Dvadsiata ôsma nedeľa "cez rok"

Precítiť význam a hodnotu svojho povolania.

Všímate ste si aj vy správanie ľudí? Väčšina nemá stále čas. Vytratil sa úsmev z tvárí. Hovoríme o nepodstatných hodnotách. Koľko času venujeme podstate, načo sme na svete, čo je cieľom života, ako plníme vôľu Božiu?
Prieskum hovorí o strate ideálov, degradácii hodnôt, pomýlenosti vo vzťahu k veciam, udalostiam, ľuďom. Prekvapí nás, keď sa niekto usmieva, keď podráždene nereaguje, keď má pre nás čas. Cítime, že nás takéto správanie obohacuje. Aj Ježiš nás bezpochyby chce obohatiť podobenstvom o svadbe.

Ježiš dáva v evanjeliu príkazy: „Zavolajte pozvaných na svadbu“ a neskoršie: „Choďte na rázcestia a všetkých, čo nájdete, zavolajte na svadbu“ (Mt 22,3.9).
Ježiš podobenstvom o svadbe poukazuje na hodnoty, ktoré by sme nemali vo svojom živote podceniť, ak chceme byť spasení. Každý človek aspoň raz v živote zatúžil žiť naveky. Boh v pravde stvoril človeka pre večný život. Duša človeka je nesmrteľná. Hriech oslabuje vôľu, zatemňuje rozum človeka, že zabúda poznávať Boha, milovať ho a slúžiť mu. Pripomína to Ježiš podobenstvom o svadbe. Už sám pojem svadba vyvoláva radosť. Boh dáva prísľub večnej radosti v nebeskom kráľovstve a taktiež potrebné milosti na jeho dosiahnutie.
Boh Otec stvoril svet pre všetkých ľudí a Ježiš Kristus prišiel ich vykúpiť a spasiť. Duch Svätý svojimi darmi chce obohatiť všetkých ľudí.
Podobenstvo o svadbe hovorí o Kráľovi, Otcovi, ktorý vystrojil svadbu svojmu synovi. V slovách sluhom: „Zavolajte pozvaných na svadbu“ a neskoršie: „Choďte na rázcestia a všetkých, čo nájdete, zavolajte na svadbu“ (Mt 22,3.9), máme vidieť činnosť Ducha Svätého, ktorý koná cez prorokov, ale i každého človeka. Boh Otec sa chce po celú večnosť tešiť s každým svojím dieťaťom a to je svadba. A ako človek, Božie dieťa, reaguje? Boh vo svoje spravodlivosti rešpektuje správanie človeka. Človek uprednostňuje často všetko iné, len nie vôľu Boha. Obrazne povedané: jeden odišiel na svoje pole, iný za svojím obchodom. Opovrhujú láskou, ktorou ich Boh miluje. Uprednostňujú pominuteľné pred večným. Ježiš tým hovorí aj k svojmu národu, veď bol poslaný k strateným ovciam Izraela. A národ neprijal očakávaného Mesiáša. Ježiš predpovedá pád Jeruzalema, mesta, ktoré bolo pre učiteľov, vodcov a národ viac ako ich Mesiáš. Jozef Flávius, židovský kronikár, opísal udalosti z roku 70: pád, zničenie Jeruzalema Rimanmi. V podobenstve o svadbe Ježiš povedal na adresu tých, čo odmietli pozvanie na svadbu: „Kráľ sa rozhneval, poslal svoje vojská, vrahov zahubil a ich mesto podpálil“ (Mt 22,7).
Tým sa pozvanie Boha na svadbu svojho syna neskončilo, pretože „svadba je pripravená, ale pozvaní jej neboli hodní“ (Mt 22,8). Až do konca čias sa budú plniť slová Pána Ježiša: „Choďte na rázcestia a všetkých, čo nájdete, zavolajte na svadbu“ (Mt 22,9). Veľmi silne a jasne zaznievajú slová napomenutia plniť vôľu Božiu v očakávaní súdu, o odmene a treste od Boha za splnenie či nesplnenie vôle Božej. Príslušnosť k Cirkvi neznamená nijaké zabezpečenie pred súdom.
Svadba je obraz spásy. Nik nemôže povedať, že nebol pozvaný. Boh pred nikým nezatvára dvere neba. Nemuseli sme byť pozvaní medzi prvými, to bol Vyvolený národ, ale všetci sme pozvaní. Vykúpenie a spása sa vzťahujú na všetkých ľudí. Treba sa len zapojiť do diela spásy. Plnenie vôle Božej si vyžaduje našu zodpovednosť. Upozorňuje na to podobenstvo, keď do svadobnej siene vstúpil aj človek, „ktorý nebol oblečený do svadobného odevu.“ Tým je naznačené, že ľudia sa môžu oklamať, dať dobehnúť, ale nie Boh. Vševediaci Boh vidí a spravodlivo odmieňa. Svadobné šaty predstavujú stav milosti v duši človeka, stav priateľstva s Bohom. Nesplnenie vôle Božej a pretvárku musí Boh potrestať. Preto sú namieste slová: „Priateľu, ako si sem mohol vojsť bez svadobného odevu“ (Mt 22,12)? Nik nemôže obdržať odmenu, ktorú si nezaslúži. Boh je spravodlivý Sudca, ktorý dobrých odmeňuje a zlých trestá. Pri stretnutí s Bohom nebude čas sa vyhovárať, nebude síl prosiť, nebudeme môcť sľubovať. Muž bez svadobného rúcha „onemel“. Výrok po súde človeka je konečný, bez možnosti reparátu, platný na celú večnosť. Potrestaný i odmenený bude človek spravodlivo. Pokiaľ žijeme, je čas na spytovanie svedomia a nápravu života. O tom hovorí Ježiš: „Lebo mnoho je povolaných, ale málo vyvolených“ (Mt 22,14).

