovi, ba čo viac len jedno kresťanské vyznanie viery skutkom počas dňa a čo to urobí s nami a s okolím. Nestačí mať len teoretické vedomosti.

Napríklad poznáme, kto napísal Život Krista. Napríklad: Ricciotti, Willam, Mauriac, Papini ale aj Renan. Napísali životopisy aby verne zachytili a svetu ukázali jeho božsko-ľudský profil, jeho mravnú krásu, neporovnateľnú výšku, silu a dobrotu. Renan písal nepravdivo, lebo sa mu chcel posmievať.

Aj my píšeme každým svojím slovom, každým svojim počinom. My píšeme a ľudia čítajú. Naše životopisy Krista sú ešte nedokončené, ale už pritom čítajú z našich životov. Píšeme od krstu. Dbajme, aby sme písali verne.

MY
Ako to hovorí Ježiš v evanjeliu: Prosme Pána žatvy, aby poslal robotníkov, našich duchovných vodcov, na žatvu, ktorá je naozaj veľká, no robotníkov je málo, veď koľko ľudí v dnešnom svete ešte nemá svojho stáleho sprievodcu na svojej ceste týmto slzavým údolím, koľkým vo svete chýbajú základne znalosti z oblasti duchovného života, ba dokonca aj základne sviatosti a to nie preto, žeby tieto pramene šťastia a pravdy odmietli, ale preto že im ich nemá kto vyslúžiť, preto svoj zrak mnohokrát obracajú na naše spoločenstvo. Je zaujímavé, že človek poväčšine túži po tom čo nemá a to čo je mu dane berie ako niečo normálne, niečo čo tu skratka musí byť. Neuvedomujeme si častokrát, že to, či budeme mať, alebo nebudeme mať kňazov je milosť, ktorú nám Boh môže a nemusí dať.

Pre príklad netreba chodiť ďaleko, upriamme svoju pozornosť na chvíľu k našim bratom Čechom, tí ktorý majú tisícstopäťdesiat ročnú tradíciu viery, ktorú im priniesli Cyril a Metod bojujú s problémom, nedostatku povolaní. Pri otázke prečo je to tak, mnohý vravia: Vytráca sa viera spomedzi ľudí, tím sa zároveň stráca pôda pre to, aby mohli adepti na kňazstvo – na službu pri Pánovej žatve rásť. A keďže tam nie sú kňazi, aj počet veriacich postupne ubúda, pretože sú ako loď ktorá v búrke stratila kormidlo, a len z veľkou ťažkosťou môže doplávať do nebeského prístavu.

Aj keď vieme, že na kňazov sa v dnešnej dobe v mnohom útočí, a možno nie všetci z pomedzi nás sú dokonalý. Veď si spomeňme na veľkú postavu svätého Petra, on ktorý počúval Pána a ktorý mu povedal: „Pane, hotový som ísť s tebou do väzenia i na smrť“ a v rozhodujúcej chvíli ho zradil. Tak niekedy aj kňaz, veď drahý bratia a sestry i on je iba hriešny človek, ktorý tak ako vy aj on potrebuje spovedníka a duchovného vodcu.

ADE
Cesty Božie sú v našom živote nevyspytateľné. Často sa pýtajme Boha, ako plniť vôľu Božiu. V modlitbe Otčenáš predsa hovoríme: „buď vôľa tvoja...“. Modlime sa za seba, aby sme vždy plnili vôľu Božiu.

Amen.