Devätnásta nedeľa "cez rok"

Kto žije s Ježišom, nemá strach.

Koho a čoho sa bojíme? Deti tmy a zlých ľudí. Dospelí zlých ľudí i svojich chýb. Študenti skúšok či sklamania v láske. Okrem toho sa bojíme choroby, neúspechu, straty zamestnania, staroby, smrti. Mnohí sa boja o svoj život, úspory, majetok.

Spomínam si na ženu, matku, ktorá šesť mesiacov ležala s rizikovým tehotenstvom. Veľmi sa bála o svoje dieťa, hoci doma mala už štyri deti.
Poznám otca, ktorý keď je mimo rodiny, každý večer aspoň na chvíľu zavolá, aby vedel, čo je s jeho rodinou.
V náboženskej relácii Prameň (STV, 22. 11. 1992) bol rozhovor so zahraničnými študentmi o viere v Boha. Daniel Dalohoun, študent z Afriky, ktorý k nám prišiel študovať medicínu, sa vyznal: „Keď sme odchádzali, rodičia nám povedali: Môžete na všetko zabudnúť, len na Ježiša nie!"

Nie je strach ako strach. História strachu siaha k udalosti hriechu Adama a Evy. Skryli sa pred Pánom Bohom v raji. Genéza hriechu na konci hovorí o opodstatnení strachu.

Keď Ježiša učeníci videli kráčať po mori, vzrušení vraveli: „Mátoha!“ A od strachu vykríkli. Ale Ježiš sa im hneď prihovoril: „Vzchopte sa! To som ja, nebojte sa“ (Mt 14,26-27).

