Dvadsiata ôsma nedeľa "cez rok"

Ako pristupujeme k Ježišovmu pozvaniu?

AI
Na dôležitú slávnosť treba mať pozvánku. Niekedy na ňu netrpezlivo čakáme. Keď pozvánka príde, rozmýšľame, ako sa oblečieme, aby sme na takú slávnosť prišli patrične ustrojení. Keby niekto pozvánku zahodil, urazil by toho, kto na slávnosť pozýva. Urážka je tým väčšia, čím dôležitejšia je slávnosť. Pre usporiadateľa slávnosti je najbolestnejšie, keď vidí prázdnu hodovú sieň, lebo pozvaní neprišli. V takomto prípade chápeme jeho hnev a pobúrenie, lebo niečo také nečakal, keď posielal pozvánky.

KE
Liturgia dnešnej nedele nám predstavuje našu spásu obrazom kráľovskej hostiny, na ktorú nás pozýva sám Boh. Ježiš ku každému z nás hovorí: „Povedzte pozvaným: Hostinu som už prichystal ...“ (Mt 22,4).

DI
Pomocou ľudských slov nevieme tak ľahko vyjadriť spoločenstvo Boha s jeho ľudom. Preto Sväté Písmo aby zdôraznilo hodnotu spasenia, plnosť šťastia a radosti, ktorá plynie z tohto spoločenstva, používa obraz hostiny. Božie kráľovstvo je prirovnané k hostine, na ktorú mnohí odmietnu prísť, takže hostiteľ musí pozvať pochybných hostí, aby naplnil svadobnú sieň. Podobenstvo o svadobnej hostine má dve časti: pozvanie (22,1-10) a odmietnutie (22,11-13). V židovskej a rannej kresťanskej literatúre sa Božie kráľovstvo často prirovnáva k hostine. Ježišovo stolovanie s mýtnikmi a hriešnikmi a najmä posledná večera s jeho učeníkmi symbolizujú, aký bude život v Božom kráľovstve. Použitie obrazu svadobnej hostiny k učeniu o Božom kráľovstve je súčasťou tradície. Význačným motívom podobenstva, ktoré sme si vypočuli je pozvanie. Niektorí prijímajú kráľovo pozvanie, iní nie. Boh prostredníctvom svojich služobníkov, Ježiša a jeho učeníkov, vyslovuje svoje pozvanie. Tí, pre ktorých sa najviac hodilo – židovskí vodcovia – ho odmietli a dokonca násilne zaobchádzali s poslami. Preto bolo pozvanie ponúknuté ľuďom vonku na cestách a tí ho prijali. Táto skupina predstavovala ľudí na okraji spoločnosti v Izraeli (mýtnikov a hriešnikov, ktorí prijali Ježišovo posolstvo). Toto podobenstvo je náčrtom dejín spásy z kresťanskej perspektívy. Nestačí byť povolaný – pokrstený, nestačí prijať pozvanie na svadobnú hostinu. Omnoho viac závisí na tom, ako budeme na konci pred Bohom vyzerať.
Podobenstvo nám hovorí, že Boh chcel založiť spoločnosť, ktorá by žila s jeho synom Ježišom Kristom v takom vzťahu ako nevesta so svojim ženíchom. A prial si, aby na svadobnú hostinu prišli predovšetkým členovia vyvoleného národa. Preto k nim poslal svojich sluhov, prorokov a apoštolov. Podľa zvykov tých čias, kráľ pozval sluhov, aby vopred pripomenuli pozvaným hosťom, že všetko je pripravené, no pozvaní odmietli prísť. Aby Ježiš poukázal v podobenstve na starostlivosť nášho nebeského Otca o svoje deti, hovorí: „Povedzte pozvaným: Hostinu som už prichystal ...“ (Mt 22,4) Napriek tejto veľkej snahe hostia na to nedbali a neprišli. Preto poslal svojich sluhov na rázcestia volať všetkých bez rozdielu. Svadobný dom sa naplnil stolujúcimi a zhromaždenie rástlo. Dnes sú v ňom už milióny. Bohu však nejde o množstvo, ale o kvalitu. Preto si raz príde pozrieť svojich hostí a zadíva sa na každého osobitne. Zdalo by sa, že kráľ je nadmieru spokojný, lebo sieň sa zaplnila hosťami. Ale na slávnosti čosi zaškrípalo. Kráľ zbadal medzi hosťujúcimi človeka, ktorý nebol oblečený do svadobného rúcha milosti a dal ho zviazať a vyhodiť do tmy. Keby prišiel večný kráľ viditeľne teraz medzi nás, koľkých by z nás musel pre chýbajúce svadobné rúcho milosti vyhodiť?

