Devätnásta nedeľa "cez rok"

Ježiš má moc každému pomôcť

Nemusíme sa ocitnúť na nemocničnom lôžku, aby sa nám srdce naplnilo malovernosťou. Koľko nástrah číha aj na kresťana katolíka! Malovernosť už nejednému z nás skomplikovala život, obrala o dni, ak nie o týždne radosti, pokoja, pohody či šťastia. Ako sa vyhnúť malovernosti?

Odpoveď dáva Ježiš, keď vystiera ruku k Petrovi, ktorého chytá, keď sa začína topiť a hovorí: „Maloverný, prečo si pochyboval“

O niečom podobnom môžeme hovoriť zaiste každý. V životných búrkach sa stáva, že viera býva ohrozená. Prečo vidíme mnohých pozerať na svoju vieru v čiernych farbách, hovoriť pesimisticky, pochmúrne, prečo u mnohých zarástla cesta k sviatostiam, prečo mnohí stratili potrebu zopäť ruky k pravidelnej modlitbe, prečo po mnohých zostalo miesto v kostole prázdne?! Udalosť z Galilejského jazera sa nestala len raz, a to Petrovi, ale je živá a opakuje sa. Čím a prečo nás chce ovplyvniť evanjelista Matúš, ktorý bol svedkom udalosti?
Chce nám pripomenúť, aby sme si uvedomili, že viera vo svojej podstate i vo svojej intenzite nie je výsledkom ľudského úsilia, ale Božou milosťou, Božím darom. Apoštol Peter je symbolom pre nás. Odvážil sa kráčať po vode vlastnými silami, ale len čo zadul vietor, naľakal sa a začal sa topiť.
Pri inej príležitosti, keď v mene Dvanástich Peter vyznáva, že Ježiš je Syn Boha živého, Ježiš ho nazýva blaženým a vysvetľuje prečo: „Telo a krv ti to nezjavili, ale môj Otec, ktorý je na nebesiach“ (Mt 16,17).
Opakom malomyseľnosti je viera. A viera je dar, ktorý dáva Boh. Nik z nás si ju nesmie privlastňovať a pokladať ju za výsledok osobných úsilí či za ovocie svojej vernosti Bohu. Evanjelium nám pripomína, že vieru možno stratiť pri obyčajnom zadutí vetra pokušenia a my sa môžeme stať nevernými. Nesúďme nikoho, súd patrí Bohu. Na sebe môžeme vidieť, ako sa dá padnúť a stať sa neverným svojim ideálom. Mementom sú slová sv. Pavla, že poklad viery nosíme akoby v krehkých hlinených nádobách. A preto on, ktorý musel rovnako bojovať, zápasiť a ktorý pre svoju vieru mnoho trpel, má právo nám pripomenúť: „Tvrdo premáham telo a podrobujem si ho, aby som azda, hoci som iným kázal, sám nebol zavrhnutý“ (1 Kor 9,27). Kardinál Ratzinger pod vierou rozumie ochotu žiť podľa slov Ježiša, podľa vzoru jeho života a reagovať na výzvu jeho slov: „Poď“ (Mt 14,29)! Vsadiť však máme na Krista – a strach, akákoľvek neistota, pochybnosti či nedôvera nebudú mať miesta v našom vzťahu k nemu. Strach a malovernosť spôsobujú vo viere nepredstaviteľné škody: zaslepujú, rozleptávajú, rozbíjajú, ničia… A po tom nik z nás predsa netúži.

