Dvadsiata ôsma nedeľa "cez rok"

Zodpovedne sa správať k pozvaniu od Boha k svojej spáse

Slovo hostina či svadba vyvolávajú v nás radostnú myšlienku. Vtedy sa stretávame s najbližšími a najdrahšími, stôl je bohato prestretý, príjemná nálada, a najmä radosť, že uvidíme šťastnými tých, čo hostinu chystajú.

Ježiš podobenstvom o „kráľovi, ktorý vystrojil svadbu svojmu synovi“ (Mt 22,2), poukazuje na našu spásu v Božom kráľovstve.

Je pravdou, že väčšina z nás sa bojíme smrti. Nechceme zomrieť. To preto, že sme nepochopili, že na konci nášho života nebude len súd, ale tých, čo plnili vôľu Božiu na zemi, čaká hostina. Klamú sa tí, čo si budujú raj na zemi. Nesprávne pochopenie podobenstva môže vyvolať, že Ježiš chce ľudí naplniť strachom, aby ho akceptovali.
Pravdu treba pochopiť. Kráľom v evanjeliu je Boh Otec. On sám pripravil svadbu Synovi, Ježišovi, ktorý má byť Kráľom všetkých pozvaných. Boh, ktorý od večnosti chce, aby všetci ľudia mali účasť na jeho radosti v Božom kráľovstve, nezabudol na nič. V slovách – už som prichystal – môžeme počuť, čo píše sv. Pavol: „Ani oko nevidelo, ani ucho nepočulo, ani do ľudského srdca nevystúpilo, čo Boh pripravil tým, ktorí ho milujú“ (1 Kor 2,9). Nie je to originálna myšlienka sv. Pavla, ale pravdepodobne ide o kombináciu slov prorokov Izaiáša (64,3) a Jeremiáša (3,16), ktorí už v Starom zákone píšu o odmene, ktorú Boh chystá verným.
Prvou skupinou, ktorú oslovujú sluhovia kráľa, je v historickom merítku vyvolený židovský národ. Tento národ si Boh ako prvý vybral a oni mali mať účasť v jeho Božom kráľovstve. Svoje pozvanie Bohu odmietli. Dajú prednosť rôznym pominuteľným veciam, poľu či obchodu. A keď zo Starého zákona vieme, že nielenže nepočúvali prorokov, ale ich dokonca väznili i usmrtili, Kráľ – Boh trestá národ. Ježiš na inom mieste predpovedal hrozný trest Jeruzalemu. A roku 70 rímske vojská na čele s Vespaziánom a Títusom mesto zničili a Židia až do roku 1948 nemajú svoj štát. Boh aj napriek ich nevere dodrží slovo, ktoré dal praotcovi Abrahámovi. Boh aj dnes miluje svoj národ, veď jeho Syn bol predsa Žid.
Keď židovský národ odmietol pozvanie, Boh neodvolá svadbu, ale rozširuje pozvanie na všetky národy na svete. Podobenstvo sa týka nielen vyvoleného národa ako celku, ale aj jednotlivcov. V slovách: „... všetkých, čo nájdete, zavolajte na svadbu...“ (Mt 22,9), je vidieť misijný príkaz apoštolom: „Choďte a učte všetku národy...“ (Mt 28,19). Celý svet sa dozvedel o Kristovi. Podobenstvo potvrdzuje všeobecnú Božiu vôľu spasiť svet a celé ľudstvo v ňom. Život na zemi skutočne nie je cieľom človeka, ale prípravou na večnosť. Boh právom už na zemi trestá jednotlivca i národy za hriechy, ale nenúti, aby prijali jeho pozvanie na svadbu, aby mali účasť na večnom živote v jeho Kráľovstve. Boh rešpektuje slobodu človeka.
„Svadobná sieň sa naplnila hosťami“ (Mt 22,10). Zhromaždili sa v nej dobrí i zlí. Čo je normou, že niekto je dobrý a iný je zlý?
Ľahostajnosť. Ľahostajný človek nie je proti Bohu či Cirkvi, ale vo svojej slobode nemá čas pre Boha, má svoje plány. Je to najpočetnejšia skupina.
Povrchnosť. Túto skupinu predstavuje človek z podobenstva, ktorý príde na hostinu bez svadobného rúcha. Prijal pozvanie, ale jeho vnútro je prázdne. Sviatoční kresťania, či tí, čo sa uspokoja len s krstom a svoje povinnosti i práva kresťana nerealizujú. Sú suchými ratolesťami na viniči Kristovom.
Odpor. Tí, ktorí zo svojej zásady nerešpektujú Boha. Boh je ich nepriateľ.
Láska. Veriaci človek si uvedomuje svoje slabosti, ale i napriek tomu prijíma a plní vôľu Božiu Príchod kráľa medzi svadobných hostí je výraz pre druhý príchod Boha na svet, ale aj výraz pre osobný súd každého človeka. Rozdiel je v tom, že každý človek v hodine svojej smrti prijíma svoju osobnú odmenu či trest a na konci sveta, bude ukončené všetko poslanie ľudí na zemi.
To, že Boh je spravodlivý Sudca, vidieť v podobenstve, že človek, ktorý prišiel bez svadobného rúcha, čiže aj keď bol pozvaný na svadbu, zomrel, ale ako slobodný človek neprijal Boha za svojho Pána, vo chvíli stretnutia s Bohom Sudcom nebol priateľom Boha, nebol v stave milostí, nemal svadobné šaty, ktoré by mu umožnili vstúpiť a zúčastniť sa na hostine. Preto je právom a spravodlivo vypovedaný. Výraz: „On onemel“ (Mt 22,12) jasne hovorí, že vypočítavosť, špekulovanie, odkladanie s nápravou po hriechu, ľahostajnosťou k povinnostiam človek sa sám vylučuje z priateľstva s Bohom. Nebude sa môcť v tej chvíli vyhovárať, ospravedlňovať, nebude môcť napraviť veci, udalosti… Obraz o zviazaní nôh a rúk jasne hovorí o ľudskej bezmocnosti. Nič si neodnesie zo zeme, nepomôže mu nič, čo nemá cenu u Boha. Vyhodenie do tmy je obraz nie zániku, definitívneho konca života, ale obraz trestu. Tma je opak svetla, ktorým je život. Každý človek vie, že život vo tme je stav bolesti. A ako sa bolesť prejavuje? Plač a škrípanie zubov je stav zúfalstva. V tomto prípade stav nebude mať konca. Už nebude daná možnosť niečo zmeniť. Už nebudú títo túžiť po zmene. Ich zloba, nenávisť voči Bohu a sebe bude ich trestom. Bolesť bez konca.