PAR
Možno sa začudujete, keď poviem, že toto podobenstvo platí aj o nás. Môžeme sa považovať za šťastných, lebo po krste sme boli pripojení ku spoločenstvu, ktoré pôsobením Ježiša Krista vzniklo medzi Bohom a jeho ľudom. Môžeme povedať, že sme pozvanými hosťami. Tým, že sme boli pokrstení a vstúpili do spoločenstva Cirkvi, navonok sme prijali Ježišovo pozvanie. Ako je to však v našom vnútri – chceme opúšťať starý spôsob života a osvojovať si nový – Kristov? Ježiš nás mnohými spôsobmi pozýva nasledovať ho, ale zároveň rešpektuje našu slobodu. A v tomto spočíva tajomstvo zla: my ľudia totiž môžeme odmietnuť Božie pozvanie V iných podobenstvách sme videli, že si Boh žiada to, čo mu patrilo, ale v tomto podobenstve sa od ľudí nič nežiada, všetko je ponúknuté ako dar.
Pán nám ponúka nepredstaviteľné dobrá a my ich odmietame a často správne nedoceníme. Pozvaní na svadbu predstavujú napr. tých, čo sú pohltení vo svojej aktivite tak, akoby Boha nepotrebovali. Boh stále znova a znova opakuje svoju túžbu zapojiť sa do láskyplného dialógu so stvoreniami, ktorý nadobudne definitívnu podobu v nebi. Odmietanie Božieho pozvania, spôsob života akoby v ňom Boh nebol dôležitý, zanedbávanie prípravy na jeho príchod, to sú vážne veci. Nejestvuje nijaké prijateľné ospravedlnenie pre neúčasť na Pánovej hostine. Veď ide o absolútne dobro, našu spásu. Výhovorky ľudí z podobenstva sú v podstate rovnaké, aké aj dnes používajú niektorí ľudia.

MY
Pán však chce, aby sa jeho dom zaplnil. Nikdy nerezignuje zo svojho spásneho úsilia: „Choďte preto na rázcestia a všetkých, čo nájdete, zavolajte na svadbu“ (Mt 22,9). Nikto nie je vynechaný z Božieho plánu spásy. Ale človek, ktorý sa rozhodne ignorovať Pánom ponúkané pozvania, vylučuje sám seba. Aby sa tak nestalo, už teraz nás pozýva na svadobnú hostinu Baránka., čiže na Eucharistickú hostinu. Pred svätým prijímaním nám kňaz ukazuje Kristovo telo hovoriac: „...blažení sú tí, ktorí sú pozvaní na hostinu Baránkovu.“ Už teraz je svätá omša Baránkovou hostinou, lebo sa v nej občerstvujeme Kristovým telom. Jadro podobenstva treba vidieť v pozvaní. Boh pozýva mnohokrát. Ježiš je náš hostiteľ a pripravuje nám večnú hostinu v nebi. Ako hosť sedí pri stole svojho hostiteľa a požíva vyberané jedlá, ktoré mu hostiteľ ponúka, tak aj Ježiš nám chce dať po smrti podiel na svojej blaženosti. Boh od nikoho nič nežiada, všetko je dar. Pôvodní hostia na svadbu neprišli, ale svadobná sieň sa predsa naplnila. Keď si uvedomujeme svoju hriešnosť, musíme sa tiež považovať za nehodných hostí, ale Ježišovo pozvanie predsa platí. Nikto nie je vylúčený z Božieho plánu spásy. Tiet slová Kristus adresuje všetkým ľuďom, lebo pozvanie k spáse má všeobecný rozmer.