Ježiš každého z nás vo vzťahu k Petrovi oslovuje: Ja som Cirkev, a je na každom z nás, aby sme sa vystríhali malomyseľnosti. Že jej mnohí z nás veľmi rýchlo podliehajú, sú na príčine aj znamenia, v ktorých sme narodení. Horoskop je pre mnohých pravidelnou rubrikou, ktorú čítajú. V jednom časopise sa dočítate, že dnes sa vám neoplatí ísť tam a tam, že si musíte dať pozor na to či ono… A v ten istý deň v inom časopise vám horoskop ponúka úplne niečo iné. Uvedomujú si čitatelia, na čom si zakladajú? Čím a ako sa dajú potešiť, motivovať? Nejedná sa vlastne o falošné veštenie? A slabým, aj keď povedia – to je výmysel ľudí, ja tomu nepripisujem význam – predsa to dokáže zmeniť náladu, privedie ich to do rozpakov, protirečení… A ako veľmi rýchlo sa dá podľahnúť malomyseľnosti, depresii, nechuti pracovať na sebe. Horoskop siaha na ľudskú dôstojnosť, vopred ovplyvňuje konanie človeka. Chce mu nahovoriť, že to tak musí byť. Kto horoskopom verí, vkladá svoje konanie do rúk neznámeho človeka. Používa cudzí predpis na svoj život. A zabúda na slová Pána Ježiša adresované nielen Petrovi, ale i nám: „Poď“ (Mt 14,29)!
Iné je, keď si volá, oslovuje človeka Boh.

Blahoslavený páter Pio sa 8. septembra 1911 zdôveril svojmu duchovnému vodcovi pátrovi Benedettovi o krvácajúcich a bolestivých škvrnách na rukách. Musel podstúpiť vyšetrenia mnohých lekárov. Nezvyčajný úkaz na jeho dlaniach pozorne sledovali aj cirkevné autority. Pio s pokorou znášal nepríjemnosti a problémy s tým spojené. Napríklad od 9. 6 1931 do 16. 7. 1933 mu zakázali slúžiť verejne svätú omšu. Páter Pio bol však človek dobrého a pokorného srdca, úctivý k autorite, a pritom si ponechal zmysel pre humor.

Boh si volá, oslovuje, je však potrebné správne sa postaviť k svojmu životnému poslaniu. Malomyseľnosť nikomu nepristane. Naopak, pri každom pokušení upadnúť do tohoto neduhu máme volať ako Peter apoštol: „Pane, zachráň ma“ (Mt 14,30)!

Akú máme vlastne vieru? Je správne, že vieru nechápeme ako uzáver racionálnych premís, ale ako životné úkony, výsledok mimoriadnych skúseností, dielo všetkých ľudských mohúcností, ako aj tých, ktoré navždy ostanú neznáme. Preto konvertita nie je schopný presne opísať, čo zažil, čo sa s ním stalo. Dokáže ešte ako-tak vyjadriť zástoj rozumu a citu, ale nie je schopný podať opis zážitku ducha. Keď však povie Bohu svoje áno, spoznáva nové neznáme svetlo, Boh mu daruje “oči viery“ (sv. Augustín), “zrak pre neviditeľné veci“ (Platón), svetlo, ktoré urobí vnímateľným aj to, o čom človek dovtedy nemal ani tušenia.
Evanjeliom nám Ježiš poukazuje na nový svet, nové hodnoty, novú radosť, nové horizonty bez hraníc a dáva nám tento dar, aby sa nás zmocnila nová nádej, že to, čo teraz vnímame len v znakoch, je pre nás pripravené, že raz to spoznáme v plnej skutočnosti.
Kto takto pod vplyvom udalosti na rozbúrenom mori a Petrovej skúsenosti začne kriticky myslieť, s úžasom zbadá, že nie je pravda to, čo mu iní hovorili o okovách viery, ktoré znehybnia rozum. Naopak, dostaví sa presvedčenie, že keď sa celý oddám Bohu, až vtedy som skutočne slobodným človekom, až teraz sa otvárajú neobmedzené možnosti a môžem sa realizovať s Kristom. Viera chráni oddaného Kristovi, aby neupadol do omylu, bludu a tým do neslobody. Vierou sa človek navracia nielen k Bohu, ale aj k sebe. Viera je v podstate hlboký zážitok celého človeka. Veriaci človek sa správa zodpovedne k viere a chápe ju ako kľúč, ktorým sa otvárajú dvere (Chesteron), to znamená, že veriaci človek pomocou viery chápe jednotlivé veci vo svete a ich zameranie k cieľu, ktorý sa nachádza za obzorom zmyslového sveta, za hranicami viditeľna. A Ježiš je tu, chce pomôcť a pomáha.
Naša malovernosť potrebuje, aby sme rástli vo viere. Naša modlitba, vernosť, náš vzťah k Bohu sú milosti, o ktoré sa máme starať.

Amen.