Ježiš naliehal, aby učeníci čo najskôr odišli z miesta, kde sa uskutočnilo zázračné nasýtenie zástupu piatimi chlebmi a dvoma rybami. A vedel prečo. Zástup si bezpracné nasýtenie rýchle uvedomil a chceli Ježiša urobiť kráľom, čo by im najviac vyhovovalo (porov. Jn 6,14). Ježiš sa obáva o učeníkov, žeby pod vplyvom zázraku a myšlienky o pozemskom Mesiášovi sa mohli dostať do nedobrého nadšenia. Ježišov odchod do ticha modlitby je známy, aby na konci dňa sa s Otcom stretol v modlitbe.
Ježiš pripravuje učeníkom novú skúsenosť viery. Človek sa často ocitne v situácii, keď Ježiš je neviditeľný. Je to lekcia dôvery k neviditeľnému Bohu. Ježiš neviditeľný, a predsa blízky. Hoci väčšina z apoštolov sú rybári, tým viac zaváži situácia, v ktorej sa ocitnú. Uprostred mora sami, v noci, búrke, vo vetre, s veľkými vlnami. Nemá to vyvolať strach, vedomie nebezpečenstva?
Nie je tejto situácii podobný život kresťanov? Do sŕdc sa vkráda úzkosť, strach a nepokoj. Kresťan nie je oslobodený, uchránený od obáv a smrteľných úzkostí o svet. Keď sa kresťan ocitne v akýchkoľvek ťažkostiach, skúškach, ohrození, hoci verí, že Boh o všetkom vie, musí urobiť všetko, čo je v jeho sile. Boh môže poslať pomoc, dať pomoc, poskytnúť záchranu, živiť nádej. Kresťan však nikdy nesmie si robiť nárok na bezbolestný priebeh svojho pozemského života. Preto aj kresťan trpí, má strach, bojí sa o pravé hodnoty tela i ducha.
Učeníci boli tvrdí muži, boli rybári, robili všetko pre svoju záchranu. Ako ľudia mohli nadobudnúť presvedčenie, že Ježiš je od nich ďaleko. Často až neskôr, aj po tragických udalostiach si uvedomujeme, že Boh má právo mlčať v núdzi človeka. Človek sa osvedčuje aj v situáciách, keď ide o všetko. Nešťastie, aj keď človek prichádza o život, nie je najväčšou tragédiou. Správanie je primerané vnútru človeka. Rovnako podlieha tlaku prostredia, stavu situácie, duch však vie zvíťaziť nad telom. Dá sa hovoriť o strachu u všetkých, ale medzi strachom a strachom je rozdiel. Život kresťana je život viery. Viera sa prejavuje rôzne. Vo viere sa iným spôsobom prejavuje skúsenosť s Kristom v núdzi i tiesni. Viera a strach majú gradáciu i úpadok. Príslovie hovorí: „Keď je núdza najväčšia, pomoc Božia najbližšia“. To si uvedomujú i tí, čo neveria v Boha. Boženkajú, prosia, sľubujú. Kde už všetko zlyhalo, často prichádza záchrana. Keď človek v strachu volá: „Mátoha!“, prichádza odpoveď: „Vzchopte sa! To som ja, nebojte sa“ (Mt 14,27)! Nič sa nemôže postaviť proti sile Boha, jedine človek svojím „Non serviam!“ „Nebudem slúžiť!“ Božie cesty sú pre človeka nepochopiteľné. Boh aj v najťažších skúškach, i v zomieraní, stojí pri človeku. Nebo a zem sa pominú, ale slovo Boha sa nepominie. Boh stvoril človeka, aby žil večne. Človek má myslieť na svoju dušu. Nemôžeme odsúdiť nikoho, kto v ťažkých situáciách i smrti volá k Bohu, odprosuje Boha, zmieruje sa s Bohom. Je to dar, keď človek v núdzi vidí Boha.
Situácie ohrozenia otvárajú oči tela, že si uvedomuje hodnotu sveta, ale otvárajú aj oči duše. Konverzie po ohrození života, zážitku smrti sú dôkazom. „Pane, ak si to ty, rozkáž, aby som prišiel k tebe po vode“ (Mt 14,28). Viera znamená ísť ku Kristovi. Viera je riziko. Viera nie je skok do tmy, riziko neistoty. Peter nejde do neistoty. Ide predsa ku Ježišovi. Ježiš ho volá. Tma sa trhá. Ježiš právom žiada odpútať sa od svojej lodičky, doteraz žitého spôsobu života, ľudí, postojov, názorov, vzťahov. Viera vždy znamená odpútanie. Boh sa stáva jedinou istotou. Každá iná istota musí ustúpiť. Ježišove „Poď“ (Mt 14,29) ešte nie je výhrou. Návrat späť k starému životu, jeho hodnotám, je veľmi silný, zvádza, spochybňuje konverziu. Niet sa čo čudovať, že po čase, azda aj krátkom, znova sa stráca pôda pod nohami, zdravotný stav sa zhoršuje, opúšťajú sily a zostáva volanie Petra: „Pane, zachráň ma“ (Mt 14,30)! Láska Boha je neporovnateľná s ľudským hriechom. Boh pomáha. Aj keď spravodlivý Boh musí povedať: „Maloverný, prečo si pochyboval“ (Mt 14,31)? Zdanlivé ticho, pohoda, návrat zdravia, úspech vedia spraviť svoje, pomýliť. Keď konverzia k Bohu nie je rozhodná, pravá, môže spraviť mnoho zla zdanlivý pokoj, ticho.
Boh má však silu nad maličkosťami, ako aj nad ľudskými srdciami, živou i neživou prírodou. Božia láska neopustí, pokiaľ v srdci človeka je zrniečko lásky po Bohu. Každý nemusí zažiť boj o holú existenciu života. Vždy budú platiť slová: „Blažení tí, čo nevideli, a uverili“ (Jn 20,29).

Pekná, povzbudivá myšlienka! Viera v Boha má dôležité miesto v živote človeka. Preto si aj my musíme položiť otázku: Aké miesto má Boh v našom živote? Veríme v Boha za každých okolností, alebo len vtedy, ak nás to nič nestojí?
R. Wurmbrand vo svojej knižočke Veriť, ale prečo, cituje slová majstra Eckhardta: „Ak hľadáte niečo pre seba samého, nikdy nenájdete Boha, pretože si z Boha robíte sviečku, pomocou ktorej niečo hľadáte. Keď to nájdete, sviečku odhodíte. Niektorí túžia milovať Boha tak, ako človek má rád kravu... pre mlieko, syr a úžitok, čo z nej má.“
Nabáda, že pri Bohu treba zostať vždy a za každých okolností. Kresťania nemilujú Boha za to, čo môžu od neho dostať, ale milujú ho preto, lebo jestvuje. Tí, ktorí ho opustili, nikdy ho nepoznali.
Musíme vždy vedieť, aké miesto má Boh v našom živote. Je to viera v Boha, ktorého potrebujeme nielen v nedeľu a vo sviatok, ale i každodenných starostiach. Praví kresťania sú vždy verní Bohu, aj keď zdanlivo na nich zabúda... Starozákonný trpiteľ Jób hovorí, že aj keď ho Boh zabije, aj vtedy bude v neho veriť: „Som presvedčený, že môj Obranca žije... Moje oči ho uzrú...“ (Jób 19, 25; 27). Preto i nám adresuje Ježiš otázku ako uzdravenému slepcovi: „Ty veríš v Syna človeka“ (Jn 9, 35) ? Naša odpoveď má byť rovnaká ako jeho: „Verím, Pane“ (Jn 9, 38).
Svet bude vždy rovnako plný strachu. Diabol je vždy pripravený naplniť srdcia strachom ako apoštolov na rozbúrenom mori. Ježiš je nám ochotný pomôcť, zachrániť nás. Nemáme sa dať premôcť beznádeji strachu. S ním budeme nepremožiteľní. Bez Ježiša sme nič!