Podobenstvo o kráľovskej svadbe vyzýva nás žiť tak, ako učí Ježiš, a to doslovne a naplno. Ak nie, začneme veriť tak, ako žijeme, to znamená, že prestaneme veriť. Staneme sa nepriateľmi Boha, pretože on je nepriateľom hriešneho života. Ak pozeráme viac na pole, či viac pozeráme za nejakým obchodom, sme podobní tým, ktorých Pán nechal zahubiť a ich dielo zničiť. Aj dnes nás zvádza svet. Volá, aby sme zanechali Evanjelium, aby sme nežili podľa učenia Pána Ježiša. Kto však nežije podľa Krista, neprijíma pozvanie na svadbu Kráľa, pretože zamenil pominuteľné za večné. Iba ten právom môže zasadnúť v svadobnej sieni, kto splní vôľu toho, ktorý ho povolal.
Veriť a žiť podľa viery je náročné, ale možné a každý človek je k tomu vyzvaný samým Kristom. Kristova smrť na kríži je zmierením každého z nás s Otcom a zároveň výzvou žiť s Kristom.
Veriť v Boha, a nežiť podľa jeho slov, je varovanie pre nás. Je to muž bez svadobného rúcha.

Anglický kráľ Henrich VIII. opustil svoju manželku a žil v nedovolenom pomere s Annou Boleynovou. Keď raz spolu stáli pri okne a pozerali hviezdnatú oblohu, vtedy Anna povedala: „Aká krásna je obloha! O čo krajšie bude nebo tam za hviezdami!“ Jej slová hlboko prenikli ako meč do srdca kráľa. Zamyslel sa a prišli mu na um slová sv. Pavla: „Nemýľte sa: ani smilníci,… ani cudzoložníci… nebudú dedičmi Božieho kráľovstva“ (1 Kor 6,9). Pohnutý až do hĺbky svojej duše, vzal za ruku svoju družku a odvracajúc ju od okna, povedal: „Poď, Anna, to nie je pre nás!“

Uvedomujeme si, že Boh nás pozval všetkých. Každý človek sám odpovie na pozvanie svojím životom. Hoci Boh nás tam chce mať všetkých, nie všetci sa tam dostanú. Tak potrebné je žiť v priateľstve s Bohom, mať vždy oblečené svadobné šaty, čiže byť v milosti posväcujúcej.

Pri dnešnej eucharistickej hostine tešme sa, že patríme srdcom Bohu. Vyprosujme si silu, vytrvalosť na ceste života k Bohu. Modlime sa za hodinu svojej smrti, aby sme boli vo svadobnom rúchu Božích milostí.

Amen.