Dvadsiata ôsma nedeľa "cez rok"

AI
Drahí bratia a sestry! Každý z vás istotne pozná ten príjemný pocit, keď vám príde pozvánka na svadbu. A poznáte ten maličký lístoček, vložený do svadobného oznámenia, na ktorom je zlatými písmenami napísané: „Zároveň Vás pozývame k svadobnému stolu.“ Odmietli ste dakedy takéto pozvanie?

KE
V dnešnom evanjeliu môžeme počuť pozvanie nebeského Otca na svadobnú hostinu jeho Syna, ktorého poslal na zem, aby pripravil hostinu vlastného tela a aby na ňu pozval tých, ktorí mu uverili.

DI
A tí, ktorí uverili v Krista, sú pozvaní na túto svadobnú hostinu. Boh pozýva a človek má možnosť odpovedať na Božie pozvanie. Boh nepredvoláva, ani neťahá, ale len pozýva. A tam, kde je pozvanie, je vždy ponechaná aj sloboda. Sloboda rozhodnutia sa, či pozvanie prijmem, alebo neprijmem. Nie je to pozvanie človeka, ale pozvanie Boha. Ak Boh pozýva, hodnota pozvanie rastie do nekonečna. Ja, človek, som poctený Božím pozvaním. Je to veľká pocta, keď ma Boh pozval na hostinu, kde ma chce nasýtiť a obdariť vlastným Synom. V podobenstve, ktoré Ježiš rozpráva, hovorí, že pozvaní odmietli prísť, pretože mali „výsostnejšie“ záujmy než tie, ktoré im predkladal hostiteľ. Jeden sa šiel venovať svojmu poľu, ďalší obchodu. A tretia skupina sa predstavuje veľmi agresívne, lebo nielenže neprijíma pozvanie, ale aj k tým, ktorí im ho tlmočia, sa stavia nepriateľsky. „Načo nám to tento hovorí?“

PAR
Bratia a sestry! Myslím si, že z tohto podobenstva veľmi jasne zaznieva pozvanie na Eucharistiu, na svätú omšu. Pozvanie na slávenie hostiny Božieho Syna. A poznáme aj odpoveď tých, ktorí sú pozvaní. Pozvaní sú všetci kresťania, ale nie všetci kresťania pozvanie prijímajú. Je dosť tých, ktorí odpovedajú podobne ako v podobenstve: „Mám svoje pole, o to sa musím starať. Aj v nedeľu.“ „Mám svoj obchod, o ktorý sa aj v nedeľu musím starať.“ „Mám svoje iné záujmy.“ „Ešte mám veľa žehlenia, veľa varenia, o to všetko sa musím starať predsa aj v nedeľu.“ „Mám veľa práce, preto nemôžem ísť.“ Bratia a sestry! Ten, kto pozýva, je Boh, nie človek. Ten, kto pozýva je Boh, nie kňaz; kňaz je len tlmočníkom Božieho hlasu. Ten, kto pozýva, je Boh, nie tvoj otec, tvoja matka, syn či dcéra, starký alebo starká či tvoj známy, ale Boh. A ak odpovedám áno alebo nie, treba si uvedomiť, že odpoveď dávam Bohu. Buď ho odmietnem, alebo ho prijmem. Ďalšia skupina sú ľudia, ktorí sa oborili na tých, čo im odovzdali pozvanie, lebo takto chceli utíšiť hlas svojho svedomia. Aj s tým sa možno stretnúť v argumentáciách ľudí v úvodzovkách „veriacich“, keď ich niekto pozve na hostinu Božieho tela. Tie argumenty, ktorými chcú obhájiť seba, sú vyjadrené útočným tónom. „Načo tam pôjdem, však tí, čo sú tam, sú horší odo mňa. Mám sa vari medzi nich zaraďovať? Tam, kde je protiútok, tam je len snaha zakryť vlastný hriech a biedu, vlastnú neochotu. Koľkokrát nedokážem prijať Krista, ale nie preto, že by som to nedokázal, ale preto, že nemám záujem prijať ho. Keď mi známy pošle pozvánku, tak tam idem, zháňam dar. Vezmem si aj dovolenku, len aby som nezmeškal. No keď ma Boh pozýva na hostinu svojho tela, ktorý nielenže dáva po smrti Božie kráľovstvo, ale môže dať Božie kráľovstvo už tu na zemi, tak nemám záujem.

MY
V obci Varín pri Žiline je starý a schátraný kaštieľ, ktorý patril grófskemu rodu Pongrácovcov. A v jednom panelákovom byte tam žije aj jedna veľmi stará pani, obkolesená nádherným nábytkom a veľmi cennými obrazmi – pani Pongrácová. Keď rozprávala o tom, ako jej rod pomáhal cirkvi vo Varíne, ako boli mecenášmi kostola, rozprávala aj o dobe, keď s pár kusmi nábytku a s niekoľkými obrazmi musela jej rodina opustiť ten veľký kaštieľ a odísť do malého bytu. Ostala bývať tam, ale musela byť svedkom toho, ako postupom času upadá a chátra celý kaštieľ. Keď prišla nedeľa, ľudia vždy hovorili: „Nech bola doba prenasledovania akákoľvek ťažká, každú nedeľu zastavilo auto pred panelákom a každú nedeľu išla na hostinu Božieho slova do kostola. Uvedomila si, čo pre ňu znamená eucharistická hostina, na ktorú ju pozýval Boh. Čo si však najväčšmi vážil človek, ktorý o nej rozprával, bola skutočnosť, že táto stará pani, ktorá ledva sama prešla pár krokov, napriek všetkému do kostola išla.

ADE
Aká škoda! Koľkí pozvaní by mohli prísť po vlastných nohách a bez problémov, a neprídu! A keď by chceli ísť, už nemôžu.

Amen.