Francúzsky spisovateľ Francois Mauriac sa vyjadril: „Na sklonku svojho života necítim nijaké výčitky svedomia... Nikdy som neprestal dôverovať Kristovi, nikdy som sa nehanbil za Ježiša a za svoju vieru. Bohu vďaka!“

Tento príklad človeka, ktorý bol a je pokladaný za osobnosť, je výzvou aj pre nás: nesedieť, keď máme budovať svoju vieru. Pracovať na svojom vzťahu k Bohu aj vtedy, keď je pohoda a neodkladať na zajtra. Zajtra, nevieme, môže prísť búrka, vlnobitie, víchor, dážď a uprostred noci môžeme byť sami. Život viery nie je život strachu. Je správne budovať svoj život na bázni Božej. Boh nech má čestné a prvé miesto v našom živote, srdci, povinnostiach i strachu.

Študent bojových umení sedel pri šálke čaju so svojím učiteľom. Povedal mu: „Osvojil som si všetko, čo ste ma učili. Chcel by som, aby ste ma naučili ešte jednu vec. Porozumieť Božím cestám.“ Učiteľ nepovedal ani slovo. Vzal čajník a začal nalievať čaj do šálky svojho študenta. Šálka bola rýchlo plná, ale učiteľ neprestával liať. Čaj vytekal zo šálky, rozlial sa po stole a začal stekať na dlážku. Študent povedal: „Stačí! Stačí! Čaj sa rozlieva! Do šálky viac nevojde!“ Učiteľ na neho pozrel a povedal: „Ty sa podobáš tejto šálke. Si plný sám seba, a tak v tebe nie je žiadne miesto pre Boha. Nemôžeš porozumieť Božím úmyslom, dokiaľ sa nenaučíš, ako v sebe urobiť miesto pre Boha.“

Opačným príkladom a vzorom veriaceho človeka je aj žena:

V jednom okresnom mestečku žila na prvý pohľad celkom obyčajná žena. Mala však jednu výnimočnú schopnosť. Dokázala nenápadne vstúpiť do života iných ľudí a zmeniť ich k lepšiemu. Zdalo sa, že je vždy tam, kde treba pomôcť. Vedela povedať správne slová tým, ktorí sa nevedeli rozhodnúť. Dokázala nenápadne povzbudiť deti, keď ich sklamanie pripravilo o odvahu. Dokázala spoznať pravé dôvody napätia v rodine, na pracovisku... a dokázala na nich nájsť liek. A pritom všetkom dokázala ostať nenápadná, celkom obyčajná. Keď miestny denník koncom roka vyhlásil anketu o «Ženu roka ich mesta» jej dcéra sa rozhodla, že ju bude nominovať. Keď sa o tom dozvedela táto žena, veľmi milo sa jej to dotklo. No svojej dcére povedala: „Ďakujem. Veľmi si to cením. Ale nemyslím si, že by som bola tá správna kandidátka. Veď ja nerobím nič zvláštne. Robím iba to, čo ma naučila moja matka“ (Andrew M. Greeley).


Ako je to s naším svedectvom viery v Boha vo chvíľach strachu? Povzbuďme sa preto slovami, ktoré povedali rodičia tomuto študentovi z Afriky: „Môžete na všetko zabudnúť, len na Boha nie.“ Nech nám tieto slová budú veľkým poučením. Potom na sklonku nášho života bude aj naše svedomie čisté a bez výčitiek. Rodičia sa právom boja o svoje deti. Keď im však dajú Boha, zveria ich Bohu, posilňujú ich darmi, ktoré nám dal Boh, ako je modlitba, sviatosti, príklad života a nemusia mať prehnaný strach.

Amen.