Boh pozval všetkých ľudí. Kto sa príliš úzkostlivo pýta, či je v Cirkvi v dobrej spoločnosti, nech dá pozor, aby sa nestal posledným, že sa prekvapujúco ocitne nie „dnu“, ale „vonku“. Vyvolený národ, pretože nesplnil očakávanie svojho Boha, poznal svoj trest. Aj účasť na svätej omši nemusí byť odmenená, ale potrestaná. Boh nehľadí len na to, čo vidíme očami, ale Boh každému vidí do jeho vnútra. Pred Bohom nie je nič ukryté. Sme pozvaní konať všetko v Duchu a Pravde, ako to povedal Ježiš žene Samaritánke. Naše myšlienky majú byť v zhode s Ježišovým učením a naše slová majú byť pravdivým odrazom slov Krista. Je čas, aby sme žili tak a to, čo sme sľúbili v krste. Svadobná hostina je prichystaná, hoci nevieme čas ani okolnosti, kedy prekročíme prah pozemského života. Platia slová apoštola Petra: „Bdejte“ (1 Pt 5,8).

Podobenstvo o „pozvaní na svadobnú hostinu“ nie je len teória, ale rovnako prax. Dotýka sa každého človeka. Chceme predsa žiť bez časového obmedzenia, chceme prežívať radosť nepoznanú na zemi. Patríme medzi pozvaných. Ľudia zo všetkých národov, jazykov, kultúr, zaplnia svadobnú sieň. Všetkým sa na to dostáva primeraných prostriedkov.
Svadba vyvoláva v nás zážitok bohato prestretých stolov, dostatok jedla, pitia, hudby, radosti. Ježiš Kristus zanechal nám sviatosti, ktoré keď využívame, nadobúdame zásluhy, vzrastá v nás nádej na večnosť. Medzi sviatosti patrí i Eucharistia. Časté stolovanie, pristupovanie k obetnému stolu Pána, časté prijímanie Eucharistie je zárukou večného života. Kto často pristupuje, nevyhovára sa ako tí z podobenstva, že majú pole, musia ísť za obchodom, že sa oženili... Pri stole Pána padajú tituly a rozhoduje čistý vzťah s Pozývateľom, čiže svadobný odev. Pán Ježiš ustanovil Eucharistiu na vzrast a upevnenie nášho priateľstva s ním. Náš vzťah k Eucharistii je preto mnohovravný a Ježiš ho iste odmení.

O jednom kňazovi, veľkom ctiteľovi Eucharistie, je známa príhoda z koncentračného tábora. V zimnú nedeľu včas ráno vošli do baraku dvaja príslušníci „SS“. Väzni si vypočuli otázku: „Kto chce ísť dnes na omšu, nech vystúpi von.“ Vystúpilo asi dvadsať mužov a medzi nimi i spomínaný kňaz. Na priestranstve pred barakom týmto dvadsiatim rozkázali ľahnúť si dole tvárou do snehu. Tak ich nechali ležať niekoľko hodín, potom im prikázali vstať. Nie všetci vstali. Tým, čo vstali, príslušníci položili tú istú otázku. Na omšu sa prihlásil jeden muž a kňaz. Títo dvaja sa znova ocitli tvárou v snehu. Nasledovala zábava príslušníkov. Kopance, nadávky, iné týranie. Po hodine týchto dvoch skrvavených a s polámanými rebrami, omrzlinami spoluväzni priniesli do baraku.

Títo dvaja sa prihlásili na omšu v nádeji, že sa stretnú s eucharistickým Ježišom. Svadobná hostina z evanjelia aj dnes očakáva všetkých pozvaných. Je na nás, aby sme svoju vieru dokazovali skutkami. Potrebujeme sa navzájom, aby sme sa povzbudzovali k plneniu vôle Božej. Brat potrebuje brata. Rodičia deti. Jeden druhého navzájom. Pre nás Eucharistia a jej časté prijímanie je našou istotou, že sme na správnej ceste k večnej svadobnej hostine.

Nemusíme sa nútiť k radosti, pokoju po svätom prijímaní. Stačí, keď svoje srdce otvoríme Kristovi. Rozumom vo svetle Ducha Svätého môžeme nadobudnúť pravé presvedčenie o podstate, cieli, zmysle svojho života. Časté prijímanie nám pomáha osvojiť si správny vzťah k veciam, udalostiam i ľuďom. O to prosme pod vplyvom evanjelia o svadobnej hostine aj pri dnešnom pristupovaní k stolu Pána, keď budeme prijímať Ježiša pod spôsobom chleba.

Amen.