Bolo to za prvej svetovej vojny. Po celý deň bolo počuť dunenie kanónov a neskoro večer dorazil na obväzište veľký konvoj ranených. Istý mladý vojak upútal najväčšmi moju pozornosť spomedzi týchto nešťastníkov. Bol viac mŕtvy než živý. Mal veľký a krvou celkom premočený obväz, cez ktorý hľadeli iba dve veľké čierne oči. Keď ho položili na operačný stôl a keď mu sňali provizórny obväz videl som, ako sám lekár sa zachvel. Hoci bol navyknutý vidieť veľa biedy, nemohol sa ubrániť dojatiu pri tomto výjave. Celá jeho tvár bola iba sama rana. Výbuch granátu mu odtrhol bradu, nos a časť čela. Po obhliadke ihneď ustálili jeho údel: ľudská veda bola tu je bezmocná. Išlo len o to, aby mu urobili hrozné bolesti natoľko znesiteľnými, nakoľko sa to len dalo. Chýbali mu tiež prsty na ruke, ktorú si nešťastník držal pod obličajom. Jemne a s úplnou materinskou nehou, ktorú by nik nebol tušil u tohto statného muža, lekár obväzoval tieto hrozné rany a oči raneného posielali mu poďakovanie.
Nešťastník čoskoro stratil vedomie. Po tri dni klesala a stúpala horúčka. Mladý život (mal 25 rokov) bojoval zúfalo so smrťou. Na tretí deň večer prišiel ho nemocničný kňaz vyspovedať pomocou znakov. Na každú otázku mal ranený odpovedať stiskom ruky. Napokon sa ho kňaz opýtal. „Chceli by ste prijímať?" A veľké čierne oči odpovedali: „Ano". Samozrejme nebolo možné pomýšľať na ozajstné prijímanie svätej hostie kvôli jeho zmrzačeniu. Boh sa mal však k nemu priblížiť čo najbližšie.
Nadišla hodina, na ktorú nikdy nezabudnem. Bol večer. Posledné lúče slnka vrhali svoju načervenalú žiaru. Pomaly padal súmrak. Celá sála mlčala. Zrazu bolo počuť zvuk zvončeka na chodbe. Pri posteli umierajúceho umiestnili malý stolík, pokrytý bielym plátnom. Na stolíku bol kríž medzi dvoma horiacimi sviecami. Ranený bol pokojný a čakal na svojho Spasiteľa. Nemocničný kňaz trasúcou sa rukou držal hostiu pred umierajúcim a odriekal pomaly obdivuhodnú modlitbu, ktorá je iba túžbou a výrokom lásky k Eucharistii: „Duša Kristova, posväť ma, Telo Kristovo, spas ma...Krv Kristova, napoj ma...a daj mi prísť ku sebe, aby som ťa večne chválil v nebesiach, Amen."
Amen zostalo bez ozveny. Ruky raneného boli roztiahnuté, jedna pokrytá obväzom a druhá celkom biela vystretá smerom k Hostii. Na posteli ležalo už iba telo smrteľne zraneného vojaka.

Kto z nás by netúžil nie telesne, ale duchovne sa stretnúť zo svojím Bohom – Sudcom? Často keď prijímame Eucharistiu vyprosujme si milosť, byť účastnými na večnej hostine v Božom kráľovstve.

ADE
Svadobná hostina z evanjelia očakáva aj dnes všetkých pozvaných. Tak ako ku zranenému vojakovi aj ku nám prichádza Ježiš pod spôsobom chleba a vo svojej darujúcej sa láske opätovne vyslovuje svoje pozvanie. Nenúti, ale čaká na našu odpoveď. Boh neustále hľadá spôsob, ako sa ku každému priblížiť. Eucharistia a jej časté prijímanie sú pre nás istotou, že kráčame po správnej ceste k večnej svadobnej hostine. Kristus prítomný v Eucharistii sa dotýka našich sŕdc. Voči nemu sme vždy dlžníkmi lásky. Jeho pozvanie aj napriek našej hriešnosti stále platí. Ježiš nás pozýva žiť tajomstvo Eucharistie.

Amen.